°°o ľuďoch a psoch°°

Juj, či na seba dnes mrzko gánime, nepekne hľadíme a hundreme. Boli sme dnes účastní jedného mecheche v uzavretej, akademickej spoločnosti našej zelenobielej a čím ďalej, tým menej výberovej alma mater, kde sme sa mali s vyučujúcimi handrkovať o povinnej účasti na pravdepodobne najpovinnejšom seminári v Strednej Európe. Blamovať sme sa myslím úplne neblamovali, no nespokojní sme aj tak poriadne.

Veruže náš verbálny prejav nie je nijak úchvatný, práve naopak. Nejaké tie myšlienky síce v hlave máme (cca. tri), ale keď máme rýchlo a pohotovo reagovať s akademickými súpermi, je zle nedobre. Na papieri je to iné, na papieri/obrazovke/IM to vieme. Aj buričské prejavy by sme zvládli. Už naše ranné práce boli oceňované. Napríklad "Deň v živote pavúka" (tretí ročník ZŠ), "Andulka v hoteli" (siedmy ročník ZŠ), "Prečo mám rád slovenčinu?" (šiesty ročník ZŠ).

"...kým niečo stačíš vysloviť, na jazyku sa rozplynie. Ó, ako krásne to v slovenčine znie!..."

Nuž ale toto sa nám nepáči. Čo keď sme to, čo sa hanlivo nazýva internet hero, real zero?? Ha? Čo potom??! No čo? V detstve nás klamali, že rýchlo a nezrozumiteľne rozprávame preto, že rýchlo myslíme a všetko to chceme zaraz povedať. No dnes sa naše vlastné nároky na seba nepekne bijú s realitou. Zvyčajne totiž pristupujeme k veciam s tým, že vieme, že ich robíme zle a robíme to tak vlastne naschvál, ale toto, toto je iná káva.

Inak, neľutujeme sa, len sa hneváme. Budeme pracovať na sebe. (možno, ak sa nám bude chcieť)

Čo tam po Brne, na našu povstaleckú, medenú, odborársku, metropolitnú Bystricu sa teším. Kto, ako, čo, kde a s kým. Tehotný nie je nik, to vieme s istotou. Ako naši blížni zubom času odolali, ako ich tie uplynulé mesiace zmenili, či ešte stále po mestských baroch behajú dievčatá s príliš vyzývavým make-upom, tupí skíni zo Sásovej, čo nám v Kostiviarskej pristavili, či teda tie trolejbusy skutočne chodia. Všetkých ponavštevujeme, popozývame, zabavíme sa, a dobre nám bude tie dva týždne!

A ešte si na jednu otázku zodpovieme. A teda, je napríklad Bubkin nový čokel Efram naozaj taký škaredý, ako na fotografiách? Lebo na fotkách je teda dosť, a to je to ešte len šteňa. Ach, to máte ako s malými deťmi. Sú pekné malé deti, a potom sú deti, pri ktorých po pohľade do kočíka prvé sekundy neviete čo máte vlastne povedať. A ľudstvo sa potom delí na tých, čo sú to schopní priznať a tých, čo vypúšťajú reči akože "veď každé je inak pekné". Meh!

°°ach, potešenia najväčšie°°

Kebyže ma niekto nepozná, takmer s určitosťou by mohol tvrdiť, že posledné dni ťahám sypké, biele čiarky deň čo deň. Tak veru, čas radosti par excellence, sínusoida na vertikálnej osi preráža strop. Už dnes sa milí priatelia môžete tešiť, keď nám krivka nálad bude klesať, užijete si. Nuž, ale kým je z čoho, radujte sa so mnou.

Tak napríklad, dlho sa už snažím prísť na koreň tomu, kto sú moji skutoční rodičia. Moja mama je napríklad jeden z tých hrozne milých, dobrých a skromných ľudí. Iste si teda viete predstaviť, že ma dlho hrýzli obavy, čo s ňou mám vlastne spoločné. Nuž a predsa tam niečo bude! Napríklad si viem celkom dobre predstaviť, že raz ďaleko v budúcnosti i ja budem písať svojim deťom takéto maily:

"Lístok sme kupili. Otec bol hned rano, ze horko tazko zo Zvolena na 2.jan. ale 6.25 rano. To neznamena, ze sa Ta chceme zbavit ale nic ine nebolo."

prípadne "Nik ta nechce, nik ti nepise. Mama"

V takýchto chvíľach sa mi veru aj zacnie po domove. No a na také momenty existuje len jeden jediný skutočný liek. Kreditná karta, prirodzene.

Do centra Veľkého Krtíša som preto včera odchádzala s jasným cieľom. Nakúpiť darčeky. Pravda, nakúpila som toho dosť, bohužiaľ nič pre blížnych. Dokonca ani nič také, s čím sa môžem potešiť ja, a po pár dňoch to zabalením do niečoho ozdobného prezentovať ako darček pre blížnych. Ach, život je niekedy ťažký.

Následne - podotýkam, že sme ešte stále virtuálne v centre Veľkého Krtíša - som zažila niečo geniálne. Ak ste verný čitateľ, iste viete, že sem z času na čas prsknem niečo nelichotivé na adresu Veľkého Krtíša. Ale teraz pozor, existuje tu malý, konzumný raj na zemi. Celkom maličký, ale predsa. POTRAVINY v Kaufhofe. Áno, hovorím o potravinách, ale akých! Žiadne nevkusné, nechutné, šablónovité, nízkonákladové, sockárske, neestetické, lacné, veľkoskladové, ale pravé, staronemecké, nedederónske, kvalitné potraviny.

Také, kde máte pocit, že vám mäso naporcovala vykŕmená sedliačka. Kde vám čerstvé ryby vylovili plavovlasí, vetrom ošľahaní rybári kdesi na Rügene, kde majú paté z každej francúzskej dediny, kde nedokážete spočítať, koľko druhov horčíc ponúkajú, kde predávajú citrónovú trávu, kde obsluha podlieva steaky čílskym vínom, kde majú krém z makadamiových orechov (štyri varianty!), jogurty predávajú v skle a dezertné syry v malých, rozkošných, drevených košíčkoch, každý lekvár má bavlnenú čiapočku a kde majú koreniny, o ktorých ste v živote nepočuli. Ach! Aby som tento moment nezabudla, zvečnila som si ho. No aha:




A za toto ti ďakujem, milovaný trh a baby Jesus!

Also, vpravo hore máte pesničku, spievajte so mnou!

"Die ganze Welt dreht sich um mich, denn ich bin nur ein Egoist. Der Mensch, der mir am nächsten ist, bin ich, ich bin ein Egoist!"

°°boratizácia a globálne otepľovanie, tenkrát podruhé°°

Dnes si tak na obed v menze pokojne krájam svoju antibiotikami nadopovanú , v oceánskych farmách vychovanú porciu lososa. Zajedám ju ryžou priamo zo šikovných, negramotných prstíkov malých aziatov, keď tu zrazu zaznie moja v poslednoma čase najmenej obľúbená otázka: "môžeme si prisadnúť?". Napriek všetkému, poteším sa. Sprvoti milo konverzujeme, keď idylku naruší Tinina otázka: "Kaja, však si to minule s tým globálnym otepľovaním nemyslela vážne?" Potom si vďakabohu veľmi nepamätám, čo sa dialo, len tak útržkovite: hladujúce deti, roztopená Arktída, budúcnosť pre našich potomkov, nepredajme si našu planétu a tak ďalej, a tak podobne. Tak, a teraz som na pochybách, to ja sledujem médiá z inej galaxie, alebo čo to tým deťom v Slovinsku a Francúzsku tlačia od detstva do hláv?!

Lososa som nedojedla, prešla ma chuť.

Nevadí, inak je v Krtíši veru príjemne. A teda neviem, či to bolo tým vareným vínom, a či čím, ale ten vianočný trh sa im veru podaril. Vkusné to je (aj napriek tomu, že hovoríme o Vianociach), vonia to škoricou, a keď sa zotmie, tak to veľkokrtíšanom z tvárí uberie pár rôčkov. Predsa len tí súdruhovia z nich nevytrieskali všetku estetičnosť. No labúžo.

Ďalšie prekvapko nás čakalo, keď sme obdržali hodnotenie eseje. Znelo: "Výborně. Zvládnutí žánru esej, jak má být! 20/20b". Nie, drahý čitateľ, teraz nejde len o bohapustú chválu. Nejde ani o kritiku úrovne našej zelenobielej, a čím ďalej, tým menej výberovej alma mater. 10 stránkovú esej sme vytvorili za 5 hodín neveľmi kvalitnej práce, sprevádzanej zúfalými pokrikmi typu "nemám znaky". Každopádne ide o to, že sme v práci použili termín, ktorý je teda dnešným dňom úspešne verifikovaný aj na akademickej pôde, a znie: BORATIZÁCIA®.
Boratizácia stredoeurópskej politiky. Ide o jav často zamieňaný s obyčajnou vulgarizáciou, v stredoeurópskom priestore ale naberá onakvejšie dimenzie. Pre názorné príklady si otvorte dennú tlač. Hocikedy.

Maličkosť na záver. Ešte predvčerom, by som bola namôjdušu tvrdila, že najväčšou módnou pohromou sú obyvatelia Veľkého Krtíša. Nie sú. Tunáka, aha, zalistujte si v katalógu zo Severnej Kórey!

°°dobré skutky°°

Veru nám ubehol ďalší z radostných dní vo Veľkom Krtíši. Máme tu tri spomenutiahodné udalosti.

• Poľská ekipa v mojom okolí sa rozhodla, že teda Erasmus využije na bližšie, interkultúrne spoznávanie. Konkrétne teda v tom úplne najbližšom spoznávaní prekáža môj pobyt v mojej výhodne položenej izbe (rozumej: vedľa Frantíka). Slušne som bola požiadaná o výmenu izby. A kto som ja, aby som bránila mladej láske? Aby som neumožnila tesnejšiu výmenu krehkých, nežných citov? No kto??? Moja nová izba má najnovší nábytok, a jej nájom je o tridsať eurobakov vyšší. Rozdiel budú hradiť mladí zaľúbenci. Ach, láska je super!

• Na seminári o fracúzskej politike sme preberali Herr Le Pena. Herr Le Pen podľa rozborov jeho predvolebných žvástov údajne verí v nerovnosť rás (Ungleichkeit der Rassen). Tak som sa teda slušne prihlásila a , že teda "Herr Le Pen asi nie je taký blbý ako vyzerá..." Nemecké dievky ako zvyčajne zalapali po dychu a zaraz dvíhali svoje lakte v mene politickej korektnosti. "...je predsa všeobecne známe, že Aziati v IQ testoch obstoja lepšie a čierni horšie" dokončila som rovnakoslušne.*

* - Nerada by som vo vás, drahých čitateľoch vyvolala mylný dojem, že sa danou otázkou výrazne zaoberám, to nie. Len mám potešenie z toho, pozorovať zdesené tváre nemeckých dievok. Veru ma tou svojou korektnosťou až po hrob hnevajú už dlho, veľmi dlho.

• Konečne, po tretie. Trvalo mi to síce dlhé dva roky, ale prišla som na to. Európske štúdiá majú definitívne svoj praktický význam. Aha, výmena žiarovky: