Motivačný spíker

Ok, musím si uznať, že rozhodnutie neísť z Kanady do rodnej viesky pod Urpínom, ale staviť sa ešte na pár mesiacov v Londýne bolo jedným z tých lepších v mojom živote.  V pomerne zúboženom stave sa ma ujali drahí moji londýnsky priatelia, aby som po dvoch mesiacoch mohla konštatovať, že sa nám to tu celé dobre rozbehlo. Hodnoty, dobré veci a sranda. Asi najlepšia vec, čo sa deje je, že sa mi opäť prinavrátil záujem o všetko možné a hlavne chuť pracovať. Čo je niečo, čo vo mne vysokoškolský život takmer zabil.

Keď som mala 17 rokov predplatila som si na letné prázdniny SMEčko. Každý deň ráno som sa šla ráno o šiestej bicyklovať(do Sásovej, pozn. autora), do obeda som prečítala noviny do posledného písmena a po obede som si čítala (v stane, nepýtajte sa ma preboha prečo). Boli to jedny z najsuper prázdnin, aké sa dali zažiť a dali mi asi najlepšiu prípravu na VŠ, kopec znalostí o slovenskej politike v roku 2004 a akútny nedostatok pubertálnych spoločenských zručností. To bol možno aj problém, pretože mi to celé stačilo. Dlho mi nebolo treba na sebe pracovať, lebo som mala slušný základ. Vysokú školu v Brne som tak z veľkej časti prežila na kombinácii povrchných znalostí, amerických seriálov a dobrých nápadov. Stačilo to.

Celý tento môj londýnsky pobyt mi pripomína práve strednú školu. Mám na to aj taký lakmusový papier. Osobný test lenivosti. Keď som bola malá, povedala som si, že nikdy nesmiem byť lenivá vstať a nájsť si niečo v encyklopédii (neboli internety). To sa robí tak, že ležíte v posteli a o tretej v noci vás niečo napadne a potrebujete si to dohľadať. Vy si nikdy nesmiete povedať, že sa na to pozriete až ráno, ale akokoľvek ťažko vám to padne - vstať a danú vec nájsť. Ak si to necháte na ráno, v teste ste neuspeli. V teste tiež neuspejete, keď vonku poprcháva a vy si poviete, že radšej ostanete doma. Pohoríte aj ak si vezmete taxík, miesto troch zastávok peši. Keď ste o jedenástej ráno v posteli a vonku je pekne. Keď zjete staničnú čínu, lebo sa vám nechce hľadať niečo lepšie. U mňa osobne aj vtedy, ak varíte špagety s kečupom, ale to len preto, že cestoviny z duše neznášam.

A ešte jedna sonda do detstva. Veľmi sa čudujem mojim rodičom, že na mne nikdy nepáchali fyzické násilie. Neviem, ako to zvládli, zaslúžia si stachanovské metále. Od základnej školy som zvykla mame rozprávať svoju životnú teóriu = "skutočné odhodlanie prekoná všetky prekážky". Mám to doma v Kostiviarskej napísané na nástenke, a nedala by som ruku do ohňa za to, že to povedal Štúr. Alebo Štefánik. Moja mama na to, len tak typicky slovensky, že život ma naučí. A pravdu mala, moja životná teória časom otupela a zoslabla. Nikdy nie úplne, ale dosť na to, aby som sa zadrbávala zbytočnosťami a nechala sa ubiť hlúposťami. Aby som vedela viac o Hankovi Moodym, Dexterovi a Robin Sherbatsky ako o tom, čo je za rohom ulice na ktorej bývam. Aby som hovorila, aj keď som nemala čo povedať. Aby som ostala sedieť v podniku, v ktorom som sedieť nechcela.

A preto, tentoraz bez szmáckeho čarbania po nástenkách: skutočné odhodlanie, prekoná všetky prekážky. Sorry mami, aj tak som mala pravdu.