Dr. Märtens, o topánkach

-áno, naozaj-

Môžem ja za to, že som z krajského mesta, kde česť obuvníctva zachraňuje len Baťa? Nie, nemôžem. Preto mi vy nemôžete vyčítať tento fashionblogísek. Čítate správne, fashionblogískek. Tisíci raz to opakujem, je so mnou sranda. Napríklad sa zväčša obliekam ako sestra v Kristu a rozprávam ako pohan. Mám na to špeciálne nadanie (pani mama počas dospievania: "a nechcela by si nosiť niečo veselšie, pre dievčatá ako ty, mladé?").

Môžete mi vyčítať skutočne všetko, ale vyzývavosť to rozhodne nebude. Občas mi ale prepne, a zapáčia sa mi veci, ktoré sa k mojim ružencovým outfitom nehodia. V Toronte som si vyhliadla martensky. Takéto peknušké, kamarátky moje ňuňuňu. V Toronte ich nemali, ale slečna predavačka potetovaná ani okom nemihla a v duchu hesla raňajky v Abú Dabí, večera v Miláne mi povedala akoby sa nechumelilo, že "keď budem mať cestu do Londýna, určite, ale určite ich tam budú mať".

No bodaj ťa, cestu do Londýna som mala. Dokonca bývam v Camdene (áno, žila a zomrela tu Amy Winehouse, áno, pýtajú sa ma na to zmätení španielski turisti, áno, úprimne ich za to nenávidím a želám si, aby sa stratili v múzeu madam Tusseaud a nikdy odtiaľ nevyšli). Takže áno, totie martensky mi predávajú takmer pod oblokom.

I vošla som do obchodu. Obchod má prudko robošskú estetiku a priestor asi 4 metre štvorcové. Čo je veľmi zábavné, keďže je známy po celom svete, a ako všetci vieme, celý svet sa na 4 metre štvorcové nezmestí. Tak si tam vojdem, obkolesia ma traja statní chlapi, a že: "čo moja, čo by si chcela?". V tom momente sa mi z mozgu vytratili všetky poctivo načítané a zapamätané vetičky a zahabkala, len, že: "Topánky".

-Joj, moja. Nemáme, nie sú. Ojebali ťa na internetoch, tieto sa so sárou ani nevyrábali. Nikdy. Máš smartfon? Máš. Nájdi si to na internetoch, a keď sa ti ich podarí objednať, máš odo mňa päť párov zdarma.

-Prosím, nie ďakujem.

-No moja, a teraz to povedz, čo by si chcela. Povedia chlapi.

-Topánky.

-Aké topánky?

-Na jeseň.

-Odkiaľ si moja? Spustí na mňa predavač po francúzsky. (doh)

-Z východu, to skutočne nestojí za reč.

-No povedz mi jedno. Máte tam martensy?

-Nemáme. Alebo máme, keď na internetoch objednáme.

-A chcela by si?

-Áno, prosím.

-Tu si vyber. Tieto? Dobre, sadni si.

-Áno prosím, ďakujem. (tu mi mimovoľne v duchu napadli výborné brnenské inzeráty “Hledáš i ty svojí subinku?) Príde ku mne predavač, ktorý sa mi predstaví ako Jordan, červené číro na hlave a ukazuje si na stehno.

-??? (rozumej: wtf? čo chceš, bojím sa ťa)

-Vyložiť!

-To ako na vás? Nie. 

-Vravím, vylož. Je to moja práca. 

-Nie, fakt nie. Preboha, veď, je to neslušné. (vravím asi 45 ročnému, životom obitému punkáčovi)

-Vylož!

Prvýkrát v živote vyložím obutú nohu na človeka. Rozmýšľam o tom, že človek s autoritou by ma fakt presvedčil na hocičo. I predavač. Slobodná vôľa je preceňovaná.

Long story short. Mám nové topánky. Na letáku obchodu je človek, na ktorého som si vykladala nohu. A že: just some of the people who shop with us:

English National Opera
Metropolitan Police
Skins
Stock Brokers
Hugh Laurie
Robbie Williams

Marketing: päť kopancov martenskami z piatich.

 

Tuto video že história a politika okolo topánok. Áno, naozaj rozmýšľam o politike a topánkach.

A že ešte vykazujem činnosť, tuto som spolunapísala pamflet. 

Supík

Ale veď ja píšem, veru. Dennodene robím neplechu po fejsbúkoch, do denníčka si píšem, hyn o víkendu som napísala, v dnešnom SME môžete čítať, alebo aj nemôžete, lebo piano. Aj teraz sedím v totej britskej knižnici a píšem, čo mi sily stačia. Všetko bude, len vytrvať.

Na ospravedlnenie, tu sa môžete porozčulovať. Na Slovensku riešime "malú veľkú krajinu", "fairyland", "my sme tu doma". V Anglii idú na turizmus z vesela, nie s vážnosťou stredovekého múru. Z vesela, zľahka treba ísť na veci, nazdávam sa. Maličkosť, ale dôležitá.

A že som dnes v rozšafnej nálade, bola som ráno fotiť mäso. Majú tam, v centrálnom Londýne kopec veselých prasiatok, lež mŕtvych. Na tanier pripravených. No aha:

UPDATE: keď si na fotografiu kliknete, môžete dokonca prasiatku spočítať póry na rypáčiku. Ja som vždy tvrdila, že toto je veselý blogísek. 

Motivačný spíker

Ok, musím si uznať, že rozhodnutie neísť z Kanady do rodnej viesky pod Urpínom, ale staviť sa ešte na pár mesiacov v Londýne bolo jedným z tých lepších v mojom živote.  V pomerne zúboženom stave sa ma ujali drahí moji londýnsky priatelia, aby som po dvoch mesiacoch mohla konštatovať, že sa nám to tu celé dobre rozbehlo. Hodnoty, dobré veci a sranda. Asi najlepšia vec, čo sa deje je, že sa mi opäť prinavrátil záujem o všetko možné a hlavne chuť pracovať. Čo je niečo, čo vo mne vysokoškolský život takmer zabil.

Keď som mala 17 rokov predplatila som si na letné prázdniny SMEčko. Každý deň ráno som sa šla ráno o šiestej bicyklovať(do Sásovej, pozn. autora), do obeda som prečítala noviny do posledného písmena a po obede som si čítala (v stane, nepýtajte sa ma preboha prečo). Boli to jedny z najsuper prázdnin, aké sa dali zažiť a dali mi asi najlepšiu prípravu na VŠ, kopec znalostí o slovenskej politike v roku 2004 a akútny nedostatok pubertálnych spoločenských zručností. To bol možno aj problém, pretože mi to celé stačilo. Dlho mi nebolo treba na sebe pracovať, lebo som mala slušný základ. Vysokú školu v Brne som tak z veľkej časti prežila na kombinácii povrchných znalostí, amerických seriálov a dobrých nápadov. Stačilo to.

Celý tento môj londýnsky pobyt mi pripomína práve strednú školu. Mám na to aj taký lakmusový papier. Osobný test lenivosti. Keď som bola malá, povedala som si, že nikdy nesmiem byť lenivá vstať a nájsť si niečo v encyklopédii (neboli internety). To sa robí tak, že ležíte v posteli a o tretej v noci vás niečo napadne a potrebujete si to dohľadať. Vy si nikdy nesmiete povedať, že sa na to pozriete až ráno, ale akokoľvek ťažko vám to padne - vstať a danú vec nájsť. Ak si to necháte na ráno, v teste ste neuspeli. V teste tiež neuspejete, keď vonku poprcháva a vy si poviete, že radšej ostanete doma. Pohoríte aj ak si vezmete taxík, miesto troch zastávok peši. Keď ste o jedenástej ráno v posteli a vonku je pekne. Keď zjete staničnú čínu, lebo sa vám nechce hľadať niečo lepšie. U mňa osobne aj vtedy, ak varíte špagety s kečupom, ale to len preto, že cestoviny z duše neznášam.

A ešte jedna sonda do detstva. Veľmi sa čudujem mojim rodičom, že na mne nikdy nepáchali fyzické násilie. Neviem, ako to zvládli, zaslúžia si stachanovské metále. Od základnej školy som zvykla mame rozprávať svoju životnú teóriu = "skutočné odhodlanie prekoná všetky prekážky". Mám to doma v Kostiviarskej napísané na nástenke, a nedala by som ruku do ohňa za to, že to povedal Štúr. Alebo Štefánik. Moja mama na to, len tak typicky slovensky, že život ma naučí. A pravdu mala, moja životná teória časom otupela a zoslabla. Nikdy nie úplne, ale dosť na to, aby som sa zadrbávala zbytočnosťami a nechala sa ubiť hlúposťami. Aby som vedela viac o Hankovi Moodym, Dexterovi a Robin Sherbatsky ako o tom, čo je za rohom ulice na ktorej bývam. Aby som hovorila, aj keď som nemala čo povedať. Aby som ostala sedieť v podniku, v ktorom som sedieť nechcela.

A preto, tentoraz bez szmáckeho čarbania po nástenkách: skutočné odhodlanie, prekoná všetky prekážky. Sorry mami, aj tak som mala pravdu.

Bullshit menštruačné bingo

The Moon Inside You

Diana Fabiánová je milé dievča. Rado cestuje a spoznáva nové kultúry, jazyky. Cestovať je ppč, a kto dnes necestuje, akoby ani nebol. Okrem toho, že Diana by pravdepodobne od samej lásky objala celý svet, tak sa rozhodla, že na Slovensku treba natočiť dokumentárny film o panebožeomgbožeuchovaj menštruácii. To je samozrejme chválitebný počin, pokiaľ k téme nepristúpite ako keby bol rok 1963 a ženy si tajne kupovali naťahovacie traky s prírodnou buničinou a šepkali si o tom pri káve na MNV.

Aby som vám to ujasnila - chcela som si spraviť pekný večer. Dobré jedlo, mäkko, teplo. Gossip Girl má medzisezónny hiatus, tak reku pustím si dokument. Dokument nemôže uškodiť, nazdávala som sa naivne. Ha. Diana, prečo? Prečo si to menštruácii spravila? Chúďa krvavé, bolestivé, a ty takto na ňu?

Aha, oficiálny text distrubútora:

"Dokument o menštruácii v širších spoločensko-historických súvislostiach." 
(realita: Diana sa pýta londýnskych bezdomovcov, čo si myslia o menštruácii. Čo by samozrejme mohlo byť zaujímavé, keby to malo pre film nejaký zmysel a význam. No Diana sa proste len pýta, bez toho, aby to film niekam posúvalo.)

"Tento dokumentárny film rozpráva príbeh Diany, dievčaťa roky trpiaceho bolestivou menštruáciou, ktoré sa rozhodne pátrať po pôvode bolesti." 
(realita: asi tretina filmu sú zábery na Dianu. Dianu rozmýšľajúcu, Dianu tancujúcu, Dianu listujúcu v knihe. Zadumaná dievčina, aké introspektívne a nápadité.)

"Cez rozhovory s odborníkmi na celom svete, skúma hlbšie súvislosti v oblasti sociológie, kultúrnych noriem, zvykov, symboliky a podvedomia." 
(realita: Diana sa vydá na cestu za brazílskym felčiarom, ktorý vyzerá, akoby mastil mariáš s Mengelem. Potom ide do Austrálie, kde jej zachovalé dôchodkyne vravia niečo o objavovaní energie skrz menzes. Nedám ale za to ruku do ohňa, lebo v tomto momente ma začala pobolievať hlava z kompulzívneho facepalmingu.)

"Získané informácie sú zaujímavé, prospešné, miestami alarmujúce, no i zábavné a dotvárajú pestrofarebnú mozaiku sveta, a nielen toho ženského."
(realita: ok, som žena. Za 74 minút utrpenia som sa nedozvedela ani jednu zaujímavú informáciu. Zato som bola hodená spolu so zvyškom ženskej populácie do koša, kde sa všetky ženy musia sebaobjavovať skrz krvácanie, cvičia tai-či ako prijebané a robia pokusy s liečivými kameňmi v tvare vajca. Lebo to je to, čo ženy robia: cítia a krvácajú.)

"Snahou dokumentu je teda bez predsudkov, s miernou iróniou a s humorom konštatovať, že s každou ľudskou bytosťou sa rodí nová príroda ,a že obrodzujúca sila ženského cyklu je vlastne nezvyčajným zdrojom energie pre celú ľudskú spoločnosť." 
(fakt neviem, čo na toto povedať. Tak sa môžem aspoň oprieť do autorkinej invencie. Tá má pociť, že keď točí o menštruácii, tak symbolika musí byť. To sa pozná ako? Predsa červenou farbou. Červené maky. Autorský proces si predstavujem nejak takto: Kvet? Dobrý. Červená? Dobrá. Červené maky? Dvakrát tak dobré.)

"Téma aj nezvyčajné spracovanie námetu slovenskej autorky a režisérky Diany Fabianovej zaujali aj medzinárodných tvorcov, ktorí postupne začali na dokumente participovať." 
(ok, toto sa mohlo odohrať nejak takto: Diana chcela vidieť Španielsko, Nemecko, Anglicko, Brazíliu, Austráliu a Ameriku. Dnes sa ale necestuje len tak, naverímboha. Nie, nie. Dnes treba na cestovanie naratív. Diana si spomenula, že ju bolia krámy. Prečo to nevyužiť a neísť sa spýtať dvoch náhodných akademikov do Ameriky, čo si myslia o krvi? Prečo si neísť zacvičiť do Španielska? Prečo sa neísť porozprávať s dôchodkyňami pred operu v Sydney? A teraz tá najlepšia správa na tom všetkom: grantíky. Granty. Mňam mňam. Sú ľudia čo vám túto osobnú cestovnú kanceláriu zaplatia a ešte vám to odvysielajú na STV2. (Arte, Ministerstvo kultúry, Slovenská televízia, a fondy a grantíky zo Španielska - všetkým gratulujem, potešili ste minimálne jednu osobu. Slečnu autorku.)

Ok, celé to nahovorila Bibiana Ondrejková. (zdravíme slovenský dabingový brečtan Bibi Škoricu Ondrejkovú) Seriózne, jediné čo mi na tom chýbalo bola Iveta Malachovská a Katarína Brychtová. Vieme niečo o Ivetinej menštruácii? Nevieme.

Ako by som to? Priatelia, áno, som žena. Hej, a prepína mi. Tak isto, ako vám ostatným. To, že ste krava, na PMS nehodíte, aj keby ste veľmi chceli. Menštruácia a tabu v roku 2011? Fakt?

O LIDLi

Dnes bola v Londýne konečne sranda. Ráno som pustila notebook na zem z výšky cca. jedného metra, zabudla si kľúče, nestihla raňajkovať, zmokla, nastúpila na zlé metro, bola vytrvalo blokovaná v rýchlej chôdzi sprisahaním obéznych ľudí, vymýšľala pritom sto plus jeden násilných spôsobov čo by som spravila s pomalými ľuďmi, stratila sa, znovu sa našla a stúpila do najhlbšej mláky available. To všetko v priebehu tridsiatich minút. Pri vyššie uvedených aktivitách som sa vyjadrovala šomraním si popod nos tak, že by Meliškovi bolo trápne ísť popri mne na ulici. 

Najväčšia sranda ale ešte len mala prísť. Vybrala som sa poobede do práce. Pracujem v bare Open Air Theatre v Regent s Parku. Teda, no. Uber moja. Uber. Pracovať bude predsa len prisilné slovo. Povedala som si veru, že sa v práci neroztrhnem. Nikam sa neponáhľam, ležérne si chodím sem a tam, spovedám kolegov. Tvárim sa, že počúvam, keď ma niečomu učia, s úsmevom prikyvujem. Asi 15 minút mi dnes manažér rozprával o rôznych druhoch vín. Prisahám, že netuším, čo to celý ten čas vravel. Ja som pri tom myslela na to, ako vyzeralo Brezno predtým ako tam postavili LIDL. Ale prikyvovala a hmkala som statočnejšie ako nadšený somelier. 

Keď tu zrazu mám v ruke nádobu a v nej päť litrov teplej vody. Mala by som ju vyliať do umývadla. Ale keďže to Brezno vyzeralo bez LIDLu fakt lepšie, nejakým nedopatrením môj mozog spracuje “elektrický barový gril” ako “umývadlo”. Voda skončí na elektrických rozvodoch baru, urobí sa malé ťuk, a v celom Open Air Theatre Bare úplne vyjebe poistky, v dôsledku čoho celý večer absolútne nefunguje tretina celej prevádzky. 

A takto skončil môj prvý naozajstný deň v práci. 

Inak ma nevyhodili, len mi začali niečo vravieť o bezpečnosti práce, ale keďže aj tá Sásová vyzerala lepšie bez LIDLu, tak som len ďalej statočne prikyvovala a hmkala. 

Pohľadnica z Londýna

Celé dobre. Milerada by som vám sem šupla ďalšiu porciu blogerského tabasca. Samej mi je hanba. Nedá sa. Celé dobre, ako vravím.

Ako správny povaľač som si dala s prácou načas, a až v týchto dňoch začínam. Ako alergik som si to neomylne namierila do Regent's Parku, kde teda všehomír peľom nešetrí. Stále lepšie ako umastená korporácia, to bez debaty. Plus, kto by nemal rád mestské parky? Technicky vzaté je to stále príroda, a pritom nemusíte vystrčiť nohu z mesta (božeuchovaj). Detváky tam hrávaju kriket, navlečené v bielych handrách a vyzerajú pritom ako z reklamy na prací prach. (z tej časti reklamného spotu, kde už je persilová matka obvykle šťastná, že porazila démona škvŕn)

Po mesiacoch strávených v esteticky podvyživenom Toronte sa mi veru preveľmi pozdáva, že sa v Londýne nemusíte strachovať zísť z hlavnej turistickej štreky. Pekne je tu aj mimo hlavných ťahov, ale to dôležité nie je. Dôležití sú ľudia. (v tomto momente sa ako autor úprimne nenávidím, a snažím sa lapnúť po irónii ako astmatik po vzduchu)

Dobrí ľudia londýnski ma kŕmia (kubánsky tekvicový koláč sem, domáce pancakes s javorovým sirupom tam, a na prestriedanie podomácky pečené biscotti), ukazujú mi čo treba vidieť (už ste videli Londýn zo strechy westminsterského think-tanku?), vedia ma napojiť (šampanské na raňajky, cider na popoludnie). Títo dobrí ľudia sa nechajú vláčiť po camdenských kanáloch a zájdu s vami na výstavu venovanú výlučne špine. Akoby mimochodom pritom rozprávajú historky z Kábulu. Videli sme zbožňovaného Miróa, tri minúty od domu koncertoval Richard Muller. Spolubývajúci študírujú IR a anglickú literatúru. Kávu vám prinesie usmievavá ochotná obsluha. V podniku nehrá rádio express. Na prečítanie novín nestačil víkend. Na gay pride v Bratislave nikomu nerozkopali hlavu.

Som v stave poslať pohľadnicu tomu, kto mi pokazí náladu. Pomôžte mi znovunadobudnúť dôstojnosť.

Osobný viktoriánsky festival (OVF)

V tomto poste sa musíte posnažiť byť lepší človek ako som ja. Seriózne, ako si má človek vážiť pedagóga, ktorý používa email.cz? Email.cz! Veď to je takmer také zlé ako mať azet.sk adresu a striebornú reťaz okolo krku. Vašou dnešnou úlohou tak bude to, čo som ja nezvládla – nesúdiť.

Sú dva týždne v roku, kedy mám svoje dni. To sa prejavuje tak, že mi vtedy prepína viac ako zvyčajne a som fixovaná na jednu vec. Nemám mieru, nepoznám čas. Nie som schopná veci konzumovať postupne a správam sa ako pouličný feťák. Je to ako so zemiakmi. Keď mi raz zachutili pečené zemiaky, celú zimu som nejedla nič iné. Doslova. Ach, zemiaková zima roku Pána 2003... 

K veci. Pred časom u mňa doznel tzv. Osobný Viktoriánsky Festival (OVF). OVF prebieha nasledovne: v reálnom živote sa tvárite bežný človek, ktorého trápi Obama, doprava a dnešný obed. V skutočnosti ale ledva stačíte utierať orosené dlane, ruky sa trasú, ako keby ste si varili čerstvý fajný heroín, a v hlave len jedno jediné máte. Fitzwilliama. Darcyho.

Ako by som to. OVF u mňa začal v kine, kedy som dve hodiny pozerala Jane Eyre a modlila sa, aby tak rýchlo neskončila. To už samozrejme bola hormonálna sústava v plnej poľnej a ja som na druhý deň poznala celú filmografiu Michaela Fassbendera, ktorý tu husto dával najprv ufrflaného a potom úplne ppč Rochestera. Len z tohto popudu som si pozrela onen polonezávislý zázrak spred pár rokov - Fish Tank, aby som sa utvrdila v tom, že Fassbender vie zahrať aj anglickú socku a mať pritom rochesterovské čaro. Potom som ešte pozerala veľa povážlivých fanúšikovských videí na youtube, ale to je už iný príbeh. 

Keďže som Fassbenderovského Rochestera videla v akcii presne trikrát, zažiadalo sa mi zmeny. Stiahla som si preto Janu Eyre, miniseries (!). A až to vám, priatelia, je skutočné viktoriánske rošambo. Ak sa cítite byť náchylný na vaše vlastné OVF, určite treba začať ťahať. Už včera bolo neskoro (btw. ak ste chlap a chcete skórovať [nech už si pod tým predstavujete čokoľvek] - vaša milá s afinitou k viktoriánskym hrdinom istotne patrične ocení tento BBC skvost). Panebože, to je tak dobré, že by to tým implicitným sexuálnym nábojom vzrušilo aj Roberta Rosenberga. A toten Toby Stephens, čo tu hrá Edwarda Fairfaxa Rochestera, tak tomu môže Fassbeneder servírovať čaj na raňajky. 

(čisté porno)

Následne začal OVF naberať na technickej stránke, kedy mi môj pražský kamoš chcel pomôcť ukojiť potreby a tak ma nasmeroval na BBC dokumentárny seriál The Victorians. Ale ja som len slabá žena, a tak som za pár dní už bola opäť po krk v starom dobrom 1995 Pride and Prejudice, ktorý odštartoval hviezdu Colina Firtha. (to bol ten čas predtým ako sa upísal zrade na vkuse v podobe gréckej resuscitácie rokov sedemdesiatych a zločinu proti kinematografii zároveň - filmovému muzikálu Mamma Mia). Dodnes mám chuť umyť si oči savom, keď si na to spomeniem.

Potom šiel OVF už len dole vodou. To sa poznalo tak, že som pozerala idiotskú vysvetľovaciu adaptáciu Pride and Prejudice, ktorá sa volá Lost in Austen, a má z mne neznámych príčin imdb hodnotenie 7,8. V jednom momente tam Darcy behá stratený po modernom, novodobom Londýne. omfg. Akoby tvorcovia nevedeli, že Darcy má čaro preto, že má navrch a je nad vecou. Žiadne zbesilé blúdenie Londýnom archetypálnemu alfa-samcovi na príťažlivosti nepridá. Meh.  

Celé som to zabila filmom, ktorý je najnovšou adaptáciu Sense and Sensibility. Za všetko hovorí popis: "a latina spin on Jane Austen". Má to ale zaručene najlepší názov, aký som za dlhú dobu počula: From Prada to Nada. Približne v názve filmu sa všetka zábavnosť diela končí. Ak teda chcete najlepšiu verziu Sense and Sensibility, neostáva iné ako sa vrátiť do starých dobrých rokov 90tych a pozrieť si hentoto. Tu sa zahrám na vedmu, a poviem vám, že keď uvidíte tento kúsok, tak meno Col. Christopher Brandon naberie úplne nový rozmer a vy budete veľmi ale preveľmi váhať, či tým najväčším viktoriánskym hrdinom má skutočne byť Colin Firth a nie náhodou Alan Rickman. (ten hlas, panebože, ten hlas).

Analýza a aplikácia poučenia z pera slečien Brontë a Austen pre dnešok: Ženy chcú tajomných, vplyvných a mocných mužov. Títo majú zástupy omnoho vhodnejších potencionálnych partneriek, no obvykle nemajú na práci nič lepšie ako bezmedzne túžiť po nenápadných šedých a chudobných myšiach. Myši sú síce z času na čas milé a dokonca samovzdelané, ale dosť často sa chovajú ako hysterické netýkavky rešpektujúce akési neindentifikovateľné vyššie princípy. Toto ale nesmie nijak oslabiť vášeň hrdinu, ktorého jedinou úlohou je zbožňovať túto hysterickú myš. Koniec príbehu. Počujete? Choďte a čiňte tak, ako viktoriánci kážu. Aj keď je žena dosť mimo, treba ju zbožňovať. Či tak nejak. 

Toto ženy chcú. Byť milované a ponúkať minimum. Fakt.

Záhada a dve najlepšie mačky na celom svete

Nie a nie sa toho zbaviť. Pri väčšine pozorovaní ľudí viete, čo si máte myslieť. Pri tomto ale nie, ani zaboha mi to nešlo do hlavy. Kto mi to pomôže rozlúšiť, dostane pri osobnom stretnutí bonpari (btw. prečo preboha vyrábajú oranžové a žlté bonpari? kto to má stále triediť a vyhadzovať?).

Záhada

Sedím si v newyorskom metre. Oproti mne sedí staršia žena, mestic, štyridsiatnička. Má na sebe oblečené (asi) peruánske tradičné oblečenie. Vedľa nej sedí mladá, veľmi moderne oblečená žena, skôr dievča, tak na prahu dospelosti, beloška. Dievča je rozrušené a vyzerá uplakane, pričom ale momentálne neplače. Staršia žena ju drži okolo pliec, ale nie žensky, ale tak vyslovene majetnícky, hrubo, silácky. Po chvíľke začne staršia žena tú mladšiu bozkávať na pery. Pritom opäť nie vášnivo, ani romanticky, ani ledabolo. Skôr sa jej len tak bez pohybu pritlačí na ústa. Veľmi silno. 

Konec príbehu, musela som vystupovať. Dá mi to niekto do kontextu? Napadá niekoho nejaké vysvetlenie? Bolo to tak trochu Frida Kahlo/Keira Knightley. Pomôžte, ak môžete. 

Inakšie je nové to, že som sa z Toronta dočasne presťahovala do Londýna. Na jeseň sa zas ale vidíme v Brne, ak sa mi nepodarí nájsť prácu tak tá jeseň môže byť aj o dva týždne. Postrehy z uplynulého týždňa:

• Sobota v New Yorku, pondelok Toronto, streda Londýn. Zvykla by som si na takôto.
• Minule som tu v diskusii spomínala, ako veľmi som za tzv. cestovanie s noblesou. Z Toronta som odchádzala všelijak, ale s noblesou to nebolo. Vlastne som vyzerala ako úplný idiot. Mala som výborný nápad urobiť si z ťažších opaskov dočasné náramky. Pri skeneri na letisku som tak strávila dobu nie práve najkratšiu. Pracovníkom ochrany som sa snažila vysvetliť, že je to výnimočná situácia a normálne sa ako gotik neobliekam. S úsmevom prikyvovali.
• Na letisku som mala veľkú srandu, nebudem klamať, zapáčilo sa mi tam jedno dieťa. Malý chlapec, na tričku vkusného dinosaura. Asi polhodinu pred odletom trávil tak, že sa rozbiehal a narážal do skla. Rozbeh. Náraz. Rozbeh. Náraz. Výborne som sa bavila. Diki. 
• Dopravné prostriedky na mňa pôsobia upokojujúco. Asi menej upokojujúco muselo na mojich spolucestujúcich pôsobiť, keď mi v lietadle v uličke z vrecka vypadla turecká vlajka. (áno, mávam vo vrecku tureckú vlajku. pozn. autora) Niežeby som niekedy v Turecku bola. 
• V Londýne squatujem u manželov Orogvanyi-Rohac, kým sú na Malte. Dnes sa sťahujem do vlastného. Polovica manželského páru je Dalibor. Viete ako v Československu často počujete hlasy akademikov, ako ťažko je publikovať v zahraničí? Tak, kým jedni kvíkajú, Dalibor píše. The Washington Times. Kvik. New York Post. Kvik. The Wall Street Journal. Kvik. Keď nepracuje napíše napríklad toto. O vkuse a štýle. 
• Flathunting. Opäť som sa zdúvala, najmä keď sa ma stále pýtajú akú to mám nationality. Áno, som Slovenka, ďakujem za opýtanie. (rozumej: levná pracovná sila s melírom v hlave jedávajúca konzervy z Asdy). Seriózne, zrušte konečne niekto tie štáty, nebavia ma. 
• Neviem, či to niekomu niečo povie, ale idem bývať v Camdene. Ak má niekto nejaké tipy a odporúčania - sem s nimi. Som nezamestnaná, mám kopec času. 
• A posledne. Viete niekto, kde vzniklo, že Britky sú škaredé? Nie je to len slovenská špecialita. V Kanade na prednáške sa stalo nasledovné - prof: "English women were considered the ideal of beauty in 1910s", vtipálek zo zadných radov: "So what happened then?" trieda: -hurónsky smiech-
• Nechápem. Pre mňa sú Britky veľmi vysoko, čo do krásy. Akiste, áno, je tam vystopovateľný akýsi typický výzor, no inak sú poväčšine fešné a upravené. Ja si vždy v Anglicku prídem, akoby som si odskočila od sporáka na delikátnu recepciu. 
• Pravdou ale tiež je, že sme prvý deň zočili škôlku, kde sme videli deti, ktoré zaiste nikoho v beauty pageants neohrozia. 

A teraz úplne najdokonalejšia vec, ktorú som po dlhej dobe vyhrabala. Puf a Muf. Najkúlovejšie mačky na celom svete. A to vám hovorím ja, ich zarytý nepriateľ. Kašlite na Pá a Pí aj na Kremienka a sfetovaného Krtka. Puf a Muf je najlepšia rozprávka na celom šírom svete. Vhodné aj pre linguistov (áno, viem, že sa to takto nepíše) amatérov, ktorí majú záľubu v slovenčine akou sa už dnes nehovorí. Chýba vám mlieko za 2 Kčs? Mne chýba Viktor Kubal.

 Aj ja veru chcem na kožúšku inoväť. Čestné kocúrske.