Czarnuch z Afryki

(autorka čelí obave, ako z tohto príbehu neurobiť stavovskú selanku, kde chudobní ľudia maju duše čisté ako alpské ľadovce. lebo nemajú. o nič čistejšie ako ktokoľvek iný.)

Dávno tvrdím, že najlepšími znalcami spoločnosti sú ľudia ktorí okolo nás behajú bez toho, aby im väčšina venovala zvýšenú pozornosť. Je to presne tá tetka z menzy, ktorá po vás zhŕňa nedojedené kompóty, je to tiež vodič autobusu, čo na vás po stý krát vrieska, aby ste sa posunuli (lebo ste retard, a ani phd vám nepomôže, ak nedokážete urobiť tri kroky dozadu bez vyzvania).

Ja som vo voľnom čase ľudomil proletár, a keď môžem tak týchto ľudí spovedám, čo mi sily stačia. Viem tak napríklad, že taká Mako z Etiópie na svoj vek (požehnane cez päťdesiatku) rozpráva také hanbaté vtipy, že aj ja sa červenám. Alah, nealah. Viem tiež, že Li si aj poplače, lebo Kanadiáncovi je občas zaťažko sústrediť sa na čínsky prízvuk a dá to nepekne najavo. To sú momenty, kedy by som ich rad radom všetkých posielala parníkom s epidémiou hnačky v cene začínať nový život na cudzom kontinente po štyridsiatke. Nach skúsia. Väčšinou to ale riešim tak, že na nich pozerám pohľadom "si patetický kok a dúfam, že sa ti aspoň tri roky nepostaví". Kto ma videl zazerať, tak vie, že dokážem vykúzliť aj takto pokročilú zrakovú nuansu.

Ostatne som takto zabávala Joannu. Pýtala som sa na jej imigrantský príbeh, na deti, na muža. Joanna je čiperná Poľka, upratuje tu na škole. Samozrejme, ako každá elita národa, aj UofT študenti sú prasce a Joanna sa dosť narobí. Ale má to ťažko u prdele, lebo deti už odchovala, tie sa kanadizovali, vyštudovali a sú úspešné až až. Ja mám samozrejme úchylku na všetky multi-kulti príbehy a tak sa jej pýtam, že na čo za tých 25 rokov, čo je v Toronte prišla. A Joanna, s prízvukom horším ako Slavoj Žižek mi povie:

"Pozri Karolina, ty si možno myslíš, že ja som sem prišla takáto ako som teraz - so všetkým zadobre. No neprišla. Bývala som najprv s Číňanmi, myslíš, že som bola nadšená? Alebo prvý černoch, ktorého som videla. Prvého černocha v celom živote som videla až tu. Murzyn, učili sme sa o nich v škole, ale tak ti poviem, že skôr zo srandy, skôr ako zaujímavosť, aj tie básničky, samé murzyn, samé czarnuch z Afriky. Nie normálny človek, ale ako mimozemšťan s levom a banánom. Takto nás ako deti učili. A k čomu to bolo? No k čomu? Som tu 25 rokov, žijem tu a je mi jedno akú máš farbu, a celé toto poznávanie som si mohla ušetriť, keby nás na černochov nepripravovali doma ako na čudákov."

Týmto krátkym príbehom som chcela naznačiť, že som až taká optimistka, že si myslím, že ten stredoeurópsky rasizmus je liečiteľný, taká insitná odroda. Že to nie je zhubná nenávisť, skôr veľká hlúposť. Hlúpe nánosy pa-histórie, zaschnuté stereotypy, neliečené polopravdy ľudového diškurzu. Prosím neberte mi toto presvedčenie, je to moja jediná nádej. To že s tým nikto nič nerobí je vec druhá. To, že sa médiá na tejto vlne vezú je na zaplakanie a nepekne sa nám to všetkým vracia a vráti. (Aha, Janko Tribula, tu máš oblečko, ktoré by si si za svoje reportáže z osád zaslúžil nosiť nonstop. klik)

Ok, späť k Joanne. Keď na toto dokáže prísť obyčajná žena, keď táto dokáže dať reč a la Martin Luther z fleku pri smetných košoch, tak kedy sa nám aj bratia rasisti vylúpnu z kukiel a budú z nich fešné motýle? Aha, kde zas idú smrdieť, v Brne. Nemáme ich radi, tu sme to písali už dávno, a oni furt otravujú vzduch. Už by im mal konečne niekto vysvetliť, že ňe bejzbalku, ale keksík do ruky treba, a hor' sa na turistiku, ňe na stráž. Hneď potom sa môžu začať učiť malú násobilku.

Hej inak, môj posledný stereotyp tragicky padol v nedeľu. Česť jeho pamiatke:

Veľkú noc sme slávili s kolegyňami. Dotrepala som preto na návštevu svoju archívnu zubrowku, čo som si šanovala od Vianoc. Plesla som sa po peňaženke a investovala do organického jableczneho soku. Pretože, priatelia, na tomto svete je len málo príjemnejších nápojov ako jablková zubrowka z puszczy białowieskej. Moje netrénované ja malo ale čo robiť, a už druhý pohárik hrial viac ako mal. Tretí poldecák som neriskovala, pretože hanbu si robiť nechceme. A teraz: kto dal päť poldecákov východoeurópskej vodky v rade, nehol ani brvou, a pýtal ešte ľahké drogy (kt. samozrejme nik nemal)?

Odpoveď: Meine koreanische Freundin.

A ešte, že poďte blokovať Brno: