To nevymyslíš, to je život

I.


Rozhovor s kazašským študentom

-interview-

Ja: "Tak tipujem, že nebudeš mať veľmi rád Borata..." - začínam spoločenskú konverzáciu, len čo zbadám stredoázijské črty, ruské meno a čínske oblečenie. (Načínam prirodzene mojou obľúbenou a zároveň jedinou kazašskou tematikou.)
Azamat: "Ako vieš, že som Kazach? Nie! Nie! Veď kto by ho mal rád? Videla si vôbec ako vyzerá? No vyzerá ako ja?! Vyzerá? Povedz sama!" - spravodlivý hnev opantá študenta a domáha sa fyzického porovnania.
Ja: "No nevyzerá..." - odpovedám mierne a snažím sa v hlave potlačiť myšlienku na Milana Ftáčnika.
Azamat: "Presne tak. Presne! Pozri na mňa, vyzerám snáď ako zaostalý cigáň?"
Ja: "..."

(ok, vrtáci, slovo "cigáň" má v iných krajinách iné spoločenské zafarbenie, ale i tak. ja som sa pobavila.)

II.


Život vo veľkomeste


-krátky príbeh-


Cupitám si po ulici, v dave. Jem pritom chutný falafel. Zastanem na prechode, čakám. V tom začne mladý Toronťan, vzdialený 30 cm od mojej tváre, hlasito ťahať -  súdiac podľa doby trvania pravdepodobne z dolnej končatiny  - zmesicu hutných, farebných hlienov a čerstvých slín, ktorá po krátkom lete vzduchom pristane predo mnou na chodníku. Vytvorí tak mláčku, tvarom nie nepodobnú huňatej ovečke. No pohne to so mnou? Kdeže. Ham, falafel, ham, pokračujem bez prerušenia v jedení akoby sa nechumelilo. Ani okom nehnem.