Pohľadnica z Londýna

Celé dobre. Milerada by som vám sem šupla ďalšiu porciu blogerského tabasca. Samej mi je hanba. Nedá sa. Celé dobre, ako vravím.

Ako správny povaľač som si dala s prácou načas, a až v týchto dňoch začínam. Ako alergik som si to neomylne namierila do Regent's Parku, kde teda všehomír peľom nešetrí. Stále lepšie ako umastená korporácia, to bez debaty. Plus, kto by nemal rád mestské parky? Technicky vzaté je to stále príroda, a pritom nemusíte vystrčiť nohu z mesta (božeuchovaj). Detváky tam hrávaju kriket, navlečené v bielych handrách a vyzerajú pritom ako z reklamy na prací prach. (z tej časti reklamného spotu, kde už je persilová matka obvykle šťastná, že porazila démona škvŕn)

Po mesiacoch strávených v esteticky podvyživenom Toronte sa mi veru preveľmi pozdáva, že sa v Londýne nemusíte strachovať zísť z hlavnej turistickej štreky. Pekne je tu aj mimo hlavných ťahov, ale to dôležité nie je. Dôležití sú ľudia. (v tomto momente sa ako autor úprimne nenávidím, a snažím sa lapnúť po irónii ako astmatik po vzduchu)

Dobrí ľudia londýnski ma kŕmia (kubánsky tekvicový koláč sem, domáce pancakes s javorovým sirupom tam, a na prestriedanie podomácky pečené biscotti), ukazujú mi čo treba vidieť (už ste videli Londýn zo strechy westminsterského think-tanku?), vedia ma napojiť (šampanské na raňajky, cider na popoludnie). Títo dobrí ľudia sa nechajú vláčiť po camdenských kanáloch a zájdu s vami na výstavu venovanú výlučne špine. Akoby mimochodom pritom rozprávajú historky z Kábulu. Videli sme zbožňovaného Miróa, tri minúty od domu koncertoval Richard Muller. Spolubývajúci študírujú IR a anglickú literatúru. Kávu vám prinesie usmievavá ochotná obsluha. V podniku nehrá rádio express. Na prečítanie novín nestačil víkend. Na gay pride v Bratislave nikomu nerozkopali hlavu.

Som v stave poslať pohľadnicu tomu, kto mi pokazí náladu. Pomôžte mi znovunadobudnúť dôstojnosť.