48 hodín v Toronte - príbeh s ponaučením

Je dobré, a podľa mňa i nutné veci striedať. Oklamať rutinu a spraviť niečo inak, ako máme zaužívané. Je to napríklad častý problém príliš múdrych ľudí. Zakopú sa vo svojej doméne a nik a nič ich odtiaľ nevie vytiahnuť von. Potom máte kdekade po katedrách a ústavoch samé zabednené slonovinové veže plné expertov, ktorí majú problém s najzákladnejšími rituálmi socializácie. Ja mám tú výhodu, že žiadny expert nie som a môžem tak vŕtať do všetkého.

Ľudia v Toronte majú údajne príliš úzke komfort zóny. Aspoň tak to o sebe tvrdia. Majú svoje nukleárne famílie, jedného psa a zopár kamarátov z detstva. Žijú si takto a potom na vysokej škole o tom z času na čas niekto napíše do školských novín. O tom, ako je ťažko nájsť si priateľov na vysokej škole. Následne sa spraví nejaká hurá-akcia (Dinner with 12 strangers), po chvíľke sa na to zabudne a každý sa vráti k tomu svojmu psovi a kamarátovi z detstva.

Ľudia v Kanade vraj málo cestujú. Nie je to ako u nás, kde máte Naschmarkt a Zakopane za rohom. Veľa Kanaďanov sa len tak ľahko za hranice nedostane. A už vôbec nie do inojazyčného priestoru. Ak máte pár dolárov navyše, skončíte low-costom v Cayo Coco alebo vo Varadere, kde vás obskakujú ako doma. Po anglicky.

Vraj tiež nevedia jazyky. To si netreba mýliť s tým, že by tu nik nehovoril inými jazykmi. Ja som napríklad v práci skoro jediná, ktorá nehovorí španielsky. Kanaďania sú bi- a veru často aj trilingválni. Nie je to ale školou, alebo vlastným úsilím. Zväčša sa jednoducho narodili do viacjazyčných rodín.

Toronťania sú si svojich údajných chýb vedomí. Niektorí si dokonca platia drahé kurzy, kde objavujú svoje iné inner self. Alebo chodia na kurzy salsy, kde sa 90 min týždenne poctivo učia, čo je to vášeň. Potom sa zavrú dvere telocvične a znovu sa hanbia pozdraviť susedovi. Pritom je to také ľahké. Zmena, vybočenie sa úplne núka. Celý svet majú domáci priamo pod nosom. Aha - dva dni v Toronte:

Keď chodíte príliš dlho do školy, ktorá vyzerá takto (1.) a stretávate sa s výbornými študentami, ľahko nadobudnete pocit, že je všetko tak ako má byť a celé toto mesto je vlastne super. Nie je to pravda.

(1.)

Potrebovala som vidieť niečo iné, tak som sa vybrala pozrieť Shri Swaminarayan Mandir, čo je hinduistický svätostánok, na Torontskom predmestí. To, že som si vybrala dobre som vedela už vtedy, keď som bola asi 20 minút od miesta určenia a v autobuse som bola jediný Caucasian, a jedna z mála v neetnickom oblečení. Bola tam aj hudba, v tomto zázračnom autobuse. Dokonca z troch rôznych zdrojov. Vodička sa tiež nijak nestarostila o podvozok a brala každú jamu, akoby to bola súťaž. Uznávam, že bola preborníčka. Inak bola super, lebo kibicovala neslušné deti a raz odstavila autobus (mestská linka!) a šla si ležérne kúpiť slushie.

Vymyslela som si po ceste aj krátku modlitbu. Znie takto: "Panebože nedopusť aby som niekedy musela žiť na predmestí. Diky a amen." To predmestie je tak hnusné, že môžete svoju predstavu, ktorú máte z amerických filmov smelo násobiť. Ale koniec dobrý, všetko dobré. Na konci bolo toto (2.):

(2.)

Potom bola chvíľu sranda, lebo som zašla na miesta, kde zrazu všetci naokolo hovorili ukrajinsky a poľsky, a keď povedali niečo po anglicky, tak veľmi silno nadužívali  f-word. Tak som sa motala okolo, a po chvíľke som došla k Maloměřickému mostu (3.), ale začali po mne syčať kačky, lebo si podľa mňa pomýlili môj žltý náramok s užovkou. Tak som sa radšej pratala. Hlúpa hydina. Cestou naspäť do autobusu nastúpil Talian, ktorí kričal niečo ako "ty Číňan vy*ebaný", a potom ešte pristúpil Maďar, ktorí síce neviem čo kričal, ale bolo v tom veľa "kurva". Aké internacionálne. :

(3.)

Ďalej som sa ešte tmolila okolo múzea, a obchodov, ale to bola nuda, lebo tadiaľ chodím furt (4), a už som rozmaznaná. Tak som si chvíľu fotila turistov ako sa fotia. Potom si to ale jedno premúdrelé decko všimlo, a bolo po zábave.

(4.)

Dnes som zas ukájala svoju veľkú úchylku. Tzv. nemecký lodný turizmus. Je to skĺbenie mojej lásky k vode, pirátom, prístavom, lodiam a dôchodcom, parkom a tichu. Posaďte ma na loď, kľudne aj kompu a budem najšťastnejší človek na svete. Takto mi v mladosti ublížili Dva roky prázdnin. Neviem sa nabažiť plavby a plánovania života na ostrove. Keď je na konci cesty ešte aj park, som v dôchodcovskom nebi. A Toronto má ostrov (5.), a aj ten park tam je.

(5.)

 Asi som si ale musela pohnevať nejakého hydinového boha, lebo zas na mňa nepekne sipela hydina. Tentoraz labuť. To mám za svoju snahu byť investigatívny ornitológ amatér. Hej, takže na tom ostrove sú voľne pobehujúce zvery, a takáto farma pre mestské deti (6.).

(6.)

A ešte jedna vec: voda. Voda je balzam na dušu. V budúcom živote poprosím byť námorník. Keď som mala asi 10 rokov tak som si na záhrade zbila loďku (v tvare škatule), ktorou som sa chcela po trase Bystrička-Hron-Dunaj dostať k moru. Mama mi na to len, že zbytočne ničím drevo (podľa mňa som bola zručné dieťa a takto vo mne talent na výrobu lodí zabili). Ale ja sa tak ľahko nedám! Chcem žiť aspoň chvíľu pri veľkej vodnej ploche. Napríklad tu. (7.)

(7.)

Srandy kopec, skoro ako v Adamove. Za dve popoludnia.

Ponaučenie: Treba poznávať okolie, nie na salsu chodiť. A ešte nefoťte hniezdiace labute, lebo dojde samec a vás zbije.