Montreal 1976

-cestopis-

Tak som vám bola v tom Montreale. Bolo super. Ak máte pod slovom super na mysli dva dni neustáleho pršania a zimy. Inak ale výborne naozaj bolo. Poďme po poriadku. Zhrňme si najprv, čo som o Montreale vedela predtým, než som tam šla. Ako automatický generátor zbytočných faktov o tomto svete som vedela dve veci:

a) boli tam v roku 1976 olympijské hry
b) chvíľu tam žil Jacques Mesrine. Taktiež v sedemdesiatych rokoch. 

Deň prvý

Som zmätená. Som v Severnej Amerike, a predsa to tu vyzerá skôr ako Európa. Ľudia hovoria francúzsky, no bez toho aby to tak znelo. Čo nutne nie je na škodu, lebo im na rozdiel od Francúzov aj rozumiem. V tom ciboha. Drb. A aha. A ešte. Aj tam. Panebože. Kde som to? Extrémna koncentrácia pekných ľudí. Neviem, či blúznim a je to reakcia mojich Torontom podvyživených očí, ale všade naokolo sú samé ušľachtilé výsledky ľudskej plemenitby. Keď vravím ušľachtilé, mám na mysli Gael Garcia Bernal a Gedeon Burkhart ušľachtilé výsledky. Ženy sa zas tvária, že mať v daždi dokonalé účesy je tá najsamozrejmejšia vec na celom svete. Ja som zas na oplátku musela vyzerať ako zatúlaný člen rumunskej žobravej mafie, pretože mi ujko v kaviarni dal keksík zdarma. (čekla som pre istotu vývesný štít - nie, nemali žiadnu akciu) 

Ľudia nielen pekní, ale aj pekne oblečení. Čo je pre mňa osobne väčšia sranda ako pre kresťana pašiové spevy. Toronto ma v tomto smere vycvičilo skromnosti, a poteším sa aj nedeľne nahodenému Portugalcovi - sedemdesiatnikovi. A tuhľa kam sa pozrieš, všade pekní, bilingválni, fešní ľudia. Ako spoznáte, že ste vo fešnom meste? Tak, že predavač v stánku je oblečený lepšie ako váš profesor doma. Nesťažujem sa. Hej, samozrejme netreba zabúdať na to, že prší a teplota je tak na zimný kabát. Takže mi v hlave začína klasický celebrity deathmatch: 

Dobrá celebrita: "Aha pozri - Musée des beaux-arts. To musí byť nesmierne zaujímavý zážitok."
Zlá celebrita: "Aha, obchody!" 

Popoludnie sme preto samozrejme strávili prevažne v kabínke Urban Outfitters. Pekná, priestranná. Keby ste chceli vedieť. S turizmom to netreba preháňať a preto sa večer vyberiem do kina. Skúšam si vybrať film len na základe plagátu. Skončím tak na akčnom krimi thrilleri s prvkami mystery. Pričom presne tri z týchto štyroch žánrov neznášam. (preklínam cate blanchett). Vo filme dievčina - supervojak vychovaná vo fínskom lese bojuje o život v Maroku, kde ju prenasledujú skinheadi, aby sa to celé skončilo v rozprávkovom lese v Berlíne. Nebolo to ale úplne zlé, najmä ak uvážim, že tam hral Eric Bana. A niekoľko takých Ericov sedelo aj v kinosále. 

Deň druhý

Veľmi nečakávane znovu prší, nepomohlo ani to, že som sa tematicky obliekla. Keď vravím tematicky, myslím 70te roky. Ujco v turist ofise mi odporúča sakrálne pamiatky. Haha. Tu sa dostávame do problémov. Som rozmaznaný turista, a žiadny kostol so mnou nehne. Nehnú so mnou ani pamiatky typu Turistické desatoro, nechce sa mi obzerať sochy Leninov a budovy, kde podpisovali dáke papiere. Fascinujú nás technické pamiatky, moderná architektúra, nechutnosti, doprava, lode. Neomylne si to preto šiniem do prístavu. A je tam všetko, po čom túžim. Hrdza a zima. Jej. Mocem sa okolo prístavísk, aby som sa jafaktneviemako ocitla na výpadovke z Montrealu. Mám deja vu, podobná vec sa stala, keď som v Manchestri prebrala velenie nad expedíciou. 

Zdarne sa ale vraciam do mesta, a nastáva môj prvý rozhovor po francúzsky. Teta na ulici začne gestikulovať, keď zbadá môj psychedelický dáždnik. Povie nasledovné: "Pozri, máme rovnaký dáždnik. Len ja mám na ňom mačky a ty psíkov." Nič netušiac, presne týmito dvoma vetami pokryje takmer celú moju vedomosť francúzštiny. Mňa zas napadne že "c'est rigolo". Ale keďže zas tak smiešne to nie je, tak sa len usmejem ako naivný trtko. 

Mesto. Mesto je pekné. Pekné sú staré stavby, menej pekné je, že je to prekladané budovami so severokórejskou estetikou. Je mi zima, a to už mám na sebe všetko, čo bolo k dispozícii. Pyžamo nevynímajúc. Idem do galérie, kde so mnou nakriatne konverzáciu miestny strážca, frankofón. A teraz pozor: napriek asi trojminútovej konverzácii je presvedčený, že som Američanka. Nebolo mi viac treba, zalial ma taký pocit materskej hrdosti na samú seba, že v ten deň by aj snežiť mohlo začať a so mnou by to nehlo. 

Zostupujem do podzemia. Hej, to je celkom kúlová vec, Montreal má jedno z najväčších podzemných miest na svete. Myslia sa tým samozrejme obchody, z ktorých sa neviete vymotať a nemá to iný zmysel ako potom zo zúfalstva rezignovať a nakupovať, ale mne sa páčilo. A zjavne sa páči aj bezdomovcom. Na tomto mieste si môžete mrknúť fotky (fb kamosi uz videli), a.k.a: 

-ani dobrý foťák samozrejme neznamená že viem fotiť. skôr nepekne odhaľuje opak.
-nevidela som ani jednu pamätihodnosť, niežeby mi to chýbalo
-tiež dôvod prečo ma nikdy nezamestnajú ako fotografa pre turistického sprievodcu
-odolala som pokušeniu odfotiť bezdomovecký exkrement. Starnem.
-fakt pekné mesto. prisahám. treba vidieť.

Hodnotenie: Montreal hrá u mňa jednu ligu s Bilbaom, Poznaňou a Banskou Bystricou. Všetko mestá za zenitom významnosti, ale tá atmosféra! Výborná. Pekní ľudia, milí ľudia a ako bonus hovoria anglicky a francúzsky, pričom im dokonca aj rozumiete. To najlepšie z Európy a Severnej Ameriky sa spojilo a zo samej lásky vytvorili hen Montreal.