Dr. Märtens, o topánkach

-áno, naozaj-

Môžem ja za to, že som z krajského mesta, kde česť obuvníctva zachraňuje len Baťa? Nie, nemôžem. Preto mi vy nemôžete vyčítať tento fashionblogísek. Čítate správne, fashionblogískek. Tisíci raz to opakujem, je so mnou sranda. Napríklad sa zväčša obliekam ako sestra v Kristu a rozprávam ako pohan. Mám na to špeciálne nadanie (pani mama počas dospievania: "a nechcela by si nosiť niečo veselšie, pre dievčatá ako ty, mladé?").

Môžete mi vyčítať skutočne všetko, ale vyzývavosť to rozhodne nebude. Občas mi ale prepne, a zapáčia sa mi veci, ktoré sa k mojim ružencovým outfitom nehodia. V Toronte som si vyhliadla martensky. Takéto peknušké, kamarátky moje ňuňuňu. V Toronte ich nemali, ale slečna predavačka potetovaná ani okom nemihla a v duchu hesla raňajky v Abú Dabí, večera v Miláne mi povedala akoby sa nechumelilo, že "keď budem mať cestu do Londýna, určite, ale určite ich tam budú mať".

No bodaj ťa, cestu do Londýna som mala. Dokonca bývam v Camdene (áno, žila a zomrela tu Amy Winehouse, áno, pýtajú sa ma na to zmätení španielski turisti, áno, úprimne ich za to nenávidím a želám si, aby sa stratili v múzeu madam Tusseaud a nikdy odtiaľ nevyšli). Takže áno, totie martensky mi predávajú takmer pod oblokom.

I vošla som do obchodu. Obchod má prudko robošskú estetiku a priestor asi 4 metre štvorcové. Čo je veľmi zábavné, keďže je známy po celom svete, a ako všetci vieme, celý svet sa na 4 metre štvorcové nezmestí. Tak si tam vojdem, obkolesia ma traja statní chlapi, a že: "čo moja, čo by si chcela?". V tom momente sa mi z mozgu vytratili všetky poctivo načítané a zapamätané vetičky a zahabkala, len, že: "Topánky".

-Joj, moja. Nemáme, nie sú. Ojebali ťa na internetoch, tieto sa so sárou ani nevyrábali. Nikdy. Máš smartfon? Máš. Nájdi si to na internetoch, a keď sa ti ich podarí objednať, máš odo mňa päť párov zdarma.

-Prosím, nie ďakujem.

-No moja, a teraz to povedz, čo by si chcela. Povedia chlapi.

-Topánky.

-Aké topánky?

-Na jeseň.

-Odkiaľ si moja? Spustí na mňa predavač po francúzsky. (doh)

-Z východu, to skutočne nestojí za reč.

-No povedz mi jedno. Máte tam martensy?

-Nemáme. Alebo máme, keď na internetoch objednáme.

-A chcela by si?

-Áno, prosím.

-Tu si vyber. Tieto? Dobre, sadni si.

-Áno prosím, ďakujem. (tu mi mimovoľne v duchu napadli výborné brnenské inzeráty “Hledáš i ty svojí subinku?) Príde ku mne predavač, ktorý sa mi predstaví ako Jordan, červené číro na hlave a ukazuje si na stehno.

-??? (rozumej: wtf? čo chceš, bojím sa ťa)

-Vyložiť!

-To ako na vás? Nie. 

-Vravím, vylož. Je to moja práca. 

-Nie, fakt nie. Preboha, veď, je to neslušné. (vravím asi 45 ročnému, životom obitému punkáčovi)

-Vylož!

Prvýkrát v živote vyložím obutú nohu na človeka. Rozmýšľam o tom, že človek s autoritou by ma fakt presvedčil na hocičo. I predavač. Slobodná vôľa je preceňovaná.

Long story short. Mám nové topánky. Na letáku obchodu je človek, na ktorého som si vykladala nohu. A že: just some of the people who shop with us:

English National Opera
Metropolitan Police
Skins
Stock Brokers
Hugh Laurie
Robbie Williams

Marketing: päť kopancov martenskami z piatich.

 

Tuto video že história a politika okolo topánok. Áno, naozaj rozmýšľam o politike a topánkach.

A že ešte vykazujem činnosť, tuto som spolunapísala pamflet.