Bola som v tej Amerike: Nový Jork

Tak som bola v tom Novom Jorku. Ja viem, viem, že vy všetci ste už boli a aj vaša stará mama vie odporučiť najlepšiu vianočku, ktorú pečú chasidskí židia každý nepárny spln o tretej ráno. Ale ja starú mater už nemám a ešte som nebola. Som lazník, tak o tom musím písať. A veru pravdu majú všetci, čo chvália, ba dokonca by som povedala, že je to všetko lepšie, krajšie a väčšie ako sa chyruje.  Nemýli sa Woody Allen, nemýli sa Blair Waldorf, nemýli sa ani rachetla Bradshaw. Do New Yorku treba.

Bola som teda, spoločnosť mi robil Groši (ach tie detské prezývky), môj spolužiak zo ZŠ, toho času Kanaďan. Groši je milý chlapec, ktorý vraví veci ako "to ma inspiruje" alebo "zobrať fotku", a slovenčinu mu ťahá do angličtiny a zas naopak. Vyštudoval drama studies, a dokonca občas hráva nejaké šteky v divadle, ale má rád hlavne zákulisie. Hej, a ešte má všetky tie dobré humanistické kanadské hodnoty. Mňa z neho ide občas rozhodiť, pretože je flegmatik. A z flegmatikov ma ide väčšinou rozdrapiť ako ropuchu po piatich minútach. Groši má ale šťastie, že rýchlo chodí, takže má svoju flegmatickosť čiastočne odpustenú. Teda, až na jeden moment. To vtedy, keď mi 6 minút pred odjazdom autobusu povedal, že "nemám naše lístky". Nakoniec sme ale zdarne došli, ja samozrejme o pár nervových spojení chudobnejšia.

Dobrého spoločníka som mala v tom, že napriek tomu, že sme vyrastali na dvoch odlišných kontinentoch fascinujú nás podobné veci. Prvý deň sa Grošimu splnil sen, a šli sme na Broadway, na ľudovú zábavu, na Fantóma v opere. Ja som sa na to pozerala trošku cez prsty, predsa len, muzikál u nás robí Michal David, silná dávka skepticizmu musí byť zachovaná. ALE. Keď dvaja robia to isté, nie je to to isté. Síce muzikál, ale podívaná výborná. Vskutku. A teraz k publiku. Kým v Československu chodia do divadla také tie typy dievčat z fildy, čo druhý raz v živote natiahnu na seba polyesterovú sukňu a do vlasov nesmelo vložia tri ligotavé štipce, čo pamätajú 80te roky, tunáka majú sedlane vyžehlené vlasy a - ceplaki. Áno, tepláky na Broadway. Sedlač aj ťapká ako na truckshow, a veru som si párkrát povzdychla nad blahom, ktoré do priestoru bývalého Rakúsko-Uhorska vnášajú výchovné koncerty. Ach, Európa.

Inakšie sme pozerali, po čom nám srdce pišťalo, takže lode, metro, prístavy a menej typické štvrte. A vôbec, keď sme pri muzikáloch, chcete West Side Story? Šup ho na miesta, kde sa spája Severný Manhattan s Bronxom. Na ulici presne ten rozkývaný cadillac, v ňom drsný hispánec, všade hudba, ošarpané priečelia, španielčina. Z troch pokusov spýtať sa na voľné miesto mi ani jeden nevyšiel - "no hablo ingles".  (tunaka foto z celeho druheho dna)

Spomínala som, že Groši chodí vo voľnom čase na jidiš? Tak chodí. Keď sme teda z nadzemky zbadali obrovský židovský cintorín, nebolo nám veľa treba, a hybaj okamžite vystupovať. Všímajte konkrétne tento nahrobný kameň, tzv. konšpiračné nebo = aj Židia, aj slobodomurári, aj Gold-ovci:

Potom sme sa pekne odsypali do ďalšej deprived zóny. Hej, keď som bola dieťa, vždy som si myslela, že viedenský Práter je kúlové miesto. Potom som tam bola pred pár rokmi s Fričkom a zistili sme, že je to všetko len nie slušné miesto. Podobne Brighton Beach. Sláva už zašla. Dávno. Zato sme ale aspoň ochutnali fajný junk food, corn dog. Dá sa to zjesť. Inak, severoamerické spiknutie pokračuje a ja stále dostávam sladké veci v obchodoch zdarma. Opäť mi strčili buchtu do ruky. Len tak. Že daj si. Vravím vám, nechoďte do Ameriky. Dopadnete ako ja - budete mazať väčšinu svojich fotiek, lebo ste tučko. Prípadne tu v Amerike zjavne môžete ísť do obchodu, a povedať: "Dobrý deň, toto je môj posledný dolár, vystačí mi to na niečo?" Ujko vám dá čokoládový muffin za štyri doláre a ponúkne aj pitie. Fakt. True story. Včera sa mi stalo.

Ok, keďže sme obaja s Grošim retardovaní turisti, tak nám obom zaihrali oči, len čo sme v Brooklynskom Navy Yarde zbadali obrovskú trafostanicu. Áno, lebo prečo ak nie kvôli trafostaniciam ísť do New Yorku? Čo to sme poblúdili, aby sme sa objavili v židovskej hardcore štvrti. Fotky z tohto dňa tunáka.

Hej, ďalšia otázka. Viete, ako to je, keď sa odhodláte ísť do second-handu, a všade tam vidíte len staré a hnusné handry? Viete prečo? Lebo ten second-hand pravdepodobne nie je na Manhattane. Ja budem za 20 dolárov úplne hip. Aha. Záviďte. 

Ostatný deň v Novom Jorku sme sa vyžhavili v Transit Museum, lebo metro. To je moja univerzálna odpoveď na to, prečo navštevovať veľké mestá. Presne preto. Pre metro. Kľudne by som v podzemí aj zo tri dni strávila. Dajte mi funkčné veľké metro, metro-art a máte odo mňa pokoj. Zabavím sa takto veru. V múzeu som sedela v replike autobusu, kým sa okolo mňa rojili asi päťročné deti. Ani toto mojou láskou k dopravným systémom neotriaslo. Inak je NY zábavný aj preto, že chodci tu prebrali vládu a dopravné predpisy sú pre srandu králikov. Chodec je pán, nejaké auto sa môže strčiť. Mimo to sme stretli len newyorčanov pozorných a nápomocných, a prekvapilo nás ako veľa-veľa čítajú. Treba sa inšpirovať! Posledný deň sme sa najedli repas, kukurice, škoricových bagelov a pečených plaintainov. Na tie nás naučili už torontskí Kolumbijci, veľmi máme radi plaintain chipsy, vidno to na nás veru.

A ešte MOMA. Málo času, pramálo. Stihli sme len Légera, Riveru, Braquea, Mondriana, Balthusa a Gerorgiu O'Keeffe. Veľmi bolel tento časový nedostatok, musíme sa preto do Nového Jorku ešte niekedy vrátiť. Ale istotne. Na dlhšie treba.

PS: Schengen je dobrý. Schengen je dobro. Tuto v Kanádii a Amerike je to ako za socíku. Zlo. Von z autobusu, veci vyhádzať a pýtajú sa vás. Že: "odkiaľ sa poznáte?", "s kým ste sa v NY stretli?", "čo považujete za svoj domov?" A čo vás je do toho, zmrdi? Rastiem do anarchizmu, štáty zrušiť. Mrzuté. Nepáčila sa nám kanadsko-americká kontrola. Fujky. (foto posledný deň)

Hodnotenie: Po príchode do Toronta sme museli konštatovať, že ak je New York Praha, tak Toronto je Bratislava. Alebo tiež Nitra.

Čo som sľúbila, plním. Sľúbená žuvačka z Ameriky.