kaja; blogísek.

Dr. Märtens, o topánkach

2011-08-24T21:16:00.005+01:00

-áno, naozaj-

Môžem ja za to, že som z krajského mesta, kde česť obuvníctva zachraňuje len Baťa? Nie, nemôžem. Preto mi vy nemôžete vyčítať tento fashionblogísek. Čítate správne, fashionblogískek. Tisíci raz to opakujem, je so mnou sranda. Napríklad sa zväčša obliekam ako sestra v Kristu a rozprávam ako pohan. Mám na to špeciálne nadanie (pani mama počas dospievania: "a nechcela by si nosiť niečo veselšie, pre dievčatá ako ty, mladé?").

Môžete mi vyčítať skutočne všetko, ale vyzývavosť to rozhodne nebude. Občas mi ale prepne, a zapáčia sa mi veci, ktoré sa k mojim ružencovým outfitom nehodia. V Toronte som si vyhliadla martensky. Takéto peknušké, kamarátky moje ňuňuňu. V Toronte ich nemali, ale slečna predavačka potetovaná ani okom nemihla a v duchu hesla raňajky v Abú Dabí, večera v Miláne mi povedala akoby sa nechumelilo, že "keď budem mať cestu do Londýna, určite, ale určite ich tam budú mať".

No bodaj ťa, cestu do Londýna som mala. Dokonca bývam v Camdene (áno, žila a zomrela tu Amy Winehouse, áno, pýtajú sa ma na to zmätení španielski turisti, áno, úprimne ich za to nenávidím a želám si, aby sa stratili v múzeu madam Tusseaud a nikdy odtiaľ nevyšli). Takže áno, totie martensky mi predávajú takmer pod oblokom.

I vošla som do obchodu. Obchod má prudko robošskú estetiku a priestor asi 4 metre štvorcové. Čo je veľmi zábavné, keďže je známy po celom svete, a ako všetci vieme, celý svet sa na 4 metre štvorcové nezmestí. Tak si tam vojdem, obkolesia ma traja statní chlapi, a že: "čo moja, čo by si chcela?". V tom momente sa mi z mozgu vytratili všetky poctivo načítané a zapamätané vetičky a zahabkala, len, že: "Topánky".

-Joj, moja. Nemáme, nie sú. Ojebali ťa na internetoch, tieto sa so sárou ani nevyrábali. Nikdy. Máš smartfon? Máš. Nájdi si to na internetoch, a keď sa ti ich podarí objednať, máš odo mňa päť párov zdarma.

-Prosím, nie ďakujem.

-No moja, a teraz to povedz, čo by si chcela. Povedia chlapi.

-Topánky.

-Aké topánky?

-Na jeseň.

-Odkiaľ si moja? Spustí na mňa predavač po francúzsky. (doh)

-Z východu, to skutočne nestojí za reč.

-No povedz mi jedno. Máte tam martensy?

-Nemáme. Alebo máme, keď na internetoch objednáme.

-A chcela by si?

-Áno, prosím.

-Tu si vyber. Tieto? Dobre, sadni si.

-Áno prosím, ďakujem. (tu mi mimovoľne v duchu napadli výborné brnenské inzeráty “Hledáš i ty svojí subinku?) Príde ku mne predavač, ktorý sa mi predstaví ako Jordan, červené číro na hlave a ukazuje si na stehno.

-??? (rozumej: wtf? čo chceš, bojím sa ťa)

-Vyložiť!

-To ako na vás? Nie.

-Vravím, vylož. Je to moja práca.

-Nie, fakt nie. Preboha, veď, je to neslušné. (vravím asi 45 ročnému, životom obitému punkáčovi)

-Vylož!

Prvýkrát v živote vyložím obutú nohu na človeka. Rozmýšľam o tom, že človek s autoritou by ma fakt presvedčil na hocičo. I predavač. Slobodná vôľa je preceňovaná.

Long story short. Mám nové topánky. Na letáku obchodu je človek, na ktorého som si vykladala nohu. A že: just some of the people who shop with us:

English National Opera
Metropolitan Police
Skins
Stock Brokers
Hugh Laurie
Robbie Williams

Marketing: päť kopancov martenskami z piatich.

Tuto video že história a politika okolo topánok. Áno, naozaj rozmýšľam o politike a topánkach.

A že ešte vykazujem činnosť, tuto som spolunapísala pamflet.

Supík

2011-07-26T19:04:00.002+01:00

Ale veď ja píšem, veru. Dennodene robím neplechu po fejsbúkoch, do denníčka si píšem, hyn o víkendu som napísala, v dnešnom SME môžete čítať, alebo aj nemôžete, lebo piano. Aj teraz sedím v totej britskej knižnici a píšem, čo mi sily stačia. Všetko bude, len vytrvať.

Na ospravedlnenie, tu sa môžete porozčulovať. Na Slovensku riešime "malú veľkú krajinu", "fairyland", "my sme tu doma". V Anglii idú na turizmus z vesela, nie s vážnosťou stredovekého múru. Z vesela, zľahka treba ísť na veci, nazdávam sa. Maličkosť, ale dôležitá.

A že som dnes v rozšafnej nálade, bola som ráno fotiť mäso. Majú tam, v centrálnom Londýne kopec veselých prasiatok, lež mŕtvych. Na tanier pripravených. No aha:

UPDATE: keď si na fotografiu kliknete, môžete dokonca prasiatku spočítať póry na rypáčiku. Ja som vždy tvrdila, že toto je veselý blogísek.

Motivačný spíker

2011-07-15T02:04:00.006+01:00

Ok, musím si uznať, že rozhodnutie neísť z Kanady do rodnej viesky pod Urpínom, ale staviť sa ešte na pár mesiacov v Londýne bolo jedným z tých lepších v mojom živote. V pomerne zúboženom stave sa ma ujali drahí moji londýnsky priatelia, aby som po dvoch mesiacoch mohla konštatovať, že sa nám to tu celé dobre rozbehlo. Hodnoty, dobré veci a sranda. Asi najlepšia vec, čo sa deje je, že sa mi opäť prinavrátil záujem o všetko možné a hlavne chuť pracovať. Čo je niečo, čo vo mne vysokoškolský život takmer zabil.

Keď som mala 17 rokov predplatila som si na letné prázdniny SMEčko. Každý deň ráno som sa šla ráno o šiestej bicyklovať(do Sásovej, pozn. autora), do obeda som prečítala noviny do posledného písmena a po obede som si čítala (v stane, nepýtajte sa ma preboha prečo). Boli to jedny z najsuper prázdnin, aké sa dali zažiť a dali mi asi najlepšiu prípravu na VŠ, kopec znalostí o slovenskej politike v roku 2004 a akútny nedostatok pubertálnych spoločenských zručností. To bol možno aj problém, pretože mi to celé stačilo. Dlho mi nebolo treba na sebe pracovať, lebo som mala slušný základ. Vysokú školu v Brne som tak z veľkej časti prežila na kombinácii povrchných znalostí, amerických seriálov a dobrých nápadov. Stačilo to.

Celý tento môj londýnsky pobyt mi pripomína práve strednú školu. Mám na to aj taký lakmusový papier. Osobný test lenivosti. Keď som bola malá, povedala som si, že nikdy nesmiem byť lenivá vstať a nájsť si niečo v encyklopédii (neboli internety). To sa robí tak, že ležíte v posteli a o tretej v noci vás niečo napadne a potrebujete si to dohľadať. Vy si nikdy nesmiete povedať, že sa na to pozriete až ráno, ale akokoľvek ťažko vám to padne - vstať a danú vec nájsť. Ak si to necháte na ráno, v teste ste neuspeli. V teste tiež neuspejete, keď vonku poprcháva a vy si poviete, že radšej ostanete doma. Pohoríte aj ak si vezmete taxík, miesto troch zastávok peši. Keď ste o jedenástej ráno v posteli a vonku je pekne. Keď zjete staničnú čínu, lebo sa vám nechce hľadať niečo lepšie. U mňa osobne aj vtedy, ak varíte špagety s kečupom, ale to len preto, že cestoviny z duše neznášam.

A ešte jedna sonda do detstva. Veľmi sa čudujem mojim rodičom, že na mne nikdy nepáchali fyzické násilie. Neviem, ako to zvládli, zaslúžia si stachanovské metále. Od základnej školy som zvykla mame rozprávať svoju životnú teóriu = "skutočné odhodlanie prekoná všetky prekážky". Mám to doma v Kostiviarskej napísané na nástenke, a nedala by som ruku do ohňa za to, že to povedal Štúr. Alebo Štefánik. Moja mama na to, len tak typicky slovensky, že život ma naučí. A pravdu mala, moja životná teória časom otupela a zoslabla. Nikdy nie úplne, ale dosť na to, aby som sa zadrbávala zbytočnosťami a nechala sa ubiť hlúposťami. Aby som vedela viac o Hankovi Moodym, Dexterovi a Robin Sherbatsky ako o tom, čo je za rohom ulice na ktorej bývam. Aby som hovorila, aj keď som nemala čo povedať. Aby som ostala sedieť v podniku, v ktorom som sedieť nechcela.

A preto, tentoraz bez szmáckeho čarbania po nástenkách: skutočné odhodlanie, prekoná všetky prekážky. Sorry mami, aj tak som mala pravdu.

Bullshit menštruačné bingo

2011-06-19T13:08:00.001+01:00

The Moon Inside You

Diana Fabiánová je milé dievča. Rado cestuje a spoznáva nové kultúry, jazyky. Cestovať je ppč, a kto dnes necestuje, akoby ani nebol. Okrem toho, že Diana by pravdepodobne od samej lásky objala celý svet, tak sa rozhodla, že na Slovensku treba natočiť dokumentárny film o panebožeomgbožeuchovaj menštruácii. To je samozrejme chválitebný počin, pokiaľ k téme nepristúpite ako keby bol rok 1963 a ženy si tajne kupovali naťahovacie traky s prírodnou buničinou a šepkali si o tom pri káve na MNV.

Aby som vám to ujasnila - chcela som si spraviť pekný večer. Dobré jedlo, mäkko, teplo. Gossip Girl má medzisezónny hiatus, tak reku pustím si dokument. Dokument nemôže uškodiť, nazdávala som sa naivne. Ha. Diana, prečo? Prečo si to menštruácii spravila? Chúďa krvavé, bolestivé, a ty takto na ňu?

Aha, oficiálny text distrubútora:

"Dokument o menštruácii v širších spoločensko-historických súvislostiach."
(realita: Diana sa pýta londýnskych bezdomovcov, čo si myslia o menštruácii. Čo by samozrejme mohlo byť zaujímavé, keby to malo pre film nejaký zmysel a význam. No Diana sa proste len pýta, bez toho, aby to film niekam posúvalo.)

"Tento dokumentárny film rozpráva príbeh Diany, dievčaťa roky trpiaceho bolestivou menštruáciou, ktoré sa rozhodne pátrať po pôvode bolesti."
(realita: asi tretina filmu sú zábery na Dianu. Dianu rozmýšľajúcu, Dianu tancujúcu, Dianu listujúcu v knihe. Zadumaná dievčina, aké introspektívne a nápadité.)

"Cez rozhovory s odborníkmi na celom svete, skúma hlbšie súvislosti v oblasti sociológie, kultúrnych noriem, zvykov, symboliky a podvedomia."
(realita: Diana sa vydá na cestu za brazílskym felčiarom, ktorý vyzerá, akoby mastil mariáš s Mengelem. Potom ide do Austrálie, kde jej zachovalé dôchodkyne vravia niečo o objavovaní energie skrz menzes. Nedám ale za to ruku do ohňa, lebo v tomto momente ma začala pobolievať hlava z kompulzívneho facepalmingu.)

"Získané informácie sú zaujímavé, prospešné, miestami alarmujúce, no i zábavné a dotvárajú pestrofarebnú mozaiku sveta, a nielen toho ženského."
(realita: ok, som žena. Za 74 minút utrpenia som sa nedozvedela ani jednu zaujímavú informáciu. Zato som bola hodená spolu so zvyškom ženskej populácie do koša, kde sa všetky ženy musia sebaobjavovať skrz krvácanie, cvičia tai-či ako prijebané a robia pokusy s liečivými kameňmi v tvare vajca. Lebo to je to, čo ženy robia: cítia a krvácajú.)

"Snahou dokumentu je teda bez predsudkov, s miernou iróniou a s humorom konštatovať, že s každou ľudskou bytosťou sa rodí nová príroda ,a že obrodzujúca sila ženského cyklu je vlastne nezvyčajným zdrojom energie pre celú ľudskú spoločnosť."
(fakt neviem, čo na toto povedať. Tak sa môžem aspoň oprieť do autorkinej invencie. Tá má pociť, že keď točí o menštruácii, tak symbolika musí byť. To sa pozná ako? Predsa červenou farbou. Červené maky. Autorský proces si predstavujem nejak takto: Kvet? Dobrý. Červená? Dobrá. Červené maky? Dvakrát tak dobré.)

"Téma aj nezvyčajné spracovanie námetu slovenskej autorky a režisérky Diany Fabianovej zaujali aj medzinárodných tvorcov, ktorí postupne začali na dokumente participovať."
(ok, toto sa mohlo odohrať nejak takto: Diana chcela vidieť Španielsko, Nemecko, Anglicko, Brazíliu, Austráliu a Ameriku. Dnes sa ale necestuje len tak, naverímboha. Nie, nie. Dnes treba na cestovanie naratív. Diana si spomenula, že ju bolia krámy. Prečo to nevyužiť a neísť sa spýtať dvoch náhodných akademikov do Ameriky, čo si myslia o krvi? Prečo si neísť zacvičiť do Španielska? Prečo sa neísť porozprávať s dôchodkyňami pred operu v Sydney? A teraz tá najlepšia správa na tom všetkom: grantíky. Granty. Mňam mňam. Sú ľudia čo vám túto osobnú cestovnú kanceláriu zaplatia a ešte vám to odvysielajú na STV2. (Arte, Ministerstvo kultúry, Slovenská televízia, a fondy a grantíky zo Španielska - všetkým gratulujem, potešili ste minimálne jednu osobu. Slečnu autorku.)

Ok, celé to nahovorila Bibiana Ondrejková. (zdravíme slovenský dabingový brečtan Bibi Škoricu Ondrejkovú) Seriózne, jediné čo mi na tom chýbalo bola Iveta Malachovská a Katarína Brychtová. Vieme niečo o Ivetinej menštruácii? Nevieme.

Ako by som to? Priatelia, áno, som žena. Hej, a prepína mi. Tak isto, ako vám ostatným. To, že ste krava, na PMS nehodíte, aj keby ste veľmi chceli. Menštruácia a tabu v roku 2011? Fakt?

O LIDLi

2011-06-07T01:29:00.000+01:00

Dnes bola v Londýne konečne sranda. Ráno som pustila notebook na zem z výšky cca. jedného metra, zabudla si kľúče, nestihla raňajkovať, zmokla, nastúpila na zlé metro, bola vytrvalo blokovaná v rýchlej chôdzi sprisahaním obéznych ľudí, vymýšľala pritom sto plus jeden násilných spôsobov čo by som spravila s pomalými ľuďmi, stratila sa, znovu sa našla a stúpila do najhlbšej mláky available. To všetko v priebehu tridsiatich minút. Pri vyššie uvedených aktivitách som sa vyjadrovala šomraním si popod nos tak, že by Meliškovi bolo trápne ísť popri mne na ulici.

Najväčšia sranda ale ešte len mala prísť. Vybrala som sa poobede do práce. Pracujem v bare Open Air Theatre v Regent s Parku. Teda, no. Uber moja. Uber. Pracovať bude predsa len prisilné slovo. Povedala som si veru, že sa v práci neroztrhnem. Nikam sa neponáhľam, ležérne si chodím sem a tam, spovedám kolegov. Tvárim sa, že počúvam, keď ma niečomu učia, s úsmevom prikyvujem. Asi 15 minút mi dnes manažér rozprával o rôznych druhoch vín. Prisahám, že netuším, čo to celý ten čas vravel. Ja som pri tom myslela na to, ako vyzeralo Brezno predtým ako tam postavili LIDL. Ale prikyvovala a hmkala som statočnejšie ako nadšený somelier.

Keď tu zrazu mám v ruke nádobu a v nej päť litrov teplej vody. Mala by som ju vyliať do umývadla. Ale keďže to Brezno vyzeralo bez LIDLu fakt lepšie, nejakým nedopatrením môj mozog spracuje “elektrický barový gril” ako “umývadlo”. Voda skončí na elektrických rozvodoch baru, urobí sa malé ťuk, a v celom Open Air Theatre Bare úplne vyjebe poistky, v dôsledku čoho celý večer absolútne nefunguje tretina celej prevádzky.

A takto skončil môj prvý naozajstný deň v práci.

Inak ma nevyhodili, len mi začali niečo vravieť o bezpečnosti práce, ale keďže aj tá Sásová vyzerala lepšie bez LIDLu, tak som len ďalej statočne prikyvovala a hmkala.

Pohľadnica z Londýna

2011-06-05T20:45:00.000+01:00

Celé dobre. Milerada by som vám sem šupla ďalšiu porciu blogerského tabasca. Samej mi je hanba. Nedá sa. Celé dobre, ako vravím.

Ako správny povaľač som si dala s prácou načas, a až v týchto dňoch začínam. Ako alergik som si to neomylne namierila do Regent's Parku, kde teda všehomír peľom nešetrí. Stále lepšie ako umastená korporácia, to bez debaty. Plus, kto by nemal rád mestské parky? Technicky vzaté je to stále príroda, a pritom nemusíte vystrčiť nohu z mesta (božeuchovaj). Detváky tam hrávaju kriket, navlečené v bielych handrách a vyzerajú pritom ako z reklamy na prací prach. (z tej časti reklamného spotu, kde už je persilová matka obvykle šťastná, že porazila démona škvŕn)

Po mesiacoch strávených v esteticky podvyživenom Toronte sa mi veru preveľmi pozdáva, že sa v Londýne nemusíte strachovať zísť z hlavnej turistickej štreky. Pekne je tu aj mimo hlavných ťahov, ale to dôležité nie je. Dôležití sú ľudia. (v tomto momente sa ako autor úprimne nenávidím, a snažím sa lapnúť po irónii ako astmatik po vzduchu)

Dobrí ľudia londýnski ma kŕmia (kubánsky tekvicový koláč sem, domáce pancakes s javorovým sirupom tam, a na prestriedanie podomácky pečené biscotti), ukazujú mi čo treba vidieť (už ste videli Londýn zo strechy westminsterského think-tanku?), vedia ma napojiť (šampanské na raňajky, cider na popoludnie). Títo dobrí ľudia sa nechajú vláčiť po camdenských kanáloch a zájdu s vami na výstavu venovanú výlučne špine. Akoby mimochodom pritom rozprávajú historky z Kábulu. Videli sme zbožňovaného Miróa, tri minúty od domu koncertoval Richard Muller. Spolubývajúci študírujú IR a anglickú literatúru. Kávu vám prinesie usmievavá ochotná obsluha. V podniku nehrá rádio express. Na prečítanie novín nestačil víkend. Na gay pride v Bratislave nikomu nerozkopali hlavu.

Som v stave poslať pohľadnicu tomu, kto mi pokazí náladu. Pomôžte mi znovunadobudnúť dôstojnosť.

Osobný viktoriánsky festival (OVF)

2011-05-25T21:49:00.004+01:00

V tomto poste sa musíte posnažiť byť lepší človek ako som ja. Seriózne, ako si má človek vážiť pedagóga, ktorý používa email.cz? Email.cz! Veď to je takmer také zlé ako mať azet.sk adresu a striebornú reťaz okolo krku. Vašou dnešnou úlohou tak bude to, čo som ja nezvládla – nesúdiť.

Sú dva týždne v roku, kedy mám svoje dni. To sa prejavuje tak, že mi vtedy prepína viac ako zvyčajne a som fixovaná na jednu vec. Nemám mieru, nepoznám čas. Nie som schopná veci konzumovať postupne a správam sa ako pouličný feťák. Je to ako so zemiakmi. Keď mi raz zachutili pečené zemiaky, celú zimu som nejedla nič iné. Doslova. Ach, zemiaková zima roku Pána 2003...

K veci. Pred časom u mňa doznel tzv. Osobný Viktoriánsky Festival (OVF). OVF prebieha nasledovne: v reálnom živote sa tvárite bežný človek, ktorého trápi Obama, doprava a dnešný obed. V skutočnosti ale ledva stačíte utierať orosené dlane, ruky sa trasú, ako keby ste si varili čerstvý fajný heroín, a v hlave len jedno jediné máte. Fitzwilliama. Darcyho.

Ako by som to. OVF u mňa začal v kine, kedy som dve hodiny pozerala Jane Eyre a modlila sa, aby tak rýchlo neskončila. To už samozrejme bola hormonálna sústava v plnej poľnej a ja som na druhý deň poznala celú filmografiu Michaela Fassbendera, ktorý tu husto dával najprv ufrflaného a potom úplne ppč Rochestera. Len z tohto popudu som si pozrela onen polonezávislý zázrak spred pár rokov - Fish Tank, aby som sa utvrdila v tom, že Fassbender vie zahrať aj anglickú socku a mať pritom rochesterovské čaro. Potom som ešte pozerala veľa povážlivých fanúšikovských videí na youtube, ale to je už iný príbeh.

Keďže som Fassbenderovského Rochestera videla v akcii presne trikrát, zažiadalo sa mi zmeny. Stiahla som si preto Janu Eyre, miniseries (!). A až to vám, priatelia, je skutočné viktoriánske rošambo. Ak sa cítite byť náchylný na vaše vlastné OVF, určite treba začať ťahať. Už včera bolo neskoro (btw. ak ste chlap a chcete skórovať [nech už si pod tým predstavujete čokoľvek] - vaša milá s afinitou k viktoriánskym hrdinom istotne patrične ocení tento BBC skvost). Panebože, to je tak dobré, že by to tým implicitným sexuálnym nábojom vzrušilo aj Roberta Rosenberga. A toten Toby Stephens, čo tu hrá Edwarda Fairfaxa Rochestera, tak tomu môže Fassbeneder servírovať čaj na raňajky.

(čisté porno)

Následne začal OVF naberať na technickej stránke, kedy mi môj pražský kamoš chcel pomôcť ukojiť potreby a tak ma nasmeroval na BBC dokumentárny seriál The Victorians. Ale ja som len slabá žena, a tak som za pár dní už bola opäť po krk v starom dobrom 1995 Pride and Prejudice, ktorý odštartoval hviezdu Colina Firtha. (to bol ten čas predtým ako sa upísal zrade na vkuse v podobe gréckej resuscitácie rokov sedemdesiatych a zločinu proti kinematografii zároveň - filmovému muzikálu Mamma Mia). Dodnes mám chuť umyť si oči savom, keď si na to spomeniem.

Potom šiel OVF už len dole vodou. To sa poznalo tak, že som pozerala idiotskú vysvetľovaciu adaptáciu Pride and Prejudice, ktorá sa volá Lost in Austen, a má z mne neznámych príčin imdb hodnotenie 7,8. V jednom momente tam Darcy behá stratený po modernom, novodobom Londýne. omfg. Akoby tvorcovia nevedeli, že Darcy má čaro preto, že má navrch a je nad vecou. Žiadne zbesilé blúdenie Londýnom archetypálnemu alfa-samcovi na príťažlivosti nepridá. Meh.

Celé som to zabila filmom, ktorý je najnovšou adaptáciu Sense and Sensibility. Za všetko hovorí popis: "a latina spin on Jane Austen". Má to ale zaručene najlepší názov, aký som za dlhú dobu počula: From Prada to Nada. Približne v názve filmu sa všetka zábavnosť diela končí. Ak teda chcete najlepšiu verziu Sense and Sensibility, neostáva iné ako sa vrátiť do starých dobrých rokov 90tych a pozrieť si hentoto. Tu sa zahrám na vedmu, a poviem vám, že keď uvidíte tento kúsok, tak meno Col. Christopher Brandon naberie úplne nový rozmer a vy budete veľmi ale preveľmi váhať, či tým najväčším viktoriánskym hrdinom má skutočne byť Colin Firth a nie náhodou Alan Rickman. (ten hlas, panebože, ten hlas).

Analýza a aplikácia poučenia z pera slečien Brontë a Austen pre dnešok: Ženy chcú tajomných, vplyvných a mocných mužov. Títo majú zástupy omnoho vhodnejších potencionálnych partneriek, no obvykle nemajú na práci nič lepšie ako bezmedzne túžiť po nenápadných šedých a chudobných myšiach. Myši sú síce z času na čas milé a dokonca samovzdelané, ale dosť často sa chovajú ako hysterické netýkavky rešpektujúce akési neindentifikovateľné vyššie princípy. Toto ale nesmie nijak oslabiť vášeň hrdinu, ktorého jedinou úlohou je zbožňovať túto hysterickú myš. Koniec príbehu. Počujete? Choďte a čiňte tak, ako viktoriánci kážu. Aj keď je žena dosť mimo, treba ju zbožňovať. Či tak nejak.

Toto ženy chcú. Byť milované a ponúkať minimum. Fakt.

Záhada a dve najlepšie mačky na celom svete

2011-05-22T16:27:00.004+01:00

Nie a nie sa toho zbaviť. Pri väčšine pozorovaní ľudí viete, čo si máte myslieť. Pri tomto ale nie, ani zaboha mi to nešlo do hlavy. Kto mi to pomôže rozlúšiť, dostane pri osobnom stretnutí bonpari (btw. prečo preboha vyrábajú oranžové a žlté bonpari? kto to má stále triediť a vyhadzovať?).

Záhada

Sedím si v newyorskom metre. Oproti mne sedí staršia žena, mestic, štyridsiatnička. Má na sebe oblečené (asi) peruánske tradičné oblečenie. Vedľa nej sedí mladá, veľmi moderne oblečená žena, skôr dievča, tak na prahu dospelosti, beloška. Dievča je rozrušené a vyzerá uplakane, pričom ale momentálne neplače. Staršia žena ju drži okolo pliec, ale nie žensky, ale tak vyslovene majetnícky, hrubo, silácky. Po chvíľke začne staršia žena tú mladšiu bozkávať na pery. Pritom opäť nie vášnivo, ani romanticky, ani ledabolo. Skôr sa jej len tak bez pohybu pritlačí na ústa. Veľmi silno.

Konec príbehu, musela som vystupovať. Dá mi to niekto do kontextu? Napadá niekoho nejaké vysvetlenie? Bolo to tak trochu Frida Kahlo/Keira Knightley. Pomôžte, ak môžete.

Inakšie je nové to, že som sa z Toronta dočasne presťahovala do Londýna. Na jeseň sa zas ale vidíme v Brne, ak sa mi nepodarí nájsť prácu tak tá jeseň môže byť aj o dva týždne. Postrehy z uplynulého týždňa:

Sobota v New Yorku, pondelok Toronto, streda Londýn. Zvykla by som si na takôto.
Minule som tu v diskusii spomínala, ako veľmi som za tzv. cestovanie s noblesou. Z Toronta som odchádzala všelijak, ale s noblesou to nebolo. Vlastne som vyzerala ako úplný idiot. Mala som výborný nápad urobiť si z ťažších opaskov dočasné náramky. Pri skeneri na letisku som tak strávila dobu nie práve najkratšiu. Pracovníkom ochrany som sa snažila vysvetliť, že je to výnimočná situácia a normálne sa ako gotik neobliekam. S úsmevom prikyvovali.
Na letisku som mala veľkú srandu, nebudem klamať, zapáčilo sa mi tam jedno dieťa. Malý chlapec, na tričku vkusného dinosaura. Asi polhodinu pred odletom trávil tak, že sa rozbiehal a narážal do skla. Rozbeh. Náraz. Rozbeh. Náraz. Výborne som sa bavila. Diki.
Dopravné prostriedky na mňa pôsobia upokojujúco. Asi menej upokojujúco muselo na mojich spolucestujúcich pôsobiť, keď mi v lietadle v uličke z vrecka vypadla turecká vlajka. (áno, mávam vo vrecku tureckú vlajku. pozn. autora) Niežeby som niekedy v Turecku bola.
V Londýne squatujem u manželov Orogvanyi-Rohac, kým sú na Malte. Dnes sa sťahujem do vlastného. Polovica manželského páru je Dalibor. Viete ako v Československu často počujete hlasy akademikov, ako ťažko je publikovať v zahraničí? Tak, kým jedni kvíkajú, Dalibor píše. The Washington Times. Kvik. New York Post. Kvik. The Wall Street Journal. Kvik. Keď nepracuje napíše napríklad toto. O vkuse a štýle.
Flathunting. Opäť som sa zdúvala, najmä keď sa ma stále pýtajú akú to mám nationality. Áno, som Slovenka, ďakujem za opýtanie. (rozumej: levná pracovná sila s melírom v hlave jedávajúca konzervy z Asdy). Seriózne, zrušte konečne niekto tie štáty, nebavia ma.
Neviem, či to niekomu niečo povie, ale idem bývať v Camdene. Ak má niekto nejaké tipy a odporúčania - sem s nimi. Som nezamestnaná, mám kopec času.
A posledne. Viete niekto, kde vzniklo, že Britky sú škaredé? Nie je to len slovenská špecialita. V Kanade na prednáške sa stalo nasledovné - prof: "English women were considered the ideal of beauty in 1910s", vtipálek zo zadných radov: "So what happened then?" trieda: -hurónsky smiech-
Nechápem. Pre mňa sú Britky veľmi vysoko, čo do krásy. Akiste, áno, je tam vystopovateľný akýsi typický výzor, no inak sú poväčšine fešné a upravené. Ja si vždy v Anglicku prídem, akoby som si odskočila od sporáka na delikátnu recepciu.
Pravdou ale tiež je, že sme prvý deň zočili škôlku, kde sme videli deti, ktoré zaiste nikoho v beauty pageants neohrozia.

A teraz úplne najdokonalejšia vec, ktorú som po dlhej dobe vyhrabala. Puf a Muf. Najkúlovejšie mačky na celom svete. A to vám hovorím ja, ich zarytý nepriateľ. Kašlite na Pá a Pí aj na Kremienka a sfetovaného Krtka. Puf a Muf je najlepšia rozprávka na celom šírom svete. Vhodné aj pre linguistov (áno, viem, že sa to takto nepíše) amatérov, ktorí majú záľubu v slovenčine akou sa už dnes nehovorí. Chýba vám mlieko za 2 Kčs? Mne chýba Viktor Kubal.

Aj ja veru chcem na kožúšku inoväť. Čestné kocúrske.

Bola som v tej Amerike: Nový Jork

2011-05-16T02:17:00.005+01:00

Tak som bola v tom Novom Jorku. Ja viem, viem, že vy všetci ste už boli a aj vaša stará mama vie odporučiť najlepšiu vianočku, ktorú pečú chasidskí židia každý nepárny spln o tretej ráno. Ale ja starú mater už nemám a ešte som nebola. Som lazník, tak o tom musím písať. A veru pravdu majú všetci, čo chvália, ba dokonca by som povedala, že je to všetko lepšie, krajšie a väčšie ako sa chyruje. Nemýli sa Woody Allen, nemýli sa Blair Waldorf, nemýli sa ani rachetla Bradshaw. Do New Yorku treba.

Bola som teda, spoločnosť mi robil Groši (ach tie detské prezývky), môj spolužiak zo ZŠ, toho času Kanaďan. Groši je milý chlapec, ktorý vraví veci ako "to ma inspiruje" alebo "zobrať fotku", a slovenčinu mu ťahá do angličtiny a zas naopak. Vyštudoval drama studies, a dokonca občas hráva nejaké šteky v divadle, ale má rád hlavne zákulisie. Hej, a ešte má všetky tie dobré humanistické kanadské hodnoty. Mňa z neho ide občas rozhodiť, pretože je flegmatik. A z flegmatikov ma ide väčšinou rozdrapiť ako ropuchu po piatich minútach. Groši má ale šťastie, že rýchlo chodí, takže má svoju flegmatickosť čiastočne odpustenú. Teda, až na jeden moment. To vtedy, keď mi 6 minút pred odjazdom autobusu povedal, že "nemám naše lístky". Nakoniec sme ale zdarne došli, ja samozrejme o pár nervových spojení chudobnejšia.

Dobrého spoločníka som mala v tom, že napriek tomu, že sme vyrastali na dvoch odlišných kontinentoch fascinujú nás podobné veci. Prvý deň sa Grošimu splnil sen, a šli sme na Broadway, na ľudovú zábavu, na Fantóma v opere. Ja som sa na to pozerala trošku cez prsty, predsa len, muzikál u nás robí Michal David, silná dávka skepticizmu musí byť zachovaná. ALE. Keď dvaja robia to isté, nie je to to isté. Síce muzikál, ale podívaná výborná. Vskutku. A teraz k publiku. Kým v Československu chodia do divadla také tie typy dievčat z fildy, čo druhý raz v živote natiahnu na seba polyesterovú sukňu a do vlasov nesmelo vložia tri ligotavé štipce, čo pamätajú 80te roky, tunáka majú sedlane vyžehlené vlasy a - ceplaki. Áno, tepláky na Broadway. Sedlač aj ťapká ako na truckshow, a veru som si párkrát povzdychla nad blahom, ktoré do priestoru bývalého Rakúsko-Uhorska vnášajú výchovné koncerty. Ach, Európa.

Inakšie sme pozerali, po čom nám srdce pišťalo, takže lode, metro, prístavy a menej typické štvrte. A vôbec, keď sme pri muzikáloch, chcete West Side Story? Šup ho na miesta, kde sa spája Severný Manhattan s Bronxom. Na ulici presne ten rozkývaný cadillac, v ňom drsný hispánec, všade hudba, ošarpané priečelia, španielčina. Z troch pokusov spýtať sa na voľné miesto mi ani jeden nevyšiel - "no hablo ingles". (tunaka foto z celeho druheho dna)

Spomínala som, že Groši chodí vo voľnom čase na jidiš? Tak chodí. Keď sme teda z nadzemky zbadali obrovský židovský cintorín, nebolo nám veľa treba, a hybaj okamžite vystupovať. Všímajte konkrétne tento nahrobný kameň, tzv. konšpiračné nebo = aj Židia, aj slobodomurári, aj Gold-ovci:

Potom sme sa pekne odsypali do ďalšej deprived zóny. Hej, keď som bola dieťa, vždy som si myslela, že viedenský Práter je kúlové miesto. Potom som tam bola pred pár rokmi s Fričkom a zistili sme, že je to všetko len nie slušné miesto. Podobne Brighton Beach. Sláva už zašla. Dávno. Zato sme ale aspoň ochutnali fajný junk food, corn dog. Dá sa to zjesť. Inak, severoamerické spiknutie pokračuje a ja stále dostávam sladké veci v obchodoch zdarma. Opäť mi strčili buchtu do ruky. Len tak. Že daj si. Vravím vám, nechoďte do Ameriky. Dopadnete ako ja - budete mazať väčšinu svojich fotiek, lebo ste tučko. Prípadne tu v Amerike zjavne môžete ísť do obchodu, a povedať: "Dobrý deň, toto je môj posledný dolár, vystačí mi to na niečo?" Ujko vám dá čokoládový muffin za štyri doláre a ponúkne aj pitie. Fakt. True story. Včera sa mi stalo.

Ok, keďže sme obaja s Grošim retardovaní turisti, tak nám obom zaihrali oči, len čo sme v Brooklynskom Navy Yarde zbadali obrovskú trafostanicu. Áno, lebo prečo ak nie kvôli trafostaniciam ísť do New Yorku? Čo to sme poblúdili, aby sme sa objavili v židovskej hardcore štvrti. Fotky z tohto dňa tunáka.

Hej, ďalšia otázka. Viete, ako to je, keď sa odhodláte ísť do second-handu, a všade tam vidíte len staré a hnusné handry? Viete prečo? Lebo ten second-hand pravdepodobne nie je na Manhattane. Ja budem za 20 dolárov úplne hip. Aha. Záviďte.

Ostatný deň v Novom Jorku sme sa vyžhavili v Transit Museum, lebo metro. To je moja univerzálna odpoveď na to, prečo navštevovať veľké mestá. Presne preto. Pre metro. Kľudne by som v podzemí aj zo tri dni strávila. Dajte mi funkčné veľké metro, metro-art a máte odo mňa pokoj. Zabavím sa takto veru. V múzeu som sedela v replike autobusu, kým sa okolo mňa rojili asi päťročné deti. Ani toto mojou láskou k dopravným systémom neotriaslo. Inak je NY zábavný aj preto, že chodci tu prebrali vládu a dopravné predpisy sú pre srandu králikov. Chodec je pán, nejaké auto sa môže strčiť. Mimo to sme stretli len newyorčanov pozorných a nápomocných, a prekvapilo nás ako veľa-veľa čítajú. Treba sa inšpirovať! Posledný deň sme sa najedli repas, kukurice, škoricových bagelov a pečených plaintainov. Na tie nás naučili už torontskí Kolumbijci, veľmi máme radi plaintain chipsy, vidno to na nás veru.

A ešte MOMA. Málo času, pramálo. Stihli sme len Légera, Riveru, Braquea, Mondriana, Balthusa a Gerorgiu O'Keeffe. Veľmi bolel tento časový nedostatok, musíme sa preto do Nového Jorku ešte niekedy vrátiť. Ale istotne. Na dlhšie treba.

PS: Schengen je dobrý. Schengen je dobro. Tuto v Kanádii a Amerike je to ako za socíku. Zlo. Von z autobusu, veci vyhádzať a pýtajú sa vás. Že: "odkiaľ sa poznáte?", "s kým ste sa v NY stretli?", "čo považujete za svoj domov?" A čo vás je do toho, zmrdi? Rastiem do anarchizmu, štáty zrušiť. Mrzuté. Nepáčila sa nám kanadsko-americká kontrola. Fujky. (foto posledný deň)

Hodnotenie: Po príchode do Toronta sme museli konštatovať, že ak je New York Praha, tak Toronto je Bratislava. Alebo tiež Nitra.

Čo som sľúbila, plním. Sľúbená žuvačka z Ameriky.

Pardon me

2011-05-10T02:48:00.001+01:00

A teraz ma ospravedlňte, idem na pár dní do Ameriky. Donesiem vám žuvačky.

(pre historických nadšencov - prvý človek z Horného Uhorska bol v Amerike pred 316 rokmi. Volal sa Sarosi, alebo aj Šarišský, inde Scharossy, alebo Saarossy, k tomu Sarossy, a nezabudnime na Saroschi a Saross.)

foto odtiaľto

48 hodín v Toronte - príbeh s ponaučením

2011-05-10T02:35:00.007+01:00

Je dobré, a podľa mňa i nutné veci striedať. Oklamať rutinu a spraviť niečo inak, ako máme zaužívané. Je to napríklad častý problém príliš múdrych ľudí. Zakopú sa vo svojej doméne a nik a nič ich odtiaľ nevie vytiahnuť von. Potom máte kdekade po katedrách a ústavoch samé zabednené slonovinové veže plné expertov, ktorí majú problém s najzákladnejšími rituálmi socializácie. Ja mám tú výhodu, že žiadny expert nie som a môžem tak vŕtať do všetkého.

Ľudia v Toronte majú údajne príliš úzke komfort zóny. Aspoň tak to o sebe tvrdia. Majú svoje nukleárne famílie, jedného psa a zopár kamarátov z detstva. Žijú si takto a potom na vysokej škole o tom z času na čas niekto napíše do školských novín. O tom, ako je ťažko nájsť si priateľov na vysokej škole. Následne sa spraví nejaká hurá-akcia (Dinner with 12 strangers), po chvíľke sa na to zabudne a každý sa vráti k tomu svojmu psovi a kamarátovi z detstva.

Ľudia v Kanade vraj málo cestujú. Nie je to ako u nás, kde máte Naschmarkt a Zakopane za rohom. Veľa Kanaďanov sa len tak ľahko za hranice nedostane. A už vôbec nie do inojazyčného priestoru. Ak máte pár dolárov navyše, skončíte low-costom v Cayo Coco alebo vo Varadere, kde vás obskakujú ako doma. Po anglicky.

Vraj tiež nevedia jazyky. To si netreba mýliť s tým, že by tu nik nehovoril inými jazykmi. Ja som napríklad v práci skoro jediná, ktorá nehovorí španielsky. Kanaďania sú bi- a veru často aj trilingválni. Nie je to ale školou, alebo vlastným úsilím. Zväčša sa jednoducho narodili do viacjazyčných rodín.

Toronťania sú si svojich údajných chýb vedomí. Niektorí si dokonca platia drahé kurzy, kde objavujú svoje iné inner self. Alebo chodia na kurzy salsy, kde sa 90 min týždenne poctivo učia, čo je to vášeň. Potom sa zavrú dvere telocvične a znovu sa hanbia pozdraviť susedovi. Pritom je to také ľahké. Zmena, vybočenie sa úplne núka. Celý svet majú domáci priamo pod nosom. Aha - dva dni v Toronte:

Keď chodíte príliš dlho do školy, ktorá vyzerá takto (1.) a stretávate sa s výbornými študentami, ľahko nadobudnete pocit, že je všetko tak ako má byť a celé toto mesto je vlastne super. Nie je to pravda.

(1.)

Potrebovala som vidieť niečo iné, tak som sa vybrala pozrieť Shri Swaminarayan Mandir, čo je hinduistický svätostánok, na Torontskom predmestí. To, že som si vybrala dobre som vedela už vtedy, keď som bola asi 20 minút od miesta určenia a v autobuse som bola jediný Caucasian, a jedna z mála v neetnickom oblečení. Bola tam aj hudba, v tomto zázračnom autobuse. Dokonca z troch rôznych zdrojov. Vodička sa tiež nijak nestarostila o podvozok a brala každú jamu, akoby to bola súťaž. Uznávam, že bola preborníčka. Inak bola super, lebo kibicovala neslušné deti a raz odstavila autobus (mestská linka!) a šla si ležérne kúpiť slushie.

Vymyslela som si po ceste aj krátku modlitbu. Znie takto: "Panebože nedopusť aby som niekedy musela žiť na predmestí. Diky a amen." To predmestie je tak hnusné, že môžete svoju predstavu, ktorú máte z amerických filmov smelo násobiť. Ale koniec dobrý, všetko dobré. Na konci bolo toto (2.):

(2.)

Potom bola chvíľu sranda, lebo som zašla na miesta, kde zrazu všetci naokolo hovorili ukrajinsky a poľsky, a keď povedali niečo po anglicky, tak veľmi silno nadužívali f-word. Tak som sa motala okolo, a po chvíľke som došla k Maloměřickému mostu (3.), ale začali po mne syčať kačky, lebo si podľa mňa pomýlili môj žltý náramok s užovkou. Tak som sa radšej pratala. Hlúpa hydina. Cestou naspäť do autobusu nastúpil Talian, ktorí kričal niečo ako "ty Číňan vy*ebaný", a potom ešte pristúpil Maďar, ktorí síce neviem čo kričal, ale bolo v tom veľa "kurva". Aké internacionálne. :

(3.)

Ďalej som sa ešte tmolila okolo múzea, a obchodov, ale to bola nuda, lebo tadiaľ chodím furt (4), a už som rozmaznaná. Tak som si chvíľu fotila turistov ako sa fotia. Potom si to ale jedno premúdrelé decko všimlo, a bolo po zábave.

(4.)

Dnes som zas ukájala svoju veľkú úchylku. Tzv. nemecký lodný turizmus. Je to skĺbenie mojej lásky k vode, pirátom, prístavom, lodiam a dôchodcom, parkom a tichu. Posaďte ma na loď, kľudne aj kompu a budem najšťastnejší človek na svete. Takto mi v mladosti ublížili Dva roky prázdnin. Neviem sa nabažiť plavby a plánovania života na ostrove. Keď je na konci cesty ešte aj park, som v dôchodcovskom nebi. A Toronto má ostrov (5.), a aj ten park tam je.

(5.)

Asi som si ale musela pohnevať nejakého hydinového boha, lebo zas na mňa nepekne sipela hydina. Tentoraz labuť. To mám za svoju snahu byť investigatívny ornitológ amatér. Hej, takže na tom ostrove sú voľne pobehujúce zvery, a takáto farma pre mestské deti (6.).

(6.)

A ešte jedna vec: voda. Voda je balzam na dušu. V budúcom živote poprosím byť námorník. Keď som mala asi 10 rokov tak som si na záhrade zbila loďku (v tvare škatule), ktorou som sa chcela po trase Bystrička-Hron-Dunaj dostať k moru. Mama mi na to len, že zbytočne ničím drevo (podľa mňa som bola zručné dieťa a takto vo mne talent na výrobu lodí zabili). Ale ja sa tak ľahko nedám! Chcem žiť aspoň chvíľu pri veľkej vodnej ploche. Napríklad tu. (7.)

(7.)

Srandy kopec, skoro ako v Adamove. Za dve popoludnia.

Ponaučenie: Treba poznávať okolie, nie na salsu chodiť. A ešte nefoťte hniezdiace labute, lebo dojde samec a vás zbije.

Montreal 1976

2011-05-05T17:55:00.003+01:00

-cestopis-

Tak som vám bola v tom Montreale. Bolo super. Ak máte pod slovom super na mysli dva dni neustáleho pršania a zimy. Inak ale výborne naozaj bolo. Poďme po poriadku. Zhrňme si najprv, čo som o Montreale vedela predtým, než som tam šla. Ako automatický generátor zbytočných faktov o tomto svete som vedela dve veci:

a) boli tam v roku 1976 olympijské hry
b) chvíľu tam žil Jacques Mesrine. Taktiež v sedemdesiatych rokoch.

Deň prvý

Som zmätená. Som v Severnej Amerike, a predsa to tu vyzerá skôr ako Európa. Ľudia hovoria francúzsky, no bez toho aby to tak znelo. Čo nutne nie je na škodu, lebo im na rozdiel od Francúzov aj rozumiem. V tom ciboha. Drb. A aha. A ešte. Aj tam. Panebože. Kde som to? Extrémna koncentrácia pekných ľudí. Neviem, či blúznim a je to reakcia mojich Torontom podvyživených očí, ale všade naokolo sú samé ušľachtilé výsledky ľudskej plemenitby. Keď vravím ušľachtilé, mám na mysli Gael Garcia Bernal a Gedeon Burkhart ušľachtilé výsledky. Ženy sa zas tvária, že mať v daždi dokonalé účesy je tá najsamozrejmejšia vec na celom svete. Ja som zas na oplátku musela vyzerať ako zatúlaný člen rumunskej žobravej mafie, pretože mi ujko v kaviarni dal keksík zdarma. (čekla som pre istotu vývesný štít - nie, nemali žiadnu akciu)

Ľudia nielen pekní, ale aj pekne oblečení. Čo je pre mňa osobne väčšia sranda ako pre kresťana pašiové spevy. Toronto ma v tomto smere vycvičilo skromnosti, a poteším sa aj nedeľne nahodenému Portugalcovi - sedemdesiatnikovi. A tuhľa kam sa pozrieš, všade pekní, bilingválni, fešní ľudia. Ako spoznáte, že ste vo fešnom meste? Tak, že predavač v stánku je oblečený lepšie ako váš profesor doma. Nesťažujem sa. Hej, samozrejme netreba zabúdať na to, že prší a teplota je tak na zimný kabát. Takže mi v hlave začína klasický celebrity deathmatch:

Dobrá celebrita: "Aha pozri - Musée des beaux-arts. To musí byť nesmierne zaujímavý zážitok."
Zlá celebrita: "Aha, obchody!"

Popoludnie sme preto samozrejme strávili prevažne v kabínke Urban Outfitters. Pekná, priestranná. Keby ste chceli vedieť. S turizmom to netreba preháňať a preto sa večer vyberiem do kina. Skúšam si vybrať film len na základe plagátu. Skončím tak na akčnom krimi thrilleri s prvkami mystery. Pričom presne tri z týchto štyroch žánrov neznášam. (preklínam cate blanchett). Vo filme dievčina - supervojak vychovaná vo fínskom lese bojuje o život v Maroku, kde ju prenasledujú skinheadi, aby sa to celé skončilo v rozprávkovom lese v Berlíne. Nebolo to ale úplne zlé, najmä ak uvážim, že tam hral Eric Bana. A niekoľko takých Ericov sedelo aj v kinosále.

Deň druhý

Veľmi nečakávane znovu prší, nepomohlo ani to, že som sa tematicky obliekla. Keď vravím tematicky, myslím 70te roky. Ujco v turist ofise mi odporúča sakrálne pamiatky. Haha. Tu sa dostávame do problémov. Som rozmaznaný turista, a žiadny kostol so mnou nehne. Nehnú so mnou ani pamiatky typu Turistické desatoro, nechce sa mi obzerať sochy Leninov a budovy, kde podpisovali dáke papiere. Fascinujú nás technické pamiatky, moderná architektúra, nechutnosti, doprava, lode. Neomylne si to preto šiniem do prístavu. A je tam všetko, po čom túžim. Hrdza a zima. Jej. Mocem sa okolo prístavísk, aby som sa jafaktneviemako ocitla na výpadovke z Montrealu. Mám deja vu, podobná vec sa stala, keď som v Manchestri prebrala velenie nad expedíciou.

Zdarne sa ale vraciam do mesta, a nastáva môj prvý rozhovor po francúzsky. Teta na ulici začne gestikulovať, keď zbadá môj psychedelický dáždnik. Povie nasledovné: "Pozri, máme rovnaký dáždnik. Len ja mám na ňom mačky a ty psíkov." Nič netušiac, presne týmito dvoma vetami pokryje takmer celú moju vedomosť francúzštiny. Mňa zas napadne že "c'est rigolo". Ale keďže zas tak smiešne to nie je, tak sa len usmejem ako naivný trtko.

Mesto. Mesto je pekné. Pekné sú staré stavby, menej pekné je, že je to prekladané budovami so severokórejskou estetikou. Je mi zima, a to už mám na sebe všetko, čo bolo k dispozícii. Pyžamo nevynímajúc. Idem do galérie, kde so mnou nakriatne konverzáciu miestny strážca, frankofón. A teraz pozor: napriek asi trojminútovej konverzácii je presvedčený, že som Američanka. Nebolo mi viac treba, zalial ma taký pocit materskej hrdosti na samú seba, že v ten deň by aj snežiť mohlo začať a so mnou by to nehlo.

Zostupujem do podzemia. Hej, to je celkom kúlová vec, Montreal má jedno z najväčších podzemných miest na svete. Myslia sa tým samozrejme obchody, z ktorých sa neviete vymotať a nemá to iný zmysel ako potom zo zúfalstva rezignovať a nakupovať, ale mne sa páčilo. A zjavne sa páči aj bezdomovcom. Na tomto mieste si môžete mrknúť fotky (fb kamosi uz videli), a.k.a:

-ani dobrý foťák samozrejme neznamená že viem fotiť. skôr nepekne odhaľuje opak.
-nevidela som ani jednu pamätihodnosť, niežeby mi to chýbalo
-tiež dôvod prečo ma nikdy nezamestnajú ako fotografa pre turistického sprievodcu
-odolala som pokušeniu odfotiť bezdomovecký exkrement. Starnem.
-fakt pekné mesto. prisahám. treba vidieť.

Hodnotenie: Montreal hrá u mňa jednu ligu s Bilbaom, Poznaňou a Banskou Bystricou. Všetko mestá za zenitom významnosti, ale tá atmosféra! Výborná. Pekní ľudia, milí ľudia a ako bonus hovoria anglicky a francúzsky, pričom im dokonca aj rozumiete. To najlepšie z Európy a Severnej Ameriky sa spojilo a zo samej lásky vytvorili hen Montreal.

Domáca nutella. Videoblog.

2011-05-01T18:20:00.005+01:00

Som pomerne nenáročná. Pýtam len jesť a zaodieť. Takmer všetko ostatné, čo pre život potrebujem sa dá stiahnuťz netu. Ale chyba lávky, lebo Kanada nie je známa ani exkvizitným jedlom a povedzme si tiež, že čo do módy je to skôr Brno ako Paríž. Poďme ale o jedle.

Neverila som, a pred pár mesiacmi by som to považovala za fantasmagorickú povedačku. Ale. Dobré jedlo je výsadou vyšších vrstiev. Nik nehladuje, no väčšina národa jedáva úplné nechutnosti. Pretože, áno, je to cenovo dostupné. Podobne ako v CEE, aj tu sú supermarkety delené podľa sociálneho statusu. Socky do LIDLu, vyššia stredná do SPARu. Dobré jedlo je, ale kto to má platiť? Keby nejaký gurmán videl, čo tu predávajú pod označením cheddar cheese, ronil by slzy. Oranžový kus plastelíny, ktorý musíte nechať pol dňa odmočiť vo vode, aby ste ho zmyli z taniera. Veci farebné, presladené, našuchorené ako holuby v ruji, pripravené postáť na regáloch niekoľko mesiacov.

Prvé týždne mi všetko prišlo odporne príkre. Dnes mi obsah cukru v mnohých potravinách nestačí a telo pýta viac. Ja chcem poriadne jedlo, nie dietetické kvázi rady, kedy skončíte tak že žeriete nechutné presladené granola bars a máte mať pritom dojem, že toto je chudnutie. Hovno. Chcem slaninu, dobrý chlieb a paradajku, čo chutí ako paradajka, nie ako kyslasté vodnaté želé. Chcem jedlo.

A teraz recept, sľúbený v nadpise, venujem spoločnosti Ferrero, ako aj každej inej potravinárskej spoločnosti, ktorá sa snaží deti a sprosté matky presvedčiť, že deň treba začínať konskými dávkami cukru. Reklama.

Domáca nutella

videorecept, alebo: je svet naozaj pripravený na ďalší videoblogísek?

(venované i DR, lebo práve on žiadal, aby som spravila niečo užitočné/poučné. A ja sa pýtam toto ste chceli?)

Bonus: moje úplne prvé video. Určené pre milovníkov sójových nápojov. Tu.

This man is a bell-end

2011-05-01T05:40:00.000+01:00

Charlie Brooker: "Donald Trump is a bell-end. Whenever you see him, hear him, read about him, think: this man is a bell-end #donaldtrumpisabellend"

Lebo toto. Bell-end.

Dobré myšlienky treba podporovať. Považovala som si preto za povinnosť občiansko-žurnalisticky zasiahnuť, keď som dnes zbadala, že niekto fukol bell-end ksicht na tento regálový ležiak:

To nevymyslíš, to je život

2011-05-01T05:33:00.004+01:00

I.

Rozhovor s kazašským študentom

-interview-

Ja: "Tak tipujem, že nebudeš mať veľmi rád Borata..." - začínam spoločenskú konverzáciu, len čo zbadám stredoázijské črty, ruské meno a čínske oblečenie. (Načínam prirodzene mojou obľúbenou a zároveň jedinou kazašskou tematikou.)
Azamat: "Ako vieš, že som Kazach? Nie! Nie! Veď kto by ho mal rád? Videla si vôbec ako vyzerá? No vyzerá ako ja?! Vyzerá? Povedz sama!" - spravodlivý hnev opantá študenta a domáha sa fyzického porovnania.
Ja: "No nevyzerá..." - odpovedám mierne a snažím sa v hlave potlačiť myšlienku na Milana Ftáčnika.
Azamat: "Presne tak. Presne! Pozri na mňa, vyzerám snáď ako zaostalý cigáň?"
Ja: "..."

(ok, vrtáci, slovo "cigáň" má v iných krajinách iné spoločenské zafarbenie, ale i tak. ja som sa pobavila.)

II.

Život vo veľkomeste

-krátky príbeh-

Cupitám si po ulici, v dave. Jem pritom chutný falafel. Zastanem na prechode, čakám. V tom začne mladý Toronťan, vzdialený 30 cm od mojej tváre, hlasito ťahať - súdiac podľa doby trvania pravdepodobne z dolnej končatiny - zmesicu hutných, farebných hlienov a čerstvých slín, ktorá po krátkom lete vzduchom pristane predo mnou na chodníku. Vytvorí tak mláčku, tvarom nie nepodobnú huňatej ovečke. No pohne to so mnou? Kdeže. Ham, falafel, ham, pokračujem bez prerušenia v jedení akoby sa nechumelilo. Ani okom nehnem.

Czarnuch z Afryki

2011-04-29T04:35:00.003+01:00

(autorka čelí obave, ako z tohto príbehu neurobiť stavovskú selanku, kde chudobní ľudia maju duše čisté ako alpské ľadovce. lebo nemajú. o nič čistejšie ako ktokoľvek iný.)

Dávno tvrdím, že najlepšími znalcami spoločnosti sú ľudia ktorí okolo nás behajú bez toho, aby im väčšina venovala zvýšenú pozornosť. Je to presne tá tetka z menzy, ktorá po vás zhŕňa nedojedené kompóty, je to tiež vodič autobusu, čo na vás po stý krát vrieska, aby ste sa posunuli (lebo ste retard, a ani phd vám nepomôže, ak nedokážete urobiť tri kroky dozadu bez vyzvania).

Ja som vo voľnom čase ľudomil proletár, a keď môžem tak týchto ľudí spovedám, čo mi sily stačia. Viem tak napríklad, že taká Mako z Etiópie na svoj vek (požehnane cez päťdesiatku) rozpráva také hanbaté vtipy, že aj ja sa červenám. Alah, nealah. Viem tiež, že Li si aj poplače, lebo Kanadiáncovi je občas zaťažko sústrediť sa na čínsky prízvuk a dá to nepekne najavo. To sú momenty, kedy by som ich rad radom všetkých posielala parníkom s epidémiou hnačky v cene začínať nový život na cudzom kontinente po štyridsiatke. Nach skúsia. Väčšinou to ale riešim tak, že na nich pozerám pohľadom "si patetický kok a dúfam, že sa ti aspoň tri roky nepostaví". Kto ma videl zazerať, tak vie, že dokážem vykúzliť aj takto pokročilú zrakovú nuansu.

Ostatne som takto zabávala Joannu. Pýtala som sa na jej imigrantský príbeh, na deti, na muža. Joanna je čiperná Poľka, upratuje tu na škole. Samozrejme, ako každá elita národa, aj UofT študenti sú prasce a Joanna sa dosť narobí. Ale má to ťažko u prdele, lebo deti už odchovala, tie sa kanadizovali, vyštudovali a sú úspešné až až. Ja mám samozrejme úchylku na všetky multi-kulti príbehy a tak sa jej pýtam, že na čo za tých 25 rokov, čo je v Toronte prišla. A Joanna, s prízvukom horším ako Slavoj Žižek mi povie:

"Pozri Karolina, ty si možno myslíš, že ja som sem prišla takáto ako som teraz - so všetkým zadobre. No neprišla. Bývala som najprv s Číňanmi, myslíš, že som bola nadšená? Alebo prvý černoch, ktorého som videla. Prvého černocha v celom živote som videla až tu. Murzyn, učili sme sa o nich v škole, ale tak ti poviem, že skôr zo srandy, skôr ako zaujímavosť, aj tie básničky, samé murzyn, samé czarnuch z Afriky. Nie normálny človek, ale ako mimozemšťan s levom a banánom. Takto nás ako deti učili. A k čomu to bolo? No k čomu? Som tu 25 rokov, žijem tu a je mi jedno akú máš farbu, a celé toto poznávanie som si mohla ušetriť, keby nás na černochov nepripravovali doma ako na čudákov."

Týmto krátkym príbehom som chcela naznačiť, že som až taká optimistka, že si myslím, že ten stredoeurópsky rasizmus je liečiteľný, taká insitná odroda. Že to nie je zhubná nenávisť, skôr veľká hlúposť. Hlúpe nánosy pa-histórie, zaschnuté stereotypy, neliečené polopravdy ľudového diškurzu. Prosím neberte mi toto presvedčenie, je to moja jediná nádej. To že s tým nikto nič nerobí je vec druhá. To, že sa médiá na tejto vlne vezú je na zaplakanie a nepekne sa nám to všetkým vracia a vráti. (Aha, Janko Tribula, tu máš oblečko, ktoré by si si za svoje reportáže z osád zaslúžil nosiť nonstop. klik)

Ok, späť k Joanne. Keď na toto dokáže prísť obyčajná žena, keď táto dokáže dať reč a la Martin Luther z fleku pri smetných košoch, tak kedy sa nám aj bratia rasisti vylúpnu z kukiel a budú z nich fešné motýle? Aha, kde zas idú smrdieť, v Brne. Nemáme ich radi, tu sme to písali už dávno, a oni furt otravujú vzduch. Už by im mal konečne niekto vysvetliť, že ňe bejzbalku, ale keksík do ruky treba, a hor' sa na turistiku, ňe na stráž. Hneď potom sa môžu začať učiť malú násobilku.

Hej inak, môj posledný stereotyp tragicky padol v nedeľu. Česť jeho pamiatke:

Veľkú noc sme slávili s kolegyňami. Dotrepala som preto na návštevu svoju archívnu zubrowku, čo som si šanovala od Vianoc. Plesla som sa po peňaženke a investovala do organického jableczneho soku. Pretože, priatelia, na tomto svete je len málo príjemnejších nápojov ako jablková zubrowka z puszczy białowieskej. Moje netrénované ja malo ale čo robiť, a už druhý pohárik hrial viac ako mal. Tretí poldecák som neriskovala, pretože hanbu si robiť nechceme. A teraz: kto dal päť poldecákov východoeurópskej vodky v rade, nehol ani brvou, a pýtal ešte ľahké drogy (kt. samozrejme nik nemal)?

Odpoveď: Meine koreanische Freundin.

A ešte, že poďte blokovať Brno:

Vlas

2011-04-20T22:46:00.000+01:00

Stojíme pekne pred skleneným pultom Second Cup, v budove depártmentu histórie. Zdarne sme odovzdali peknú esej o hospodárskej revolúcii na Kube. Tešíme sa. Pociťujeme potrebu odmeniť sa, preto postávame s lačnými očami pred skleneným pultom Second Cup. Chceme cukor, cukor je dobrý a jedine na cukre v živote záleží. Pozeráme po brownies, cookies, koláčoch pestrých farbív a chutí. Potrebujeme si zalepiť svedomie čerstvou dávkou energie. "Aha, vlas". Vlas dotýkajúci sa jahodového koláča. Slušne na to upozorňujeme predavačku a trochu zbytočne sa jej prihovárame:
"Nieže by mi to vadilo, ale pozrite, hentam máte vlas".
Na čo začne predavačka reagovať spôsobom, akoby som ju upozornila na liahnutie vajec malarických komárov (nevieme presne ako to vo svete malarických komárov chodí, biológiu sme významne ignorovali). Jej hlas začína pripomínať krik. Tón je podstatne vyšší ako považujeme za prínosné pre príjemnú konverzáciu. Ľutujeme našu snahu o zlepšenie kvality výkladu. Oddávame sa toku myšlienok, zatiaľ čo si predavačka cholericky mydlí ruky zabíjačom baktérií s obsahom alkoholu.
"Nepracuje predsa celý deň s mincami?" napadá nás mimovoľne. A takto ju rozhodí vlas. Nikdy sme nepochopili to prehnané zhnusenie, čo ľudí popadne, keď uvidia v jedle vlas. Niežeby sme vlasy vítali, ale nevadia nám. Nereagujeme hystericky. Vlas je vlas. Ak je vlas v jedle, tak je v jedle. Z jedla ho vyberieme a pokračujeme v jedení. Vadia nám iné veci.

Nail-art.

Servíruje mi niekto jedlo a vidím nail-art, nepoznám sa.

-Koniec príbehu-

Takto by to vyzeralo, kebyže píšem krátke príbehy. Vidíte tak, prečo je lepšie, že ich nepíšem. Ale aby ste tu dnes neboli zbytočne, tu máte smiešny link: smiešny link.

Hah, okej, práve mi napadol pekný príbeh z detstva. Viete ako sú v kapustnici občas sušené červíky, ktoré sa nevytriasli z húb? Hej, tak ja som takého našla a provokačne idem za otcom:
K: "Otec, v polievke je červík."
Otec, stoicky: "Hej? A aký? Taký živý, mäsitý? Či?"

(Prišlo mi to veľmi vtipné, neviem, čo mi dnes je. Azda to prejde)

Čo Slovák, to (FB) polyglot

2011-04-17T07:30:00.002+01:00

Viete ako to je, doba je facebooková. To sa prejavuje napríklad tak, že moja spolubývajúca ma akné, no na FB sa zvrtne z takého uhlu a v takom svetle, že úprimne chcete mať pleť ako ona. Na fotografii. Ja som napríklad diametrálne odlišný prípad - ja mažem svoje hnusné fotky rovno z foťáku. Dnes je prosímpekne iná doba. Nikto ani zaboha neprizná chybu, nevedomosť, idiociu, jebáky, nadváhu, nekompetentnosť. V pohode, obetujem sa. Viete ako má FB hentú fičúru, že "ukáž koľko jazykov vieš"? Dovoľte mi zasmiať sa.

Celý život som utvrdzovaná tým, že mám talent na jazyky (čo to je?). Podľa psychológov som nadpriemerne jazykovo talentovaná, no veľmi vážne to brať netreba. Ľudia vám dnes nahovoria hocičo. Niekto napríklad nahovoril Michaele Čobejovej, že má dvihnúť telefón a začať rozprávať, keď jej volali z volebného štúdia Markízy. Alebo Kramárovi dajaký zlomyseľník navravel, že je sexsymbol. Takže ja som voči takýmto veciam otrlá a neuverím každej somarine.

Preto najprv fakty: mám papier že viem nemecky C1. Rok a pol som striedavo oblačno chodila na francúzštinu, ledva sa pozdravím, ale viem si prečítať článok v novinách. Svojho času som bývala vystavená polštine nonstop a bola som schopná viesť celkom normálnu debatu, bez toho aby tam bolo príliš slovakizmov. Po česky sa nepokúšam a v živote by som si nedovolila povedať, že česky viem. Azbuku ovládam asi ako slabší žiaci v nápravnovýchovných zariadeniach. Ibt TOEFL som pred rokom dala na 105 zo 120. Posledne menované nie je nijaká sláva. Som z monolingvistickej rodiny a mám slušnú, bohatú slovenčinu, pretože som neodrbávala, keď nám dávali povinné čítania.

Bez toho aby som preháňala si myslím, že ak mám na niečo "talent" tak je to práca s jazykom. Problém je, že o tomto zjavne v detstve presviedčali, a úspešne presvedčili takmer celé Slovensko. A keďže všetci chodia domov zo študijných pobytov ošľahaní životom ako Lawrence z Arábie, dovoľte mi byť výnimkou.

Predtým ako som sem prišla vedela som, že najväčšia pasca pre ESL študenta spočíva v tom, že na seba nalepí jazykové žuvačky pre idiotov. To sa pozná tak, že začnete po dvoch mesiacoch vyprávať asi takto: "...and I was like hey! And he was like wow. And we were like oh my god!!". Vy máte pocit, že ste fluent ako jarný Hron, ja mám pocit, že ste idiot. Druhá pasca spočíva, že chytíte nejakú pliagu. Kanadská pliaga je slovo "random". Nik nevie, čo to znamená, ale každý ESL to používa. Príklad. Vidíte na ulici kravu. Poviete: "hahah, that is so random". Vidíte? Nie študované. Hlúpe.

Aj keď to na tomto blogísku vzhľadom na používané neologizmy, bohemizmy, patvary a rezignáciu na správne užitie čiarky nevyzerá, jazyk mám stále v úcte. Teoreticky. Tuhľa je pasca do ktorej spadol chudák ESL speaker v snahe zapadnúť (medzi 8 ročné deti) alebo "vyberáme z FB":

"I've never been to one b4, looks like fun tho. & check ur phone, lmao"
"he's really cool. the quiz kinda sucked tho"
mersi :) da arat nashpa in toate omg lol

Ok, to posledné je rumunčina, ale chápete, čo chcem tým všetkým naznačiť. Ak nie, tak vám to napíšem: "toto nie je angličtina". Angličtina slovenského polyglota sa pozná tak, že do troch minút použije nejakú hlášku z HIMYM. To je síce fajn, ale mne to na prežitie nestačí. Najmä preto 90% dní tu trávim tým, že samú seba presviedčam, že nie som úplný retard. Pretože presne tak sa jazykovo cítim.

Nie lepšie. Frustrovanejšie. Pritom Kanada je úplný raj oproti Manchestru. Keď mi onehdá ktosi pustil plnú dávku mancunian v snahe viesť so mnou rozhovor, prisahám, že mi nebolo všetko jedno. Priatelia - ja nerozumiem. Proste ne. Mám 24 rokov a moje jazykové schopnosti sú v Manchestri na úrovni šesťročného dieťaťa. Kanada je výborná, ľudia tu rozprávajú úplne krásnou, zrozumiteľnou angličtinou. To je všetko úplne super, kým vás niekto nepožiada, aby ste niekomu ďalšiemu vysvetlili nasledovné: "dvere sa zamkýnajú tak, že musíte zároveň pevne držať pohyblivé madlo a akoby odsúvať zárubňu, pričom nepoužijete kľúč ale ohnutý hrubý šesťhranný drôt, ktorým otáčate smerom od seba."

Áno, viem zosmoliť paper o tých humanitárnych intervenciách (úprimne ľutujem ľudí, čo to čítajú), ale nedokážem sa baviť o jednoduchých veciach bez toho, aby som znela ako a) viktoriánec, b) Borat. Nie som dosť pohotová. Zvyčajne ale viem, kde spravím chybu. Päť minút po danej chybe. Dodnes som neprišla na tajomstvo členov. Moji ESL (!) vyučujúci tvrdia, že v písomnom prejave používam príliš neformálny jazyk. Pre bežnú komunikáciu je môj jazyk zas formálny až príliš, a zniem ako studený čumák, lebo nie som veľmi na kdejaké emočné kudrlinky (vysoké "byyyyye". fuj.). Toto viem v slovenčine nahradiť odtienkami použitých slov, v angličtine som za mechatronického idiota.

Mám okruhy, kde dokážem byť relatívne zmysluplný partner v konverzácii. A potom sa zvrtne reč na kvety, záhradníčenie, opravu bicykla, detské sople, nábytok v starších domoch, kempovanie, mreže, akvárium, špecifické zdravotné problémy a zo mňa sa stáva nemá Karolínka v ríši divov.

Neznášam sa, keď musím použiť "sorry?", v prípade keď nerozumiem. Je to z dvoch dôvodov. Tým prvým je samoľúbosť. Od dvanástich rokov sa učím, a toto z toho - pocit, že ste predčasne zostarnuté dieťa. Tým druhým dôvodom je, že ničím plynulosť rozhovoru, nútim daného partnera prispôsobovať sa, obmedzovať sa a zjednodušovať výber slov. A to ja nerada. Moje dni sa tak jazykovo delia na tie, kedy mám priemerne akútnu potrebu kričať a trieskať si hlavu o múr a dni, kedy si tú hlavu o stôl skutočne trieskam.

Čo sme to chceli povedať? V prvom rade to, že vedieť a vedieť je sakra veľký rozdiel. V rade druhom šlo o clivé prisťahovalecké blues a.k.a. ľutujem sa, no a čo. V treťom rade, že keď neviem vypotiť rozvitú vetu v angličtine, tak nevyučujem anglický predmet (ahoj, FSS). V štvrtom rade, keď mám elementárne spellingové problémy a nemám ani zaboha jazykový cit, tak sa nebudem tváriť, že som polyglot, a to len preto, že pozerám Big Bang bez titulkov.

Ok, a teraz budem naozaj zlá. Ako to vyzerá, keď to preháňate s TEDom? ~~a ste fakt ale fakt idiot~~ (a prečiarknuté je to len preto, že mám zbytky slušnosti) Áno, takto presne znieme. Až sem cítim ten prerážajúci pach future leaders.

(ďakujeme inšpirátorke a na jej počesť pridávame "loliky")

Mojich top 10 miest - Súkromná cestovná kancelária

2011-04-12T05:35:00.004+01:00

Ach, blogy. Kto by nemiloval blogy? Človek môže celý čas beztrestne žvatlať o sebe, a ešte sa nájdu ľudia, čo to čítajú. Raz ste sem ale prišli, tak si neste následky. Keby som si toto nenapísala, prisahám, žeby ma roztrhlo namieste.

Okrem nespočetných dobrých vlastností, ktorými oplývam, mám aj pár takých, ktoré moja mama zhŕňa slovami "mali sme ťa viac biť", na čo jej zvyčajne odpovedám afektovanou recitáciou "ohýbaj ma mamko, dokiaľ som ja...". K veci. Za všetko môže leto roku pána 2004, kedy som sa vybrala na mesiac do Nemecka ako dobrovoľník renovovať židovský cintorín. Vykľul sa z toho najlepší mesiac môjho života, a zároveň to odpálilo moju feťácku kariéru. Hoviem si ako zajac v kapustnom poli, pokiaľ sú moje potreby ohľadom nových životných vzruchov naplnené. Keď mám čo objavovať, keď sa mám kam pozerať, keď sa môžem niekam posúvať - som najšťastnejšia na svete. Som príjemný spoločník, ako taký starý dobrý psisko.

Beda ale, keď sa mi nedostáva nového, keď nemám na čom ukájať svoje zvrhlé chute po novom, inom, sviežom, neopozeranom. Som oprsklá, mám absťáky. Je so mnou na nevydržanie. Máte predstavu? Dobre, a teraz k tomu pridajte moju ďalšiu (ďaľšiu/zdravica pre lemuela) pasiu - geografiu. Niekto má rád porno, ja mám porovnateľne rada mapy. Chcete mi spraviť radosť? Zabudnite na rezané kvety, prosím si mapy, atlasy. Historické, politické. Ďakujem. Michaela Palina spolu s jeho cestopismi som mala rada ešte za cisára pána (len som samozrejme nevedela, kto to je).

Moje mapy mám tak rada, že som si ich dotrepala aj do Toronta a každú chvíľu pri nich postávam, šúcham po nich ukazovákom a vydávam kvílivé zvuky. Ruky mi trasie, slinné žľazy plnia plán na 120%. Google maps sú v mojich top5 navštevovaných stránok a vo voľnom čase si robím rebríčky, kam pôjdem. A že som človek cieľavedomý a prušácky organizovaný, tunáka, aha: aby sme to mali dôkazne podložené - dávam svojich top 10 destinácií a sľubujem, že polovicu z nich do tridsiatky navštívim. Nach sa prepadnem, ak nie:

1) Dukla. Tak tak, s mojim amatérskym nadšením pre historicko-vojenské pamiatky by sa mi preveľmi pozdávalo stráviť deň na Dukle. Vo všeobecnosti sú trojštátne hranice jedny z najzaujímavejších miest vôbec. Z Dukly si možno odskočiť Rzeszowa, o ktorom sa síce Anna vyjadrila, že tam nič nie je, ale to je istotne nepravda, nevie o čom hovorí, len tam vyrastala. A šup na západnú Ukrajinu. Chcem do Užhorodu a som krava, že som tak dodnes nespravila. Takéto exotické poklady máme hen pár kilometrov od domova, a nevideli sme. Hanba.

2) Ostrava. Nik tam so mnou nechcel ísť. Po tom, čo som videla Pouta moja túžba len zosilnela. Chcem ísť a chcem! Ostrava je český Detroit. Nik tam nechce ísť žiť, ale fotky sú kúlové. Kvasil tu česko-poľsko-slovenský proletariát a dali tomu absolútne priemyselné kulisy. U mňa je to väčšia perla než Versailles. A vôbec, celá ČR je vynikajúca. Ani neviem ako svoju náklonnosť vyjadriť. ČR na mňa pôsobí upokojujúco, ako taká dobrá stará mama. Kto haní ČR, haní moju babičku (toto je prvý raz, čo používam slovo babička, meh). K veci. Dve najkrajšie miesta na Morave vôbec? Západ slnka pri Pálavských skalách (magickí realisti sú prázdni pisálkovia) a interiér vily Tugendhat (za kreslo Barcelona spácham trestný čin).

3) Kolmanskop. Áno, trpíme úchylkou na tieto post-kolonialistické rezíduá, veľmi nás fascinujú. Z kolonializmov nás z hľadiska sociálnych vied fascinuje vo svojej ohavnosti belgický a portugalský, z čisto hľadiska geografického ľúbime zvyšky Nemeckej západnej Afriky.

4) Buenos Aires. Úplne najviac. Zhrňme si to: Európske mesto v Južnej Amerike plus rodisko mojej zbožňovanej telenovely (áno) plus veľa steaky. Jednotka na mojom zozname. Bez debaty.

5) Gruzínsko. Víno, hory, história, politika, BSS. Koniec príbehu.

6) Moldavsko. Áno, chcem ísť z Kišineva do Tiraspolu, chcem vidieť Podnestersko, aj keď ako tvrdí môj spolužiak Petr - "nic tam není". Prosím si sŕkať fajnové víno v južnom Moldavsku, rozprávať sa s mladými Moldavanmi o budúcnosti a prítomnosti a odskočiť si k moru do Rumunska. Kto by nechcel? Prosím, poďme.

7) Sarajevo. Sarajevo má buď všetky prívlastky raja na zemi, alebo stretnete niekoho kto vám povie, že je to celé veľký odrb. Neviem, a chcem to zistiť. Chcem byť kaviarenský povalač v Sarajeve a viesť všetky tie mudrlanstké rozhovory. Tiež si myslím, že Vučko je maskot s najgeniálnejším výrazom v histórii. (dostať tričko s Vučkom - neurazila by som sa)

8) Izrael. Neznášam Honzu za tie fotky, čo dáva na FB. Cestuje s frajerkou po Izraeli a všetko to fotí. Hajzel. Aj ja chcem. Navrhujem deal: on mi prenechá svoju školu v Haife, a frajerku si môže nechať. Znie to fér.

9) Gemer. Kto nevie, kto je Ferdinand Coburg, nech mi ani nejde na oči. Jedno z najkrajších miest na Slovensku je pre mňa Muráň. Mleli sa tu Coburgovci, Koháryovci, Andrássyovci a Bebekovci, každá dedina má nepredstaviteľne bohatú históriu, a je tu taká príroda, že som sa nevedela vynadívať, a Muránska Huta, och, aká si nádherná. Chcem tam pekne na dovolenky chodiť, poznávacie zájazdy.

10) Južné Čechy. Príbeh: keď som bola malá a sprostá ako poleno, dotrepali ma moji rodičia na usadlosť v Južných Čechách, kde strávil môj otec časť detstva (to ho mimochodom poznačilo tak, že keby ste sa v ňom chceli dopátrať nejakej náklonnosti ku krajine, tak víťazia Čechy, dokonca podozrivo prihliada na moje moravské štúdiá, lebo nie sú dostatočne "české"). Samozrejme som to vo veku 13 rokov neocenila a tvárila sa celý čas umrachtane (po hlave by som tomu decku dala, byť na mieste mojich rodičov). Áno, niekde na pomedzí Jihočeského a Plzeňského kraja mám famíliu, celé to tam pôsobí ako z rozprávky a tento mix nemectva a češstva (?) spolu s rybníkmi a dobrými ľuďmi ako z vianočnej rozprávky je veľmi upokojujúcou kombináciou. Keď sa mi táto sladkosť preje, a nebudem sa chcieť ďalej cítiť ako v Jízde, skočím si na Vitorazsko. To je územie, na ktorom sa ľudia vyháňali a strieľali, lebo v nevhodnú historickú chvíľu hovorili nevhodným jazykom a boli nevhodnej národnosti. Pričom sa celý život nepohli z domu.

Teherán sa mi nezmestil, ten si nechávam do zálohy.

Kam nechceme, no zadarmo by sme naveľa privolili: Luxembursko, Brusel, Japonsko.

Hľadáme týmto kamarátov na cestovanie, ktorí zdieľajú podobné túžby ako ja. Podmienka: nebyť idiot. Koniec podmienkovania.

Tak ma toto celé dnešné cestovateľské rozmýšľanie zobralo, že som dostala veľmi bolestivý absťák. Až tak, že som okolo obeda začala bookovať a rezervovať. Nasledujúci mesiac bude čo do cestovania bohatý: Buffalo, Montreal, Nový Jork a Londýn. Slabá náplasť na moje vyššieuvedené túžby, no tešíme sa i tak. Poraďte, ak máte fajnové tipy. Zn.: kvalita, historicko-politicko-vojensko-umelecká ľúbivosť.

Hej, je mi kus lepšie, ako to je na papieri.

Dve veci o Kanade

2011-04-09T15:32:00.002+01:00

Častokrát žasnem, keď mi príde jeden z tých líbesbrífov o tom, ako mi totu Kanadu niekto závidí. Že aké to musí byť super. Zaujímalo by ma, čo konkrétne tým myslia. Predpokladám, že je to prostoduchá predstava typu hokej + javorový sirup + veľké mesto + príroda + ppč sranda = VL

Keďže sa rada špŕtam v stereotypoch, a zároveň sa mi nechce odpisovať na každú takúto insitnú myšlienku, poďme si to prebrať:

Hokej. Ten mi je ukradnutý, ale prevčerom som videla psa oblečeného vo farbách maple leafs. Hokej, a vlastne akýkoľvek šport ma začína zaujímať vtedy, keď sa pre bandy ožratých fanúšikov bojím nastúpiť do šaliny. Nič také sa tu zatiaľ nestalo, takže nebol dôvod obnažiť slovenské hokejové srdce.
Javorový sirup. Dá sa to zjesť. Na túto tému sa ale momentálne objektívne vyjadriť nedokážem, lebo sa podozrievam, že som v euforickej fáze pekla nazývaného sugar addiction. Takto dopadnete, keď sa vzdáte cigariet.
Veľké mesto. Áno, tu sme pri tom, čo sa stane, keď pozeráte príliš veľa Sexu v meste. Udrie vám to na mozog, a začnete si myslieť, že chodiť pomedzi mrakodráple je nejaká strašná štýlofka, a že keď vyzeráte nasrato v dave neurotických Manhattanites, už ste akože úplná Carrie. To je samozrejme hovädina, lebo mrakodráple sú proste len vysoké, studené kulisy a väčšina života v nich je už dávno na predmestí nejakého rozvojového megalopolisu, hyn v Ázii. Za ďalšie, veľké mestá sú ako zväčšovacie sklá - raz sedlák v Žiline, dvakrát sedlák v Toronte.
Príroda. Určite tu nejaká je, ale dosiaľ sme tú česť nemali. Nepociťujeme to práve ako krivdu.
PPČ sranda. Keďže na otázku "Did you have fun?" zo zásady odpovedám "Define fun.", musí vám byť jasné, že na ppč srandu si ma človek neužije. Nepopieram, že tu nejaká istotne byť musí. Čo viem je, že keď idem nočným mestom, nebojím sa tak ako som sa bála v Bristole, Manchestri, alebo keď mali kokktlebovci míting v Bystrici.

Takže ako? To naozaj tak zle? Kdeže, Kanada je pre mňa úplne super, ale z celkom iných dôvodov, ako z toho, že si za pár hodín práce môžete nakúpiť nové handry a nejaký egohoncujúci zázrak od Apple.

Dve veci

Vec prvá. Práca. Asi mám šťastie, ale na mojom pracovisku sa nevyskytuje ani jeden kok. Neviem ako je to možné, ale je to tak. Keď mi Jerguš pred dvoma rokmi povedal, že by dokázal robiť aj v pekle lešteného korporátneho ofisu, ak by tam bola dobrá partia ľudí, tak som divoko protestovala. Protestuje síce stále, ale už to aspoň chápem. Ľudia spravia veľa. Pre začiatok stačí začať skromne: nestopovať ľuďom prestávky pri práci na minúty a vyjebať sa na motivačné semináre. Miesto toho zaviesť efektívne riešenie v podobe nevybíjania si vlastných frustrácií na zamestnancoch.

Vec druhá. Je tu voňavo. Viete ako to je, sedíte si takto v nejakej väčšej spoločnosti na Slovensku, bavíte sa, haha hihi, keď tu niekto len tak, ledabolo vypustí nejakú tu smradľavú bombu typu "fuj buzeranti", "fuj cigáni". A? Prinajlepšom nikto nič. Prinajhoršom sa danej osobe dostane hlasitej podpory.

V Kanade je voňavo, a na rozdiel od začiatku môjho pobytu si nemyslím, že je to len pretvárka. Akiste, áno, je to dôsledok vedomej politickej korektnosti no nejak sa stalo, že hádzať homofóbne, rasistické a xenofóbne bomby je zároveň aj spoločensky neprijateľné. Osobne si myslím, že rasistické žblepty jedinca by viedli k jeho spoločenskej ostrakizácii. A je to tak dobre. Na Slovensku vám rasistické žblepty v niektorých spoločenstvách zaručia objednanie ďalšej rundy.

Moje detstvo v 90tych rokoch

2011-04-06T02:17:00.007+01:00

Pinto.

Niekedy mám pocit, že keď sa rozhodovalo o tom, či zo mňa bude Karol, alebo Karolína, hodnú chvíľu musel byť tento zápas v prospech Karola, a len na poslednú sekundu ktosi rozhodol o opaku. Poznáte to. Moji dobrí rodičia a starí rodičia mi kupovali miminá a barbie, pričom si dodnes presne pamätám to sklamanie, keď som vyhrabala spod vianočného stromu ďalšiu blonďatú, lascívnu postavičku.

Pritom mojim najväčším detským koníčkom boli kone. A prečo kone? No prečo? Kto jazdil na koňoch? Áno, náčelník Apačov z Plitvických jazier. Žiadna Nšo-Či, žiadna Ribana, ale Old Shatterhand a Winnetou. Myslíte si, že tam to skončilo? Vo veku 8 rokov som si ušila obal na šípy (pekne cez pľecko) a poď ho do okolitých, banskobystrických luhov a hájov obrezávat liesky a vyrábať luky a šípy (tetivy z lyka). Na tomto mieste podotýkam, že Banská Bystrica nie je žiadna dedina (vlastne moja obľúbená lož je tvrdiť, že je to tretie najväčšie mesto na Slovensku [duchom]), čo mi prirodzene nebránilo premávať sa v okolí nášho domu v roku 1994 ako taký malý indiánsky trhan. Vysnívaný kôň bol grošovaný sivko, to je jasné. Ak by sa taký nenašiel - jednoznačne nasleduje možnosť č.2 tzv. Pinto. Pinto je kôň, ktorý vyzerá ako krava ale je to kôň. Ako stvorený do tej argentínskej pampy, ktorou každému pílim uši.

Kde som to? Jasné - indiáni. Dozvuky si toto tzv. indiánske obdobie našlo, keď som síce vybíjanú winchestrovku doma neobjavila, zato sme mali v garáži vzduchovku a na záhrade výborný ~~plagát Sahadža Joga~~ terč. Po indiánskom období nasledovalo tesne pred prechodom na druhý stupeň základnej školy tzv. obdobie detektívne. V detektívnom období bola mojou najmilšou knihou samozrejme (dodnes si myslím, že veľmi umne napísaná) Abeceda mladého detektíva (ako odliať odtlačok topáky do sadry? ako sňať odtlačky pomocou dámskeho púdra?). Z tohto popudu som iniciovala založenie detektívnej kancelárie, kde sme s Máriou vyšetrovali prípady ako napr. Úhyn pstruhov v Bystričke a Krádež hydiny na Jelšovej ulici. Krátko po skončení činnosti detektívnej kancelárie (áno, bolo to vtedy, keď Mária začala ako každý normálny človek dospievať) som presedlala - už ako vĺčko samotár - na tzv. partizánske obdobie.

Partizánske obdobie bolo u mňa charakteristické sledovaním epických diel socialistického fantasmagorizmu typu Kapitána Dabača a všetkých vysielaných partizánskych filmov a seriálov. (upozornenie: naozaj som vyrastala v 90tych rokoch 20. storočia, prisahám, mali sme aj satelit) Dodnes si - v prípade, že sa mi nedarí zaspať - predstavujem, že som v partizánskom bunkri a musím byť ticho, lebo Nemci (ako inak). Spím ako bábätko, diky za opýtanie. Viem tiež, kde je v múzeu SNP v Banskej Bystrici vyšívaná košeľa Gustáva Husáka, to len tak mimochodom. Malá spomienka, na moje detstvo, z čias, kedy už existovalo aj tamagoči:

Partizánsko-vojenské obdobie nás dodnes celkom neprešlo, a aj teraz cítime istý stupeň vzrušenia, keď kdesi začujeme napr. slovo Tobrúk, Dukla, priesmyk, Stalingrad. Z americkej produkcie sme si v čase rannej puberty obľúbili Dobrodružstvá mladého Indianu Jonesa. Lebo Sean Patrick Flanery, lebo bol múdry, lebo cestoval, lebo vedel jazyky, lebo púšť. Z tohoto titulu podobne nadšene reagujeme na grófa Almásyho z Anglického pacienta. Pridáva sa aj princezná Xena (klik intro). Tá už ale bez tej svojej divnej ekipy v seriáli, len ona samotná. Áno, toť môj posledný ~~dospelácky~~ ~~pubertálny~~ detský idol. (myslím tiež, že som sa nejak divne metala po izbe v snahe ju napodobniť)

Následne ešte famózny James Bond, moje vysnené povolanie - tajný agent. Teda okrem vojnového reportéra a vojenského dopisovateľa z minulého storočia. Za bondovky sú ale na tomto blogu považované len a len: Thunderball, Dr.No, Goldfinger a From Russia with Love. Inak ništ. Veľké sklamanie nastalo po tom, keď sme zistili, že tajný agent má vyzerať skôr ako Hauptmann Wiesler z das Leben der Anderen alebo Ondřej Malý, nie ako henten Škót Connery. Takto ma veru život bičuje.

Trpíme ešte velikou slabosťou pre Medenú vežu. Lebo Ivan Mistrík. A taktiež Orlie pierko. Lebo Ivan Mistrík. Instantné životné pravdy, tvrdohlavé chlapáctvo aj tie Tatry. Za kus životnej pravdy, sloboda rovnosť bratstvo, tu máte:

Čo v nás vyvolalo takýto spomienkový vodopád? Nevinná FB konverzácia, z ktorej vyplynulo, že mojim jobom snov je vlastne cestujúci Nazi Hunter. Keby dajaký personalista hľadali, tutoka, berte to rovno ako moje CV, myslím, že som ideálny kandidát. Aj Izrael mám rada, ahoj Mossad! (aj Palestínu, ja mám rada úplne všetko, len do Japonska ma neťahajte, meh)

Inak mi tiež konečne začína dávať zmysel, prečo študujem tie Bezpečnostné a strategické štúdiá / Peace&Conflict. V podstate som k tomu smerovala celý život, len som to nevedela.

UPDATE: ja hlúpa, nešťastná stvora - veď ja som úplne zabudla na pirátov. Áno, aj na pirátov veľmi trpím. Tých dobrých a pekných, nie tých skoksovaných so samopalmi.

Keby tento post nevznikol, úplne nič by sa nestalo

2011-04-01T02:29:00.003+01:00

-bilancujem, tento blog má 4 roky (a je tiež skúškové a ja mám do zajtra večera odovzdať 12 strán textu, takže blogovať určite treba)-

Tak sme zistili, že nám tu popularizačné články na tému 'vkus na Slovensku' priniesli troch nových čitateľov. Je to samozrejme super, no ja som pritom úplne starý blogger, ba dokonca si pamätám časy, keď ešte Karol Sudor nieže nepracoval v SME, ale ešte ani neblogoval, Oskar Brenntag bol môj idol (čau:) a všetky baby boli do Beza. Písal sa rok 2005 a ja som písala ako také malé teliatko s rašpľavým jazýčkom úplné somariny na blog SME (viem o čom hovorím, raz som takému teliatku dala okoštovať čokoládu Milka a nebolo to nič príjemné). Následne som viackrát robila nepekné pokusy na adminoch, aby som v roku 2007 začala písať úplné somariny na blogspote.

Čo teda potrebujete o tomto blogu vedieť? To je veľmi dobrá otázka. Tak napríklad som v Bystrici, na Dolnej ulici pri Mníchu stretla po piatich rokoch Máriiných rodičov a Máriina mama mi povedala, že píšem "také celkom veselé veci a je to celkom dobré". A ja sa len modlím za to, že nevidela niektorý s mojich vulgarizmov, ktoré mi pre zvýšenie umeleckej hodnoty z času na čas ukĺznu. Lebo uznajte - je to predsa len Máriina mama.

Ja si naopak myslím, že píšem dosť smutné veci plné žlčovitého nasrdenia, ale kto som aby som sa súdila? Okrem toho, že tu prskám sa snažím nežiť na Slovensku a celkom sa mi to darí. Inokedy sa zas snažím na Slovensku byť, no a vtedy skončím obchádzaním banskobystrických kaviarní a insitnými zastávkami po Horehroní (Bujakovo ftw!). Tento blog sa ale odohráva väčšinu času v Brne, ale bol aj polroka v úplnej nemeckej diere (super!) ktorú sme si pre potreby tohto blogísku nazvali Veľký Krtíš, no a samozrejme v Anglicku. Z týchto krajín si priviezol slepú lásku k veciam poľským, a vyzerá to tak, že z Kanádie si prinesie zas čosi podobné vo vzťahu k Balkánu. Okrem toho tu ťažko nesieme extrémistov všetkého druhu a samozrejme idiotov. Takže ak ste Igor Matovič, alebo povedzme...napríklad, čojaviem námatkovo, len tak vystrelím, že "predseda slovenského PEN klubu" tak sa tu úplne dobre cítiť nebudete.

Včera som preletela zrakom vlastnú tvorbu a prišla som na to, že jediná vec, pod ktorú by som sa nehanbila podpísať aj dnes je moje pracovné intermezzo spracované pred tromi rokmi v poste Bojovník a.k.a Týždeň práce pre IBM. (musím vám to tu takto strkať pred oči, lebo sa mi zazdalo, že som nebezpečne ostrúhala latku vkusu svojim posledným popularizačným článkom a kópie svojich slohov zo ZŠ, prípadne Deník [sic] zo štvrtej triedy tu po ruke nemám)

(Vidíte? Tento blog je typický tzv. písaním úplných sprostostí - sme v štvrtom odstavci a ešte sme sa nič zásadné nedozvedeli). No a ja presne viem, čo to zachráni - fotky! Ľudia majú radi fotky. Keby nemali, Nový čas by mal pol Á štvorky. Takže fotka zo včera:

Táto fotka je zo včerajšieho seminára Humanitarian Intervention. Áno, na semináre s nami chodia aj psy. Tento bol veľký asi ako vlkodlav a prisahám, že mal väčšie labiská ako ja. Hej, a poznáte ten trápny moment, keď verejne dáte plný nádeje najavo, že "jej, havko poď sa hladkať" a ten psisko vás ani neovonia, nieto aby vás verejne zo slušnosti oblízal? Áno, tak presne toto bol ten moment. Pre mňa. Všetkých ostatných ňuchal ako besný, takže je to istotne pes-xenofób. Ja som inak ten modrastý fľak vľavo dole.

A teraz pozor, idem premostiť tak ako nikto v dejinách slovenských blogov. Čo má spoločné Grga Pitič a ja? Dobrodružstvá s mixérom.

Drb. A to ste nevideli moje biele tričko.

Maroško študuje

2011-03-27T05:56:00.003+01:00

-sociálna balada-

Viete, čo je v dnešnej self-prezentačnej spoločnosti úplne, ale úplne najmenej sexi? Najmenej sexi je byť chudobný. Je to tiež dosť vážne nesmiešne a musíte byť hardcore superman ako napr. Lukáš, aby ste si z toho dokázali robiť srandu. (btw. Luki je človek, ktorý spraví TSP s percentilom 99% najlepších bez toho, aby to cvičil a je úplne jebateľný a medzičasom aj bohatý) Ale späť k téme. Ešte menej sexi je o tom písať, veď uznajte, kto by už len písal o tom, aké je to byť relatívne chudobný, keď všetci naokolo uploadujú samé pekné fotky zo samých super dovoleniek, a bolo by neslušné túto idylku nejak narúšať. Navyše to o vás svojim spôsobom hovorí, že ste neschopný, lebo nie ste shiny happy. A nič, čo je nepekné o sebe nebude žiadny človek predsa dobrovoľne vypúšťať na svetlo sveta. Lebo dojem.
(všimnite si slovo relatívny vo vyššieuvedenom odstavci, ak by mi niekto chcel niečo o hladujúcich deťoch, ktoré mokvavými prstíkmi pletú mäkké koberce a nepíšu o tom ufňukané blogísky, lebo nemajú taký super komp ako ja, ani internet, ani pero a papier, ani nič)

Zoberte si teda mňa, napriek tomu, že za školu neplatím a mám štipendium (večná vďaka, ľúbim ČR), ktoré mi pokryje nájom - zvyšok nákladov tu v Kanádii si hradím sama. Povedzme, že čo do nákladov - Toronto nie je Podkarpatská Rus. Áno, som takto zodpovedná. Žiadni rodičia, žiadna pomocná ruka (meh), len ja. Tu by som rada podotknúť, že je rozdiel zarábať si šalalaj na chlastačky pomimo, a je rozdiel zarábať si šalalaj na živobytie, keď nie je žiadna záchranná sieť, do ktorej by sa dalo v prípade potreby spadnúť. Rozdiel je niekoľko zbytočných vrások navyše.

Tota diskrepancia nie je na prvý pohľad viditeľná - všetci sme predsa študenti. Na druhý pohľad som pre kamošov international študentov proste len nespoločenská. Kamoši bývajú v školských residences, štandard nijak ohromujúci, ale bývajú 5 minút od školy. Ja tridsať. Krát dva, denne. Kamoši majú meal plans. Ja mám cestu do obchodu, cestu domov, varenie a vlastný meal plan. Žerie to energiu. Rozdiel je aj vo voľnom čase. Ja mám vo voľnom čase prácu, polovičný úväzok. Kamoši majú cestovanie. Asi by to chcelo nejakého ďalšieho spolusúdruha z východu, tento rok som z post-soc bloku jediná. A vidno to. Dbám na móresy, som slušná, (skoro) vždy pekne oblečená, vysmiata - lebo to je to, čo robíme - vyrábame zo seba krajších a lepších ľudí. Som smiley, cutie, sweetie. Ostatní si môžu dovoliť prísť na prednášku v teplákoch, byť nevrlí, rozdrapení. Pretože sa nemusia starať o to, ako pôsobiť navonok lepšie, je im to jedno.

Kdekade po univerzite je jedlo zdarma. Fakt, úplne veľa. Akcie na ktoré ma napr. osobne pozvú. Kto mi prezradí, prečo si nedokážem od nikoho zobrať nič, za čo som nezaplatila - dostane odo mňa virtuálne potrasenie pravicou a neskonalú vďaku ako bonus. Úplne vážne si radšej idem niečo kúpiťnamiesto toho, aby som si od niekoho niečo zobrala len tak, aj keď ma slušne ponúkajú. Šibe mi?

Je v tom celom aj ďalší háčik. Samozrejme viete, že to, čo by vás vyšlo päť pív v podniku sa lepšie preinvestuje do nákupu potravín, a že žiadne auto si neprenajmete a do Vancouveru s ostatnými nepôjdete. Musíte myslieť na to, ako sa tým celým neotráviť. Ako nezahorknúť, ako veci nevidieť len skrz loove, pretože to by bolo to najjednoduchšie a zároveň najhlúpejšie. Takých ľudí poznám kopec a nie je s nimi vôbec žiadna zábava, pretože ich to celé zožralo.

Takže, keď mi bude niekto posielať ďalši do zbierky mailov o tom ako je to super, že som v Kanade, tak pouvažujte, že to možno nie je len tak. A rovno môžu pouvažovať aj tí, čo mi na základe FB robia psychologické posudky na diaľku.

Pre nechápavých: viem, že mám super život. Toto je môj príspevok k témam Dvojnásobné platy, Hurá do Európy, budeme sa mať lepšie, Otvorene o sociálnej situácii, Srandou proti chudobe, Chudobní ľudia nemusia byť škaredí, a slovenské Švajčiarsko po 15 rokoch.

Chalaňom z pospolitosti a i.

2011-03-25T00:27:00.006+01:00

V tomto článku si povieme, čo sa stane, keď si v šiestej triede základnej školy poviete niečo ako "netreba sa mi viac učiť". Nikoho, samozrejme, za tento prístup nemožno viniť, veď komu by sa chcelo prežiť pubertu a mladosť zahĺbený v knihách, keď možno čas tráviť inak. Skusmo: sledovaním Superstar, pokusmi s krabicovým vínom, prehrabovaním sa lacnými handrami v obchodných centrách, prípadne tiež podnapitým hajlovaním.

Podnapité hajlovanie je veľmi zábavná činnosť, najmä pre nás, pozorovateľov. Pravdepodobne netreba zdôrazňovať, že aktéri nie sú vo väčšine prípadov členovia nejakých uhladených think-tankov. Napriek absencii dôkazov sa odvažujem tvrdiť, že oni vlastne nie sú až tak úplne zlí, len sú nasprostastí ako polená. (pomôcka: ak si skín, nácek, alebo si ním niekedy bol/a: áno, toto je o tebe). Neboj, je to v pohode, majú takých aj za hranicami (to je tam odkial si objednávaš tie skvelé topánky). Svojim spôsobom si vlastne svetový.

Toto sú ale detské taľafatky. Poďme na fázu, kedy náš nie-tak-celkom-imaginárny figurant zvládne gramatiku, poniektorí to dokonca dotiahnu na vysoké školy (Sládkovičovo, lol). Moja obľúbená sorta ľudského druhu: priaznivec či čľen slovenskej pospolitosti a názorovo pridružených skupín . Teraz by som sa tu mohla trápiť a zúfalo si vymýšlať ich veselý popis, ale oni to spravili za mňa a tak sem len dám ich sebapoňatie:

"Náša idológia [sic] vychádza z nacionalizmu. Náš nacionalizmus je mravná sila, ktorá nás viaže k slovenskému kmeňu a tradícii, ktorú pestovali naši otcovia. Náš nacionalizmus nie je biologický pud, ale mravný charakter, nie nenávisť k nikomu, ale horúca láska k svojeti. Táto naša svojeť, to je naše kresťanské vierovyznanie, naše slovenské národné povedomie, naša reč, naša národná írečitosť, naše Slovensko."

Opis je to super, najmä tá časť, kde sme akože slovenský kmeň. Zaraz si predstavujem použitie tohto slovka. Napríklad pôjdete na nákupy do Parndorfu, a keď sa vás budú pýtať, kto ste, tak poviete: "prichádzam zo slovenského kmeňa, môj germánsky brat, prinášam vymeniť dukáty za nové adidasky". Dovoľte mi ale pár pripomienok. Napríklad: môj otec si už tridsať rokov pestuje fúzy (ergo čistá tradícia), a ja si napriek tomu nemyslím, že by som mala robiť to isté. Alebo, bezdomovec ktorého stretávam je už tradične sjetý na padrť. Slováčisko inak je to, to sa hádam aj dvojmo musí rátať.

Priznám sa, že som si musela dohľadať, čo je to tá "svojeť". Podľa KSSJ sa jedná o knižný výraz pre vlasť, otčinu. Takto ja sprostiem, keď nečítam knihy s výrazivom aktuálnym v roku 1940. Podľa vyššieuvedenej logiky by som napríklad mala milovať takú, povedzme, Novú Sedlicu (leží v svojeti? leží.). Ako má ale človek milovať Novú Sedlicu, keď tam nikdy nebol? Čo keď taká Nová Sedlica ani neexistuje, a na vlastivede nás odrbávali (naša učiteľka mala maďarské meno)? A vy po mne chcete hneď horúcu lásku. Horúca láska, čo to je? Ak je to to, čo som pociťovala k Dylanovi McKayovi, keď som mala desať rokov, tak beriem. Sme zas na jednej vlne. Stále mi ale nie je jasná tá Nová Sedlica. Prosím preto o dovysvetlenie.

A bum, zase som mimo v poslednej vete. Naša svojeť = kresťanské vierovyznanie = národné povedomie = reč = írečitosť = Slovensko. Chalani, ale vážne, zjednodušujete to. Také kresťanstvo, pôvodne kdesi z Arábie, k nám dotrepali dvaja slovanskí Gréci (a taký Grék, to je len prezlečený mohamedán). A vy si tam takto spokojne spravíte rovnítko. Veď. Uvažujte, no.

Páči sa mi ale, že čítate. Na môj vkus kus monotematické, ale ja mám históriu rada, zjavne aj vy, takže nájdeme spoločnú reč. Odporúčaná literatúra, z vášho blogísku:

1.Ľudovít Štúr – Slovanstvo a svet budúcnosti
2.Štefan Polakovič – Eseje o národe , Tisova náuka
3.Milan S. Ďurica – Dejiny Slovenska a Slovákov , Jozef Tiso
4.František Vnuk – Mať svoj štát znamená život , Neuveriteľné sprisahanie (wtf.? ja štát nemám a žijem, chaloši, veď, nepreháňajte)
5.Róbert Letz – Lexikón slovenských dejín , vznik Slovenského štátu I., II.
6.Konštantín Čulen – Po Svätoplukovi druhá naša hlava
7.Richard Marsina – Codex diplomaticus , Legendy stredovekého Slovenska
8.Matúš Kučera – Metod,učiteľ Slovanov , Kráľ Svätopluk
9.Ján Litecký-Šveda – Oko uragánu
10.Ján Doruľa -Slováci v dejinách jazykových vzťahov

Ľudo, xoxo. This is sooo 1848.

Vidno, že vás baví stredovek, radi zabehnete aj to 19.storočia, no cudzia vám nie je ani vojna. Aha, aký obrázok. Strašne sa mi páči, keď si niekto hľadá ideové vzory v stredoveku. (chalani, určite si pozrite Markétu Lazarovú, ale určite, je tam aj stredoveký sex, a je to úplne super, vôbec sa nemusíte otravovať s dvorením ani s ničím, to boli časy!).

Ok, popísali sme si už - a teraz k veci, alebo tiež tzv. vyvrcholenie deja. Chaloši, mať svoj štát je fajn, úplne rovnako ako ho nemať. My sme sa teraz zhodou okolností v dobe, kedy máme v tomto geopriestore tie národné štáty. Problém nastane, keď si vy prečítate texty z 19. storočia a snažíte sa ich zasadiť do dnešnej doby. To je akoby som sa ja snažila hrať na Adelu Ostrolúcku. Tzn. áno, môžem si síce teoreticky navliecť krinolínu, no predsa len budem pôsobiť v tom auparku nepatrične a žiadny normálny Ľudo sa so mnou baviť nebude. Iná doba.

Pripisovať pridanú hodnotu faktu, že ste sa narodili v Detve je rovnako smiešne ako myslieť si, že slovenčina je zvláštny jazyk, špecifický, onakvejší ako ostatné. Nie je ani lepšia, ani horšia ako klingončina. Viete ako sa vraví, že slovenčina je jemná, mäkká ako detská prdel? Že len máloktorý jazyk tak dobre znie? Podobne mýtický príbeh sebalásky má v trochu pozmenej podobe takmer každý jazyk sveta. Slovenčina jednoducho je a bodka. Stavať si na jazyku vlastné kariéry, oháňať sa minulosťou aby ste našli zmysel existencie v prítomnosti je hovädina. Veľa normálnych ľudí v takom napr. Belehrade, ale aj všemožne inde po svete by vám vedelo rozprávať nekonečné príbehy o tom, ako to je keď krajina začne sebaukájanie na príbehoch z minulosti. Spravme teda dohodu: miesto študovania Tisa si kúpite bublifuk. Mne ušetríte kopec nervov a pri troche šťastia zabavíte nejaké decko na ulici. Určite je to väčšia sranda ako učiť sa 150 rokov starú básničku o bleskoch, ktorú napísal niekto mladší odo mňa.

Slovensko a slovenčinu si milujte, zbožňujte, bezmedzne náviďte svojou čistou kresťanskou láskou, ale a) doma, b) nemixujte to s pokusmi o politiku.

PS: Veselá FB skupina. Sama som hrdý člen.

Týždňovka / Schlubs&Schmucks

2011-03-18T04:54:00.002+01:00

Hallo Kameraden,
vyjasnime si to na úvod - príbeh v tomto poste nenájdete. Sklamania som vás ušetrila už v úvode a tak:

Povieme si niečo o tom, ako sme už v rannom detstve vykazovali známky poddanskej úslužnosti, ako študenti UofT neberú na viva la revolucion! a aké filmä je dobré pozerať plus veľa linkania k tomu.

Som úplne závažným spôsobom pro-establišment, pravidlá, hoc aj nepísané, to je moje. Vlastne som schopná poďakovať sa za pokutu a usmievať sa pri tom. Som taká odmala. Pamätám si, že sme sa raz vo veku cca. 8 rokov šli s pánom otcom na námestí SNP v rodnej Besztercebányi a pristavili sa pri starom farárovi. Bol veľmi milý, ako len farári vedia byť (tí dobrí, ne tí zlí, čo im laškovné myšlienky dvíhajú sutanu na nesprávnych miestach), dal mi škoricovú žuvačku a pekne si počkal, kým ju rozbalím. Tak som ju rozbalila, vložila do úst a posúrila otca, nech už ideme. Za rohom som žuvačku obradne vypľula a ďalšie dni sa úprimne strachovala, či už náhodou nie som závislá. Už ste kedy videli jesť sladkosti od cudzích ľudí? Veď. Čo ak Drogy? Áno, takto ja rešpektujem pravidlá. Zavše mi ale zdravý rozum nedá.

Zábavné pozorovanie na dnešný deň: študentíci na UofT platia za svoje vzdelanie. A nie málo. Aha. Jeden by čakal, že budú pánmi situácie, a keď sa objaví vyučujúci, ktorý si za odvedenú prácu zaslúži pohár slanej vody na lačný žalúdok, vzkypí v nich žlč a la Sorbona 1968. A ňe. V realite je to skôr zákulisná šuškanda a la Púchov 1983. Nechajte, nechajte, to je dobre, hlavne aby sme ten titul dostali. Nechajte.Veď. Emancipované študentstvo, ktoré by miesto na dobré známky tlačilo na dobrých učiteľov - nie, nestretli sme.

Niekedy sa nechám uniesť a predstavujem si, koľko ľudí by tak mohlo vyštudovať čisto za náklady vynaložené na fancy kancelárske potreby a zbytočné brožúrky k nájdeniu po celej uni. Neberte ma zle, na post-it notes a STABILO zvýrazňovačky si potrpím, len sa občas nechám uniesť snívaním.

Inak sa mi darí, ďakujem, poďme ramblingovo:

mám šťastnú ruku pri výbere filmov: srbská Turneja (dokonca som už vo fáze znalec balkánskeho filmu pre-intermediate, táto sa prejavuje pohŕdaním pozdnými Kusturicovými dielami), odbila som si rest v podobe Annie Hall, pomerne bezhlavo som sa zaľúbila do partie okolo Noaha Baumbacha a Chrisa Eigemana- Metropolitan, The Last Days of Disco a The Squid and the Whale. A áno, vytváram si silnú náklonnosť k "east-coast, veľké mesto, NewYorker abonent, permanent životná kríza/kvalitné vzdelanie" stereotypu. (päť filmov v rade, ani jeden mishap, musím blúzniť)
Strihli sme si to aj na operu a do divadla, a nutno povedať, že keď má človek peniaze na rekvizity ako tutoka zjavne majú, tak aj tá opera vyzerá tak, že sa nemusíte nútiť tam byť. V divadle som zas pri Yellow Face pravdepodobne prvýkrát v živote pocítila potrebu na standing ovation. Niežeby som tak aj spravila, ale uznajte, aj samotný chtíč vstať a ťapkať sa ráta, najmä, keď ste hundroš ako ja, ktorý nájde chybu úplne všade.
Boli sme aj na kanadskej filmovej produkcii - Barney's Version, takisto fajná vec, najmä z toho titulu, že tam nie je žiadny ľúbivý hlavný hrdina, ale úplne normálny, neznesiteľný a mierne obézny človek, ktorý pokazí všetko, čo sa pokaziť dá a potom zomrie. Pretože život nie je Ryan Gosling, život je Paul Giamatti.
Tak nás to zobralo, že sme sa o jedenástej večer na križovatke College and Yonge pri preberaní rozdielov Severnej Ameriky a Európy dopustili tohto závažného filozofického výroku: "Neviem, či sa dá povedať, kde je lepšie. Jedno možno povedať s istotou: v Európe je európskejšie."
(prosím nenechajte sa ošaliť, že tu žijem nejak kultúrne, som stále rovnaký ignorant ako inokedy)
Majte sa tiež na pozore, dnes som si zakúpila svoju prvú low-end zrkadlovku v živote, bude nasledovať to najhoršie. A tí, ktorí hádajú, že sa bude jednať o moje amatérske fotografie torontských sociek, hádajú správne. Sociálne motívy a škaredé miesta, to je moje. A že ich má Toronto požehnane.
Pre tých, čo nie sme kamoši na facebooku - ďalšia zastávka tohto blogu na ceste k hynúcej internetovej sláve bude Londýn, počnúc májom tam budeme tráviť niekoľko mesiacov v krvavej lopote. Na jeseň opäť Brno. Predtým ale musíme dokončiť, čo sme začali tu a navštíviť to preceňované veľké jablko hyn za hranicou a Ontárijský Londýn k tomu.

Kým ste spali - Twiins: rozbor diela

2011-03-12T06:47:00.004+01:00

-Rozbor umeleckého diela-
TWiiNS - I'm Still Alive EUROVISION Slovakia 2011

Viete priatelia, nebudem sa ja viac ostýchať, ale poviem to na rovinu tak ako to je. Predvčerom som si kúpila knihu Symbolism z vydavateľstva Taschen (to je také kde Helmut Newton nafotí hanbaté fotky a oni mu to vydajú vo veľkom formáte a je to umenie). Tým pádom som kvalifikovanejšia na umeleckú kritiku viac ako 90% ľudí publikujúcich na internete. Nie som ale nijaký zasmušilý pánko umelček a neštítim sa ani ľudovej zábavy. A aj vám to dokážem. Dostalo sa mi čerstvého, sviežeho dielka z produkcie najznámejších slovenských dvojičiek, ktoré ~~by spravili fakt čokoľvek ale úplne všetko áno aj to~~ sa snažia preraziť v zahraničí. V najnovšom počine sa snažia ~~brutálne znásilniť~~ čo najlepšie reprezentovať Slovenskú republiku.

Videoklip krásne epitomizuje všetko na čo by mal byť tzv. Slovák 2.0 novej generácie právom pyšný (skusmo: úspechy A. Kuzminovej, úspechy hokejistov, úspech [jediný] futbalistov, Tatry, orol).

Nemožno opomenúť ani príhodne uspôsobený make-up a celkovú vizáž sestier Twínsových. Napriek tomu, že investovali do prípravy garderóby a maľovátiek zaiste nemalé finančné prostriedky, stále dokážu bez viditeľnej, okatej námahy vyzerať ako keď ja vytiahnem spráchnivelé trblietky z Nového Targu, ktoré som si kúpila ešte za Moravčíka. S ľudom a pre ľud, tak sa nám to páči. Ale neostaňme krátkozrako len pri umelkyniach samotných, ale poďme k obsahu a prevedeniu piesne.

Text skladby je na moje prekvapenie veľmi univerzálny a klip tak mohol byť natočený v podstate na akúkoľvek tému od mravcov lezúcich na lepkavej krabici od džúsu po zápas Nepálskych šerpov o prežitie. Rezignácia na fabulu je moderný, hojne užívaný postup mladej slovenskej scény pri textovaní skladieb, a dievčatá smelo rušajú v tomto trende. Možno to chápať dvojakým spôsobom: jednak ako štipľavú paródiu na ťarbavé pokusy alternatívnej scény o zmysluplné texty, prípadne tiež ako tzv. lobotomický myšlienkový minimalizmus.

Would you climb up a mountain,
Would you bed on the ocean
Would you give up and lose it all

I’ve been living my life
Try to learn every lesson
Now I see what I’m fighting for

When the road’s not too wide
(not too wide)
I trust that the heart never lies

Absolútna univerzalita textu ale určite nie je na škodu, ba naopak, pekne otvára celé spektrum možností využitia v praxi. Dievčatá sa rozhodli pre motív vlastenectva a lásky k domovine, za čo im neostáva iné, ako v tejto ťažkej dobe poďakovať. Veď čo už Slovákov viac vystihuje ako Tatry? Ja keď ráno vstanem, moja prvá myšlienka je: "ech, prečo len nemám po ruke nejaký cepín, tak vďačne by som si poliezla po nejakom štíte". Trošku záludne na túto strunu ihrajú aj dievčence a oživujú tento skrytý sentiment každého Slováka. Ale my im to radi odpustíme. Hneď za pár sekúnd po tomto sľubnom úvode, verné tradícii surovej juxtapozície dobra a zla, pesničkárky vyťahujú žalostný moment novodobej slovenskej histórie, kedy sa nám Maďari nezložili na zbúrané Tatry, keď tam zadul silnejší vietor ako mal.

Poďme ale chytro preč z týchto elegických končín.Toto nešťastie rýchlo odsúva do nevedomia jeden z najsvetlejších momentov mladej republiky - a to vtedy, keď jedenástka výborne zarábajúcich stredoškolákov v drahých teplákoch porazila jedenástku ešte lepšie zarábajúcih zákazníkov obchodov s diamantovými náušnicami. Áno, majstrovstvá sveta vo futbale, to bolo vtedy, keď repre tréner nadal novinárom do buzerantov, ale to sme už našťastie vytesnili.

A opäť sekvencia - šťastie strieda nešťastie v rýchlom slede: najprv sa sestry rozhodli využiť motívy zamatovej revolúcie. To tu ešte naozaj nebolo! Pop a Dubček! Tlieskam odvahe, politizácia popu to sa len tak nevidí. Ale pozor, nie je to jediný politický motív skladby. Nie som vari jediná, ktorá rozpoznala skrytý, hravý odkaz v minúte 2:25? Bochník chľeba. U mňa jednoznačná a odvážna pripomienka roku 2004, ale i 2010 zároveň:

Koniec klipu je venovaný zrodu nového Slováka, čo jasne dokladuje vhodne umiestnená snímka z ultrazvuku a rozkročené nohy rodičky (veď prečo nie?). Videoklip sa ale nekončí radostne, no osciluje na hranici thrilleru, pretože to, čo je tam posledných 5 sekúnd skutočne stretnúť nechcete.

Určite sa ale pýtate, ako to, že ostávam ako kritik bez skutočnej negatívnej kritiky? Nie je tomu celkom tak, a podobne ako vy, aj ja som si všimla, že vizuálne možno videoklipu mnohé vyčítať. Menujme napríklad absenciu postihnutého dieťaťa, chýbajúcu zazoomovanú tvár starca so slzou v oku, a taktiež by nezaškodilo opustiť bezpečnú zónu neadresných prírodných katastrof, ale pustiť sa i do silnejších príbehov. Námatkovo ma napadá pouličná streľba, alebo masové dopravné havárie. Napriek týmto nedostatkom mi ale neostáva iné ako zaželať:

Veľa šťastia na Eurovízii!
Autorka tohto textu sa cíti, akoby jej práve niekto ukradol kus duše, ale ani zaboha netuší kto to bol.

Dyuszkiya trappokski drovko? (Does it always rain this much?)

2011-03-09T07:04:00.003+01:00

Je to taká sranda. Aj to čítam tú knihu kde-kade po šalinách, čo sa volajú dočasne red rocket. Aj sa smejem tak, že sa tučné Indky obzerajú. Aj je to vtipné. Aj je to dosť smutné. Celá hlúpa stereotypizácia. Tými pár dolármi, čo tá kniha stála som ju vlastne len predĺžila. Dala som vydavateľovi signál, že na tomto svete je dosť ľudí, ktorí pôjdu na Borata, ktorí budú počúvať Zlada, ktorí sa budú smiať na Molvanii. Budú písať blogísky ako ja, kde budú trešovať východ Európy, in a funny way, you know.

Robí to tak aj Slavenka, píše ako v Juhoslávii všetci museli bývať v malých bytoch, ako si vyrábali popolníky z viečok od zaváranín. Ó, áno, ako všetci žrali slivkový kompót a ako nebola pizza. Ako sme boli ekologickí už predtým ako vymysleli ekológov, lebo sme nič nemali a všetko museli štopkať. Lebo, you know communism, you know. Dragana vraví, že Slavenka píše pre "západniarov". Ja vravím, že Slavenka preháňa, ale píše fajne.

Dala som tú knihu, Molvaniu, prelistovať kolegovi. Úplne sa smial, presne ako ja v šaline. A potom sa ma spýtal, že kde presne tá Molvania je - veď je v tej knihe aj mapa metra, tak to musí byť ozajstná krajina (pre slovač meta-joke). Na to som mu s profesionálne láskavým kamarátskym úsmevom povedala, že "ty truľko, to nie je ozajstná krajina" a celé to čo najrýchlejšie zahovorila.

Čo som to chcela?

Jasné. Tí hlúpi budú chodiť na Borata a smiať sa na prvoplánovom vtipe. My intelektuáli sa budeme smiať a doma analyzovať tú druhú rovinu, že ako nás chápu oni a ako ich chápeme my, a prečo je to tak a budeme sa smiať akí sme často smiešni a budeme nad vecou, lebo my vieme, že je to inak, že je to celé zložitejšie.

Tým najmúdrejším z oboch strán pomyselnej barikády to bude jedno. Vedia, že hlúpym nevysvetlíš a ostatní majú na práci dôležitejšie veci. Tí úplne požehnaní vedia že nie je žiadne my/vy. Skoro.

P.S.: sľubujem, že čoskoro začnem písať aj smiešne posty, ako za starých dobrých čias, ak niekedy nejaké také boli.

O tom, ako internet prispieva k odsudzeniu [spell check pre koho vymysleli, ha?] ľudí

2011-03-05T03:24:00.002+01:00

Ibažeby nie.

za to, že je niekto asociálny idiot bez social skills internet fakt nemôže. Pravdepodobne by takým idiotom bol aj v prvotnopospolnej spoločnosti, len by vo voľnom čase nehral farmville, ale zbieral by spotenými rukami bobule. Akože také ozajstné.
skutočne nemám pocit, žeby ma internet ohlupoval, ale to je tiež preto, že mojími internet kamošmi je niekoľko fajnových ľudí, ktorí mi každý deň servírujú crème de la crème toho, čo sa deje. Môžete mi závidieť, máte čo.
Koľko tých ľudí skutočne poznáš? To nie sú skutočné vzťahy. Kde sa vytratilo ľudské teplo? Blogerov som aj postretala a neboli to nechutné ľudské zrůdy, ale úplne zábavní a normálni ľudia. Je tiež možné, že keď stretnem Silviu, tak zistím, že má neskutočne otravný hlas a nebudeme sa môcť vzájomne vystáť. Nič to ale nemení na tom, že keď som tu ostatne písala svoj psychovýlev, bola S. jedna z dvoch ľudí, ktorí mi napísali rozumne, chápavo a k veci.

Cipana, totie internety sú úplne fantastické! Okamžite sa idem prihlásiť.

Nie sú. Úplne.

Je toho veľa príliš veľa. Čoraz častejšie sa mi deje, že nestíham a nevládzem prejsť všetko, čo by som chcela. Nazvala som si to information poisoning, stav kedy by ste chceli, ale mozog proste už nechce viac zobrať a bolí ho to.
Kvalitné info. Nestrácať čas hovadinami. Ťažko to je. Dnes ma úprimne vytočilo, keď som zistila, že CNN effect, táto moja obľúbená, hojne používaná, všeobjímajúca pop-IR/security explanačná teória je vysoko pravdepodobne len ďalšia z radu hovadín, ktoré sa uchytili len pre ich sexi meno. Zlý internet, zlý.
Produktivita. Kameň úrazu, aspoň u mňa. Nezadrbávať sa diskusiami, IM s opicami, ktoré vás len psychicky vyšťavujú (done). Akonáhle zistím, že 15 min nič poriadne na nete nerobím, čau párky a šup knihu/mop/lopatu do ruky. Produktivita rulez. (ja som teraz veľký frajer, lebo som si dala na február záväzok, že nebudem pozerať seriály, a do bodky som ho splnila. Na vyváženie tohto stavu bez zadrbávania sa som asi 36 hodín viedla interný FB rebríček v Robot Unicorn Attack /špiny, predbehli ma/).
Procrastination vyhlasujem za úplne out slovo (a považujem si za česť, že som ho nikdy doteraz nepoužila) Už ho poznajú aj českí stredoškoláci, duh. Jeho slovenský preklad by bol: som lenivý magor neschopný sebaovládania ľutujte ma. Nemáte začo.

Tak a na záver, vôbec sa to sem nehodí a je to vcelku odveci, ale je to úplne super, a úplne super veci na tento blogísek patria. Toto je môj kostým na najbližší halloween, fašing, či nejakú vhodnú obskúrnu párty:

Koho ako prvého napadne "nobody puts baby in the corner" pozerá pravdepodobne priveľa amerických filmov, a je to tak dobre, lebo čo iné máte pozerať, nebodaj slovenské?

Mulier taceat in ecclesia

2011-02-26T16:35:00.001+01:00

Pozorovať ako sa čitateľstvo dostáva k tomuto blogísku je večná sranda, google vám o psychickom stave jedinca zvyčajne povie viac ako kdejaké súdnoznalecké posudky. Uznajte: "orientacia na vysledky", "pracujem v IBM", "ake otazky sa pytat pri zoznamovani", "optimizmus", "ona hlada jeho z kanady", "skurvene andulky". Vitajte teda, a to vás víta človek, ktorého google história obsahuje perly ako:

80s east german porn, DDR porn actors faces, leichtathletik DDR, Cheb tourismus (česká soda na mne zanechala hlboké a nezmazateľné stopy)
junge pioniere, panzerfaust, albania sci-fi, stupid julia roberts in mongolia, stupid retriever, Rasputin tatoo, passionate hedgehog

Samozrejme, ani dnes nemám ucelený príbeh na prerozprávanie, zato ale zo sebou furt navláčam zápisník a pero, božechráň, aby mi nejaká myšlienka utiekla. Tuhľa, bodíky:

nemusím viac hľadať, mám svoju secret skill. Kukova roleta, Talentárium, Ukáž čo dokážeš to môžu zbaliť, pretože ja sa dokážem zraniť, bez toho, aby som si to všimla. John Rambo si môže ísť spokojne odpočinúť, pretože ja som bola minule v MHD sošnou robotníčkou upozornená, že mi "krváca prst", bez toho, aby som si to všimla. Som proste tvrďas, čo narobím.
Mám pocit, že Nicolae Ceaușescu spravil pre trhovú ekonomiku viac než kdejakí sfetovaní marketéri. Ako inak, moja spolu-byt-obývajúca z krajiny začínajúcej na R a končiacej na -umunsko má v tomto kapitalistickom svete pocit, že si musí kúpiť úplne, ale úplne všetko. Úplne. Napríklad žehličku na rovné vlasy, praktickú rúru na pečenie, keďže nevarí a nepečie a rozkošné nádobky na mydielka, lebo len nádobky na mydielka robia skutočný domov domovom. A pot-pourri. Good job, Nicu.
naučila som sa vysloviť "conscientious consociational consociationalism in Ottawa", veliký úspech.
často rozmýšľam, čo je to za novinku dávať na titulky časopisov ľudí, čo ani so signifikantným úsilím tímu štylistov a osvetľovačov nie sú schopní vyzerať ako dôstojné ľudské bytosti. Áno, reč je o vás, teen mums & dads. Tešíme sa, keď tento trend dorazí do CEE.
Včera sa mi zadarilo, dočkala som sa. "Karolina, vyzeráš unavene, nie si chorá? -?? Nie, len nemám make-up."

Cipana (je super, že nie som vychodňar, a takéto slová mi napadajú), že aké skóre som nahrala v Robot Unicorn Attack! Tá esej, čo mi treba odovzdať seriózne zlepšuje moje reflexy. No nehrajte to. Alebo, lepšie, zatancujte si, ale istotne, nieže ma ogabete:

Pripravte si vreckovku

2011-02-24T20:42:00.001+01:00

Nie som dobrý študent. Som vlastne úplne zlý študent. Nebaví ma zbierať dobré známky, nemám na to dostatok trpezlivosti, usilovnosti ani motiváciu. Vždy ale živím v sebe pocit, že keď niečo chcem, ide to. Až na to, že nie.

V živote sa mi nepodarili dve veci. Nepodarilo sa mi roku pána 2005 dostať sa na Univerzitu Karlovu. V ten istý deň som sa dostala na MUNI. Ok, prešlo to. Roku pána 2009 sa mi nepodarilo spraviť štátnice z BSS. Čo tam potom, že sa to nepodarilo tak 60-70% percentám ročníku. Nepredýchali sme. Najprv len tak jemne, haha. Potom o čosi menej jemne. Osem mesiacov môjho života sa zmenilo na nasledovné, highlighty:

najhnusnejší moment dňa je ráno
zima, celý čas je zima
neznesiem ľudí, neznesiem ako dlho trvá vyfajčiť jednu cigaretu v spoločnosti iných osôb, príde to ako večnosť (ako dlho tu ešte budem musieť byť a tváriť sa normálne)
fyzická bolesť je lepšia alternatíva k tomu ako vám je (nie, nič som si nespravila, jebnutá úplne nie som)
plač neuspáva. budí. o tretej ráno. a nie je to plač, ale bolesť pur s kvapkami.
ako prejsť cez FSS tak, aby som nikoho nestretla? (ťažko)
ako neuraziť ľudí tým, že s nimi po stý raz nejdete von, lebo jednoducho nevládzete? (ťažko)
nedokážem sa ľuďom pozerať do očí, mám pocit, že toho nie som hodná (fakticky)
smejú sa ľudia, že sú to taľafatky, že sa mám ísť poriadne zabaviť a že to prejde. Smejem sa s nimi.
dokážem byť úplne v pohode, tváriť sa normálne, len je to strašne ťažké
roku pána 2010 mám chuť priškrtiť Frička, keď mi v A2 povie, že "šak čo, povieš si, že ti neni zle, tak ti neni zle, nie somariny vymýšľaš"

Tak a je to tam, pekne, napísali sme o tom. Moji kanadskí známi by boli zhrození. "Zamestnávateľ si o tebe zistí všetko, a za toto ťa nezamestnajú, lebo si vadná." Takéto čosi by z nich poľahky vyvstalo. Paranoja. Ale čisto pre tvoju informáciu, milá budúca korporácia, čo ma zamestná:

Týchto istých osem mesiacov som pracovala, učila som totu angličtinu. Moji žiaci na mňa dodnes spomínajú, že aká som bola vždy veselá, zábavná a nápomocná. Bola so mnou sranda, neklamem.

A prečo o tom dneska píšeme? Ide na nás pocit, že veď. Veď. Underachievement. Že sme príliš hlúpi, škaredí a sprostí pre tento svet (sú v tejto vete tri hrubice, alebo sa mi to len zdá?). Preto je vhodné si pripomenúť kam nás toto zaviedlo v minulosti. Bazinga.

Hor' sa do práce! (vidíte, aj poradiť si viem sama)

Slovník, ilustrovaný

2011-02-18T21:24:00.000+01:00

volunteering - akože urputná snaha mladých Kanaďanov spasiť svet (čítaj: looks good on your resume, it's good for your future). Zväčša realizovaná postávaním a tvárením sa zaneprázdnene na nejakej multi-kulti udalosti. (preležaniny a zelené soplíky v starobincoch sú fujky) Participácia sa následne spomína pri každej vhodnej príležitosti, CV znesie všetko.

vintage, VTG - staré, smradľavé, predražené veci. Pravda, nájdu sa perly. Tie sa ale pravdepodobne nájdu aj v horehronských potokoch, no nikto ich tam nehľadá.

Lavička, aha. Lavička. Kto by nechcel takúto šikovnú lavičku?

Lavička, pouhých 195 dolárov, bez dane. Vintidž, ty debil!

Ale neukončíme to takto nešťastne. Včera sa mi podaril taký kúsok, že pre to nie je iné vysvetlenie ako "talent od Boha".

Organizovali sme včera fotografickú výstavu Be international. Študenti mali pofotiť kde všade po svete boli, a aké je to super cestovať. Našou úlohou bolo pomáhať (prístup k najlepšiemu sushi). Tak sa mi dostalo prebrať všetkých 100 fotografií, a keďže každý vraví, ako si mám cvičiť jazyk a nebyť odľud, dala som sa do reči s kolegyňou. Po hodine preberania fotografií jej rozšafne vravím:

ja: Nemali by sme tú súťaž radšej premenovať na "Odfoť si čo najväčšie klišé v zlom svetle"?

kolegyňa: Hahaha, hej, pozri na toto, ako je to nekvalitne odfotené.

ja: Hahaha. Alebo toto, aha. Paríž. Stelesnenie nevkusu. Idem do Paríža a odfotím si Louvre a mám v sebe toľko drzosti, že to prihlásim do fotosúťaže. To nám mohli radšej poslať oskenovanú pohľadnicu. Aspoň nejaké úsilie o invenciu by v tom bolo. Haha.

...

Hej, bol to jej príspevok do súťaže. Hej, bol to jej jediný príspevok medzi 100 inými fotkami. Hej, bolo tam dlho trápne ticho. Hej, je krava, Louvre?? Please..

Modra the Movie

2011-02-16T18:08:00.001+01:00

Veru. Som ja takto velice kultúrny človek. Kupř. som bola včera v kine, na nezávislom filme s Grošim (môj spolužiak zo základnej školy, autor časopisu KREpé SLOvá, toho času Kanadián). Úroveň mojej kultúrnosti je známa široko ďaleko, presvedčil sa o tom aj Groši: "Plné kino Slovákov a ty tam nahlas povieš, že "to je ale kunda"!" (ak to bolo o správaní sa hlavnej predstaviteľky približne v strede filmu, tak si za tým stojím)

Ale neodbiehajme, áno, jednalo sa o film o Slovákoch. Nie, ani tento rok žiadna academy award nebude. Film sa volá Modra the Movie, a premietal sa na TIFFe, aj dáku cenu vyhral (akú preboha?).

Autorka filmu došla film uviesť, a mala z neho úprimnú radosť a mnoho divákov poznala po mene. Ja som mala o čosi menšiu radosť z jej róby (hippie fialový paisley pattern po zem), ale kto sme aby sme povrchne súdili? Ako vravím, z filmu mala fakt strašnú radosť, bodaj by nie, keď v ňom hrala CELÁ jej rodina. Celá. Autorka má dáke slovenské korene, rodičia emigrovali v 69. Rodičia sa premietania nezúčastnili, lebo sú toho času vo Vancouveri, kam odišli "v tradičnom slovenskom oblečení" (wtf? v roku 2011?).

Ok, takže určite nebolo cieľom filmu robiť nejakú sondu do žalúdku slovenskosti, to nie, ale nebráni nám to mrknúť sa na to, ako duša druhogeneračná kanadská spracovala Slowaciju. Príbeh bol asi taký, že ja na zastávke autobusu vymyslím lepší (sedemnástka sa rozíde s frajerom, zoberie prvého ťulpasa po ruke a ide s ním na týždeň do Modry, kde sa dvakrát pobozkajú a majú nejaké vnútorné konflikty, ale celé je to v takej dobrej atmosfére plnej tepla a svetla a nakoniec sa dokopy nedajú, ale pofotia sa v Bratislave a idú späť do Toronta. Végé.), ale keďže je to nezávislý film, tak asi je dôležitá tota atmosféra. Highlights:

soundtrack k filmu je tvorba skupiny Bukasový Masív (hrali tam)
slovenské staré mamy sú super. Teta Jozefa, čo je láska? "Láska je manželstvo." Ale ne, vážne, úplne sladké boli tie modranské babičky, ňuňuňu.
Autorka sa snažila o dáky ten magický realizmus, nazdávam sa, ale skončilo to niekde ako cca. Bobule, len také vyšťavené Bobule
ale šla by som do Modry na týžden, svetlo, teplo, leto, pokoj, miestny rozhlas, víno. Nedbám, super.
pred kinom Mier v Modre môžete ľahko prísť k orálnemu sexu od slovenskej devy, ak ste Kanaďan (on bol charakter, odmietol, resp. odbehol)
Slováci vedia super po anglicky. Teda väčšina tých ľudí, mladých i starých úplne výborne. Pozitívne prekvapení sme ostali.
približne v 30 minúte filmu som zvažovala FB status update typu "Slovaks are awesome!", tak som vymäkla.
všetci boli milí a strašne pohostinní, aj múdri, len ten Bukasový masív tam furt. To. Hral.
story desná nuda

Na imdb ma 6,7, ja dávam čestnú štvorečku. Ale Kanada je super, môžete si tu natočiť vcelku slabý film o vlastnej rodine (lebo máte veľký vnútorný konflikt, že vaši rodičia odišli z Československa) a do hlavnej úlohy obsadiť vlastnú dcéru.

Film bol až tak independent, že po premietaní sme zistili, že Groši voľakedy hlavnú predstaviteľku učil (študoval učiteľstvo a drama studies, či čo) a ja som jej pekne polichotila, že aká je zlatá. Je. A teraz najlepšia správa: film sa bude premietať v kinobare Mier v Modre. Fakticky.

UPDATE: aha, čo som našla, trailer (stále úprimne nechápem, kde zobrali tie pekné recenzie).

Minesweeper

2011-02-14T01:50:00.002+01:00

Randenie je mínové pole. K Ľevandulínu, som si pre vás pripravila takúto veselú hru, kedy musíte obísť tieto míny:

fúzy (Tom Selleck), špicaté topánky, bežecké topánky v meste, neupravené nechty, oblečený bez myšlienky (akejkoľvek), Kresťan, vyznávač akéhokoľvek náboženstva, dredy, "ten Slota, akože je sedlák, ale myšlienky nemá zlé", používa slovo buzerant (a myslí to vážne), tuning, pracuje v IBM (a teší sa z toho), správa sa ako kok k personálu (bezďákom, sockám, vodičom), pobil sa keď bol starší ako 12 rokov, ľúbi blockbustery (všetky), číta nový čas (keď sa nik nepozerá), číta motivačné knihy (neironicky), páčia sa mu sebazlepšovacie semináre, techno, jogín, nevie oceniť hipster hitlera, veliký športovec (telom i dušou), píše statusy ako "všetko najlepšie všetkým martinkom", ľúbi mačky a matky (bezhlavo a nepodmienečne), metalista (v 30tke), nechce do galérie, nečíta (radšej sa rozpráva), veľa ľahké drogy, nepozdraví susedu, zduje sa keď sa dačo nepáči, nevidí rozdiel medzi dobrým jedlom a hnusom z vývarovne, nakupuje v LIDLi (rád), umelček náladový, "Priatelia boli najlepší sitkom, aký sa kedy natočil", príliš príliš veľká zbierka fantasy literatúry, dlhé vlasy, pozeráva telku (ešte stále, pravidelne a veľa).

UPDATE (resp. bude horšie), diki S.:
+ tvrdí, že Zeitgeist je hovadina, ale niektoré veci - niektoré veci fakt sedia!
+ je to mily dobry chlapec, ktory mal len strasnu smolu na mrchy
+ opite nocne telefonaty
+ dava do daru plysakov
+ rad o sebe hovori, ze je umelec. ale od skoly nic nenapisal, nenakreslil a nevyrobil.
+ veri na horoskopy, homeopatiu, zlu "chemiu" a detoxikaciu
+ je hipster (Tom Selleck II.)
Našiel sa môj Valentín, rytier?

Tak, a ja sa teraz vrátim ku svojmu životu starej dievky na Facebooku. Ale ešte predtým Valentínka, a tip na lacné sviatkovanie pre dievčatá.

Obamove keksíky

2011-02-07T03:56:00.001+01:00

Bola som v totej /ˈ ɒ t ə w ɑː /, pre potreby tohto blogu a mňa - ďalej nazývanej ako Otava. Aby som to ozrejmila, v Toronte žijú ľudia, podľa ktorých som ja tá pravá osoba, ktorej zveriť do rúk dvojdňovú expedíciu "Zimný festival v kanadskej hlavnej stolici" a štyridsať ľudí k tomu. Je to odvážny počin, keďže som minulý týždeň bola v rozpoložení, kedy mi robilo problém narátať do desať (mám svedkov). Dali mi blackberry (netuším ako sa to používa), foťák, vodiča čakajúceho na príkazy (odo mňa, v Otave) a najlepšiu vec na svete - vlastnú hostelovú izbu (lepšia by bola hotelová, ale ja si nepotrpím). Hej, a oných 40 ľudí.

Zaujímavá skúsenosť, hlavne ak uvážim, že práca s ľuďmi ma bavila. Teda, bavilo ma učiť ľudí 50+ angličtinu. Po dvoch dňoch v Otave mám chuť schúliť sa v rohu izby do klbka a aspoň dva dni zotrvať v polohe plodu v teplej a tichej miestnosti. Aby ste ale nanadobudli mylný dojem. Síce ľudí úprimne nenávidím, to áno, ale viem to robiť, tak, že to spoznajú len tí najbystrejší. Viem napríklad, že ako group leader sa nemôžem obšmietať pri cool kids, lebo tí spoločnosť nepotrebujú, ale že je mojou povinnosťou zabaviť podivínov a zúfalcov, aby sa nebodaj necítili ako podivíni a zúfalci. Čo budem otáľať, poďme na postrehy:

Čakali sme 15 minút na mladú slečnu, lebo sa jej prosímpekne posralo šteniatko. Nestíhala.
Chlapec z Dánska mi zobral asi 4 dni života. Len svojou existenciou. Pôvodne som netušila, čo je zač, ale podľa bezbranného vždyprítomného úsmevu som tipovala ortodoxného kresťana šíriaceho evanjelium kade chodí.
Hrubá mýlka. Chlapec bol odchovanec dánskeho edukačného systému.
Toto spôsobilo, že bol absolútne neschopný učiniť rozhodnutie. Keď vravím absolútne, myslím tým absolútne. "Chceš donut?" -"Ja neviem, čo ty chceš?"
Po pár hodinách: "Vieš, že si pravdepodobne najotravnejší človek, ktorého som v Kanade stretla?" -"Výborne, aspoň som niečím špeciálny."
Tota Otava. Povedzme, ako Naťa vraví, aj tá Pártyslava vyzerá zrazu ako krásavica na Dunaji.
Nebudem, ale zbytočne preháňať, určite to nebol Hamilton a dalo sa to zniesť.
Otázka do pléna: prečo sú ľudia pomalí? Robia to naschvál? Majú tak zalepené mozgy, že nie sú schopní spracovať vnem, že niekto na nich môže čakať? Francúzi! Nie ste na svete sami. Plus, nechcite vedieť aké rôzne mučiace techniky sa mi preháňajú hlavou, keď som s pomalými ľuďmi.
Smile and nod si dám vyšiť na tričko, stáva sa to mojím životným postojom.
Pasívna agresia je nebezpečná vec, miesto počúvania zaručene počutých multi-kulti historiek som sa večer uchýlila do svojho malého kráľovstva - vlastnej izby - zapla francúzske jazzové rádio a pustila horúcu sprchu.
Vďaka. Večná. Blažená samota.
Strávila som hodinu života počúvaním Číňana vyjadrujúceho sa v holých vetách a absolútne ignorujúceho slová ako "please" a "thank you". Nemusím pripomínať, že anglicky nehovoril. Hovoril niečím, čo angličtinu pri troche predstavivosti pripomínalo.
Všetko pritom U of T študenti, hneď sa cítim ako člen vesmírneho tímu géniov.
Získala som nápadníka. Utrpenie teda nie je u konca.
Libanonec sa pohádal s Kurdom. Už teraz gratulujem ich budúcim manželkám k celoživotnej výhre. Smile and nod.
Sú ľudia, ktorým sa páčia ice sculptures. True story.
Výlet to bol úspešný, ľudia sa tešili, ďakovali. Jej.
Už nikdy, nikdy, nikdy nebudem o sebe tvrdiť, že som extrovert. Nikdy.

Aleba?

Kam sa hrabe Otava na také Košice?

Fakt.

Diskutuj, alebo nechaj tak

2011-02-03T03:04:00.001+01:00

Mám taký problém, akademický. Nenávidím diskusie. Poďme si ozrejmiť možné dôvody:

je mi príjemnejšie vyjadriť sa písomne, zniem múdrejšie, navrávam si
tristná sebaláska, že poviem niečo nedokonalé, alebo nedostatočne dobré

Aby som to nevzťahovala len na Toronto, podobný problém mám roky. Baví ma pýtať sa na názor, baví ma počúvať relevantný názor, odborný, ale keď mám dostávať bodíky za to, aby som povedala niečo k dnešnej téme, ku ktorej som prečítala 50 strán textu, ani Bohovi.

Minule som si už vravela, či to reku nerobím preto, že to fakt neviem. Čo ak sú to všetko len moje výhovorky? Zobrala som pero a papier, pripravila sa a šla na hodinu diskutovať. Odprezentovala som niekoľko názorov, obohatených o instantné pravdy, prepojila som to s informáciami o aktuálnom dianí, presne tak, ako to máte radi. Well done, Karolina, tu máš keksík, bodíky. A stále nič, láska k diskutovaniu neprišla.

Poďme k Egyptu. K Egyptu sa človek po tieto dni musí vyjadriť, a to aj napriek tomu, že odborníkov, ktorý by sa k téme vyjadriť skutočne vedeli možno napr. v Československu spočítať na prstoch jednej ruky bez anomálie. Ale nebolo by to slobodné anglosaské školstvo, aby sa neumožnilo študentom diskutovať o Egypte. Ale chyba, chyba lávky, lebo v slobodnom anglosaskom školstve si pán učiteľ myslí, že mu stačí čítať agentúrne správy a tri mainstream analýzy, aby dokázal viesť hodinu o Demokracii v Egypte. A preto, priatelia, keby ste nevedeli, tak: "Egypt potrebuje Marshallov plán!", "USA musia zasiahnuť, nielen pokrytecky prihliadať!", pán učiteľ pridali ešte pár geopolitických vtipov a napravili si ofinu. "Karolina, vyzeráš, akoby si niečo chcela povedať, obrátili sa na mňa pán učiteľ." "Nechcela, to len tak vyzerám, odpovedám slušne."

Čo sme si, to sme si. Nenúťte ma diskutovať. Aký zmysel majú mediálne prepraté fast food názory zaobalené do pekných viet? Kľudne a rada podiskutujem o Egypte, za predpokladu, že sa k nemu dokážem vyjadriť aj viac ako len slovným copy-pasteom zo spomínaných troch článkov. Za pomaly šesť rokov štúdia by som si dovolila diskutovať bez hanby na asi štyri témy všeho všudy. A vy čakáte odo mňa, že budem týždeň, čo týždeň sypať z rukáva rozumné názory na: Rwandu, Sudán, R2P, Haiti, Bosnu, demokraciu, konsocionalizmus, rozvojovú pomoc, Kaukaz, Dominikánsku republiku, belgickú koloniálnu politiku a tváriť sa pritom, že ma to baví? Ta kde ste?

-v tomto momente mi prišiel mail s predmetom správy "Anyone in for an underwear party?", ako to tí Španieli robia, že majú furt čas?-

Ponaučenie: Toto je univerzita, nie Facebook.

Mozgové červy

2011-02-03T02:16:00.000+01:00

Mám. Asi dva. Jeden z nich: 16.11.2009 vyšiel v časopise Týden rozhovor s Milošom Jakešom. Hovoril aj o Dubčekovi. Rozhovor som si starosvetsky vystrihla, prenášala rok pri sebe, stratila pri sťahovaní, objavila v Bystrici, stratila, nedoniesla do Toronta. Červ nedal pokoj. Pred pár dňami som napísala kamošovi s prístupom do kdejakých databáz. Tu to je, a tu to aj zostane, môžem sa sťahovať bez obáv.

O Dubčekovi

"Jeho osudovou vlastností bylo, že na sebe rád vztahoval pozornost. Nikdy nepřišel včas na přednášku. Všichni už seděli a vtom se otevřely dveře a do učebny vbíhá Dubček. A ta vlastnost se u něj projevila, když byl prvním tajemníkem ÚV. On byl takto manipulovatelný. Kdo mu poskytl slávu, byl jeho přítel."

Lajkovanie je nebezpečný biznis, v oboch smeroch.

Na úrade v Kanade

2011-02-02T21:04:00.000+01:00

Ja: Dobrý deň, informácií sa mi zažiadalo. (Pochválen, som lenivá hľadať na internete)

Úradníčka: Prosím posaďte sa.

Ja: Takto by som..., škola mi za pár mesiacov končí, aké sú moje možnosti ďalej, vízové, pracovné?

Úradníčka: Ste exchange študent?

Ja: Áno.

Úradníčka: Pracujete?

Ja: Áno. (ako včelička)

Úradníčka: Hm.., to je všetko, čo môžete spraviť. Vlastne, moment. Je tu šanca. Aký to máte pas?

Ja: Slovenský. Evrópska júnia. (Preč s Mečiarom, Slovensko patrí do Európy)

Úradníčka: Slovinsko… Slovinsko..

Ja: Slovensko.

Úradníčka: Bohužiaľ, so Slovenskom žiadne pracovné dohody nemáme.

Ja: Takže si to zhrnieme. (Úsmev) V podstate mi práve teraz hovoríte, že si môžem v apríli baliť kufre a vrátiť sa odkiaľ som prišla, lebo neexistuje reálna šanca tu ostať, tak je?

Úradníčka: Áno. (Úsmev)

Ja: Diki.

A potom nebuďte štetka.

Moji kamoši

2011-01-24T03:50:00.000+01:00

Rozhovor.

Ja: "Môj otec je čašník."
XY: "Môj otec je mŕtvy."
Ja: "Ok, vyhrávaš."

Sofia Coppola, ta ne?

2011-01-21T11:16:00.002+01:00

J.J.: toto si myslel?

Jede Münze hat zwei Seiten, povedala mi Christine v starom červenom Forde roku pána 1999. Míňali sme Jagdchloss Augustusburg a rozprávali sa o EÚ.

Ivan
Ivan študuje Human Biology, má dvadsaťdva rokov, je pekný, spáva 6 hodín denne. Ivan nie je ruský Ivan, ako som čakala. Ivan je z Kolumbie. Tam sa narodil, potom bol Paraguajec, potom bol dlhšie Brazílčan, aj Argentínec, potom navštevoval internátnu školu vo Švajčiarsku, často aj ten Londýn a teraz je dva roky v Kanade. Ivana každý zbožňuje, aj ja. Myslí anglicky, počíta španielsky, lásku vyznáva portugalsky a často hovorí "genau". Ivan je úplná cvičená opica, fotí, študuje, pracuje, bicykluje, baví sa. Kamoš do dvoch minút, presne vie, čo má povedať. Výjde s čínskou starou pannou, s konšpiračným Pakistancom, má kanadských kamošov. Je ale úplný teflón, nič na ňom neprihorí, nerobí nič divné, nič otravné, je vždy svieži, usmievavý. Ak by bola osobnosť človeka kardiogram, tak je mŕtvy. Je všetko, ale pri tom všetkom je úplne prázdny. Superteflón.

Miruna

Miruna je arménska Rumunka s frankokanadským manželom, momentálne stážujúca v Izraeli. Miruna je karikatúra überameričanky, povie úplne každú frázu, ktorú nájdete brožúre Ako byť spoločenský v Amerike. Je nadšená zo všetkého, a na všetkom nájde niečo, s čím sa zhodne, čo sa jej páči. Pôsobí, že je nonstop na drogách a ja pri nej vyzerám ako satanista. Má tak cvičenú mimiku, že sa tej veselosti dá takmer uveriť. Doba skamarátenia sa: 3 min. S Mirunou sa smejeme, no aj tak sa neviem zbaviť pocitu, že je na pokraji nervového zrútenia a už-už mi začne plakať s tým, že už takto ďalej nemôže.

Jelena

Je Srbka, je mi sympatická, lebo je podobne ako ja lúzer, čo vie menej ako štyri jazyky plynne. Má krásnu angličtinu, nie prízvuk, ale má ju precítenú. Neznie umelo, a zároveň to nie sú doslovné preklady zo srbštiny. Nie je CEE relikt, je už viac anglosaská. Aj tak mám pocit, že jej dušu ešte nestratili v preklade. Nie je voňavá ako Ivan a nevyzerá, akoby práve prišla z koksovacej párty s magentovými stenami.

A ty si čia?

2011-01-19T00:22:00.000+01:00

Poďme si čosi povedať o identitkách. Každý má rád, keď môže tárať o svojej vlastnej identite, každý je rád špeciálny a každý sa rád robí scestovanejším ako v skutočnosti je. Ja to mám ale na rozdiel od vás v náplni štúdia, takže si môžem tárať, a ešte sa pri tom tváriť premúdrelo. Pre veci neznalých, pomôže vygúgliť si primordializmus, príp. etnický konštruktivizmus.

V Kanade je národným športom tliachanie o identite, takže si poďme zodpovedať, aký koncept by sa nám pozdával. V pase jest národnosť slovenská, na Slovensku nebývam od roku 2005, a od tohto roku som tam nestrávila dlhší čas ako dva týždne v kuse, eurom som platila dohromady menej ako 10 krát, plebiscitu sa účastnila všeho všudy 2 krát a do Bystrice sa chodím najesť raz za dva mesiace. Na Morave sa cítim výtečne, mea culpa, česky plynule nehovorím. To bolo do značnej miery spôsobené tým, že štvrtina mojej gymnaziálnej triedy prišla do Brna spoločne so mnou, a čiastočne tým, že keď rozprávam česky, zniem ako absolútny idiot a zaťahujem do mäkka, takže som tento boj predčasne zbabelo vzdala, čo považujem doteraz za jednu zo svojich najväčších chýb.

A teraz si to predstavte, v Kanade sa vás pýtajú, kto ste. Národný šport. Neexistuje, že by som dokázala vypustiť z úst vetu obsahujúcu "my Slováci", necítim sa ako "my". Oblieva ma studený pot, že by som mala byť "my" s ľuďmi ako napr. obslintávač fujár pán prezident, Človek Víťazný z Bratislavy, pôvodom z Humenného a účastníkmi tuningového zrazu vo Zvolene. Kebyže mi zajtra zaklopú na dvere, že tu máš kanadský pas, poďakujem a búcham šampanské.

(tunáka odbočím, aby som skonštatovala, že Lemuel svoj odveký boj Slovak vs. Slovakian prehráva vysoko na body, koniec odbočenia)

Najbližších min. desať rokov, alebo aj navždy ale Kanaďan nebudem, pretože ma vždy usvedčí to moje mäkké zaťahovanie a vlasy. Áno vlasy. Nie hladké a nie v rozumnom množstve.

Zaujímavú otázku raz dávno na hodine položil /titul) Šmíd (titul). A teda, čo by som robila, ak by medzi Slovákmi a Čechmi vypukol ozbrojený konflikt. No čo by som robila? Ak by to bolo možné, tak by som sa srdečne vykašlala aj na Čechov a aj na Slovákov a šla kade ľahšie. Ale to sú rečičky, pretože nemusím zoškrabávať mozog vlastného rodiča zo steny, šakáno. Človek nikdy nevie ako zareaguje, môže len dúfať a robiť všetko pre to, aby sa nezachoval ako kok.

Tiež sa musím priznať, že tieto povedačky o tom ako som nad vecou strácajú na hodnote, keď čítam správy zo Slovenska. Zaručene ma vedia nahnevať najviac. I keď, na strane druhej - som z dlhodobého hľadiska apatickejšia. Asi ma to nectí, ale začína mi to byť jedno. Keď chcete sprostieť, tak vám treba.

Páčil by sa mi koncept kozmopolitného Stredoeurópanstva, ale kkti stredoeurópania robia všetko preto, aby podobný koncept šancu na prežitie nemal. Veľmi sa mi tiež pozdáva mesto. Väčšie, slušné a multi-kulti, tzn. nič na Slovensku. To sa trochu prieči tomu, čo som pred týždňom písala Chrane, a teda, že "lokácia je nepodstatná, ňjújorker môžeš čítať aj na Braväcove". To síce pravda teoreticky je, ale chce to veľa úsilia neohlúpnuť, a ja som človek lenivý a nesnaživý. A vôbec v zahraničí som lepší človek, vtipnejší, veselší. Nechcem na Slovensko, nechajte si ma tu, prosím, alebo hocikde na západ od Bratislavy.

Jedine, žeby tá práca bola.

Takže čia som? Svoja. Future transnational.

O tom, ako špina vháňa slzy do očí

2011-01-13T17:58:00.000+01:00

-rozprávka-

Kde bolo tam bolo, bol raz jeden hornatý štát v srdci Európy plný hladových dolín, ale každý sa tváril, že toto je cesta do Európy a takto to má byť. Bolo to ešte v časoch rozbiehajúceho sa kapitalizmu, kedy bola väčšina národa chudobná, a tak aby si jeden mohol kúpiť slušný notebook, aby mal na čom sťahovať porno a Zeitgeist, musel sa vydať na skusy do sveta. A nebolo to jednoduché, v novom Európskom kráľovstve boli týmto trhanom dvere len málokde otvorené, v Nemciach vás nechcú, po francúzsky neviete a Španieli sú chudobní tiež. Tak sa chodilo do Anglie, a boli to veru veselé časy!

Keď ste vykoktali niečo, čo vás naučili súdružky učiteľky z perfišnej, od reality na míle utrhnutej knihy fínštiny Project English 1, 2 a 3, dostali ste prácu ako a) štetka, b) umývač nádobí, c) poskok. Za utŕžené peniaze, ste si mohli zakúpiť perfektné handry na vytieranie podlahy z Primarku a fotiť sa v nich, nejedna trhanka sa zrazu cítila ako princezná Krasomila, áno, polyester má túto magickú schopnosť. Bola som takto veru na skusoch po svete i ja. I stretla som dievčinu, ťažko v hoteli pracujúcu. Long story short, dialóg:

ja: Čo je? Nejaká si smutná. Stalo sa niečo?
dievčina: Fuj, som úplne zhnusená.
ja: No porozprávaj...
dievčina: Nejak sa mi nezdalo, že prečo sú tie vane, ktoré musím drhnúť také špinavé. Si to predstav, jedna vaňa čistá, druhá zasratá, špinavá, nechutná.
ja: ???
dievčina: No a dnes už viem prečo. Tie špinavé vane, to boli negri čierni špinaví, čo tam v tých izbách bývali. Som sa tam skoro dogrcala, keď som to zistila. Toto ja čistiť nebudem.

Koniec rozprávky

Ponaučenie: Aj špina má rôzne farby.

Drogy a konšpirácie

2011-01-13T02:20:00.002+01:00

Klasicky v bodoch. Dnes sa dozviete, kde zohnať ľahké drogy zdarma, zistíte, že ľudia, čo píšu testimonials sú pravdepodobne loco, a príde aj Metod. Ako bonus konšpiračná teória.

Spomínala som, že mám aj rodinných príslušníkov, ku ktorým by som sa smelo priznávala aj keby nebolo pokrvného puta a nútenia? Mám. Síce na prstoch jednej... Mám. (čau Zuzi). A nerobím si srandu, keď mi v pošte od Zuzany pristálo cca. 60 tipov na filmy. To len, keby niekto (ja) chcel odpisovať Horehronie. Nie, posledný človek ešte neodišiel, železiarne Podbrezová ešte svietia.
Zase raz musím konštatovať, že mám hyper dobrú náladu ostatné dni, a neprejde veru pár hodín, bez toho aby som sa poriadne, od brucha nezasmiala. Hockde, moja hlava je jeden dlhý sit-com.
Neviete ako na drogy v Toronte rýchlo a lacno? Stačí počkať na autobus, garantujem, že v druhom-treťom spoji vás ovalí taký lepidlovo-riedidlový parfum, že sa tej mojej dobrej nálade až tak nečudujem. Sniff-sniff. Zdarma.
Je tiež možné, že nakoniec predsa len objavím čaro verejnej dopravy. Reklamy v metre. Na pohrebnú službu, testimonials:

"Fast quick and easy. The fact that I could do everything over the phone and net made it comfortable. I really didnt want to have to go down to a funeral home when my family needed me at home following the death of my mother in-law." - April T

"Inexpensive, uncomplicated. Staff are friendly and easy to talk to. I was also able to make all the arrangements ahead of time, while my husband was dying - which allowed him to have a say in his cremation." - Brigitte D

"Thanks so much for everything. You and your staff have made a difficult time seem less stressful. Just knowing that my mother-in-laws cremation arrangements were in your capable hands was reassuring to our entire family. Thanks for everything." - Debby P

Iróniu v tom nevidím len ja, však? Či hrám už futbal života definitívne na strane ironissimo psychoušov?
Tak mi napadlo, ešte pred pár rokmi všetci dôchodcovia vzdychali nad reumou. Počuli ste niekoho za posledných päť rokov lamentovať nad reumou? Nič, len rakovina.
Ak vám niečo v tomto článku vadí, som ochotná zvaliť to na fet.
Podarilo sa mi dostať sa do kurzu South-Slav Culture, som staromódna a verím, že kľúčom k pochopeniu súvislostí je kultúra. Cyril a Metodej hneď prvý deň nového semestra. Jej!
Keby ste náhodou zabudli, rada pripomeniem:

To v tom dave, to sú ľudia, ktorých dočasne nepočuť. Ale stále sú tu, samosebou. Mám kopec podobných zábavných videí z celého sveta, ale predsa len, dávkovať treba opatrne, ešte by jedného vychytilo.
Tento semester teda mimo južných Slovanov študujeme: Humanitarian Intervention, History of Carribean 20th Cent (nešlo odhlásiť), Politics of Development (s podtitulom demokratizácia, zlo či dobro?)
Nie som si istá, je to len predpoklad, ale skúsim: mám podozrenie, že Kanada neexistuje. Že je to len ďalší americký štát, ktorý má akože status, tzv. "Kanada". Mimo toho, že aj Tim Hortons vlastnia Američani, tak keď sa na hodinách diskutuje, len zriedka sa robia referencie k domácej politike, a takmer vždy len k americkej. "Kanada". Kvízová otázka, kanadský premiér, kto vie, kto vie?

Nesmieť osprostieť

2011-01-11T05:00:00.002+01:00

"Krysy, jejichž svět je smradlavý kanál zrady, znečisťujíci vůni naší zářivé budoucnosti." (Šimková, D., Byly jsme tam taky)

Tuto Fero od Fričkinsov je známy frikulín, pecivál, čistotný fanatik, mrzút, nedoštudovaný sociológ, politológ, ale inak dobrák od kosti. Našej spoločnej známosti ide na šiesty rok, z toho dva roky sme obývali spoločné apartmenty, takže ručím za to, že nie je psychopat. Možno. Fero od Fričkinsov každú noc reve do vankúša, že nie je doma v Prešove, ktorý popisuje ako raj na zemi (nemôžem potvrdiť, najbližšie som bola v Spišskom Štvrtku, známom aj ako Csütörtökhely, a ten teda ako raj rozhodne nevyzeral). Rozmýšľal teda, ako čosi z domáckej atmosféry preniesťdo najlepšieho mesta v ČR - Brna. Po celom svete si pospolitý ľud sťahoval v prostriedkoch hromadnej dopravy v nedeľu gate a cestoval v trencloch - zima nezima. Po tomto vzore vymyslel v Brne akciu "Šalina bez kalhot". Pointa je, že si v šaline zoblečiete nohavice a cestujete len v spodnom oblečení. Pozor, nejedná sa o nič sexuálne (džouky o sexe sú väčsí buzzkill než staré dobré hitla frky, vlastná skúsenosť), nič provokačné, len zabavíte seba a podľa možností i okolocestujúcich.

Pokúšal sa ma Fričko na podobnú akciu prehovoriť, ale ako by som to, som skôr obliekací ako vyzliekací typ. V outfitoch sa môžem smelo pretekať s božími dietkami a vyhrám. Moja rebélia doposiaľ spočívala v:

nosení nohavíc do školy naopak, a odmietaní ísť sa prezliecť (vek: 16 rokov)
zisťovanie koľko by stál môj pas v Turecku na Okresnom oddelení policajného zboru v Banskej Bystrici (vek: 23 rokov)
zničenie plagátu a priznanie sa k jeho zničeniu. Plagát prideľoval žiakom aktivity podľa pohlavia. Chlapci dielne, dievčatá aranžovať kvety. (vek: 12 rokov)

Drogy si nechávam na starobu. Na vyzliekačku ma nenahovoril, akciu som napriek tomu živo podporovala. Čoho sa mu ale neborákovi dostalo? Áno, reakcie od ľudí. Väčšinu samozrejme napadne "čo ak príde ujo policajt a zavrie ma do väzenia". Postoj chvíľa, si krásna. Máme rok 2011. Ale máme tiež rodičov, ktorí boli formovaní inou dobou, v spoločnosti, kde sa miesto čerta v ľudovej vrave udomácnila VB. "Keď budeš zlý, pôjdeš na VéBé". (poznáme aj verziu "keď budeš zlá dáme ťa cigáňom", ale o tom zas inokedy). Policajt je niekto, kto príde a zatkne. Tak, a teraz všetci povinne nahlas prečítať túto vetu: polícia je tu, aby vás pokorne a poslušne ochraňovala, nie aby vás zatýkala, keď sa prejdete po ulici v trencloch. Myslíte si, že si robím srandu, keď tu opakujem samozrejmé veci? Hovno, hovno, zatknutia sa obávali akože študované mozgy.

Druhá reakcia "panebože, čo ak ma znásilnia, úchylovia". To je zas nejaký ženský mýtus, ktorý predpokladá, že ak si dievčina stiahne gate v šaline, postavia sa vtáky celému mestu Brnu a Brnu-venkov. Milé dievčatá, je to neuveriteľné, prezrádzam teraz úplné tajomstvo, ale nie všetci muži vás chcú znásilniť, keď vás vidia. Fu. Je to von. Tobôž nechápem, čo tam musíte ťahať sexualitu, keď sa úplne jasne jedná o jednoduchú srandu.

A vôbec, čo mám čo vypisovať, radšej sa dobre pozrite, ako to v Brne v nedeľu vyzeralo. Ten feši čo tam rozpráva šarišskou masarykovčinou, to jest Fričko. Okrem neho sa akcie účastní môj bývalý frajer, známy ako Maco (joj, teraz po rozchode buď kuul, tsch) a brnenský frikulín/pecivál najvyššieho rangu - Štěpán: "ve trech dnech posobe ten stejnej revizor, 1. me sam pustil 2. me roztrhl kabelu 3. mi dal delo, boli to kdyz jim ale nic platit nemusim."

Naj filmy, tipy&triky

2011-01-03T07:12:00.004+01:00

Vo svojej podstate som nesmierne nenáročná. Napríklad pred chvíľou som zažívala niekoľko chvíľ, ktoré by som pomenovala radosť. Po niekoľkých mesiacoch som našla vhodnú polohu pre písací stôl, takže už nemám výhovorky, prečo som lenivá. Radosť. Preto si vravím, majú to so mnou napr. filmári a filmušky (pozn.: kultúrna referencia, mladšie ročníky a české čitateľstvo check this out) sveta veľmi jednoduché. Nemám vysoké nároky pri výbere filmu, ba som priam až voľnomyšlienkárska. Moje nároky sú úplne ľudové. Uznajte.

Dôvody zavrhnúť film okamžite, resp. fuj grcať:

v hlavnej úlohe pes, opica alebo auto
hlavnou témou je šport, ale nenatočila to Leni Riefenstahl
hrá tam Will Smith alebo Johny Depp
žáner sci-fi, fantasy, levitácia, vesmír, budúcnosť, vesmírna loď, mimozemské bytosti, bože jak ja nenávidím sci-fi
existencionálne krízy ľudí pod 30 rokov v krajinách patriacich do OECD
rodinný film príp. obľúbenosť u podozrivých ľudí (som schopná z trucu neísť na film, ktorý by pochvalným slovom popísal nejaký kok)
násilie pre násilie (darmo, som krehká duša. násilie ok, keď má zmysel)

Plusy:

farby, CSI Miami farby, pekné obrázky, The Single Man pekné obrázky
chick flick, podľa možnosti ne úplne úplne najviac stupídny
osou príbehu nie je leukémia, umierajúca matka, osoba užívajúca drogy intravenózne, rybár v severskej krajine
post-soc-blok produkcia (nie v očakávaní zvýšenej kultúrnej hodnoty, ale zo spoločenského záujmu)
pekní ľudia (pekní ľudia pre mňa nie je Angelina, ale napr. Ondřej Vetchý)
tematicky: vojna, história, autobiografia, disent, writer s block, ivy league, skutočný príbeh, politický thriller, revolúcia, pekní bohatí ľudia v pekných handrách

Vravím, ľudovka úplná. Nevadia mi staré filmy, vadí mi, keď po filme zistím, že som zadrbala dve hodiny môjho života, ktoré som mohla stráviť napríklad refreshovaním Readera (ojeb included, google reader sa refreshuje automaticky).

A teraz, k čomu to tu smeruje? No k čomu? Idem vám prezentovať vlastné filmové chúťky, aspoň teda tie, čo mi ešte ostali v pamäti. Ideálne by bolo, keby sa ctené čitateľstvo rozhodlo poradiť mi dajaké tie kúsky na oplátku (pozri "plusy"). Keďže ale čitateľstvo nerado reaguje, tunáka, trpte, aha aha, eins zwei Polizei:

Osem filmov na opustený ostrov

Chick flicks

1. L Arnacoeur. Na tomto filme som bola v sále sama, čo dodnes nechápem. Panebože, nahlas som sa smiala. Tento film je ako stvorený na prvé rande a zvýši šancu na koitus o veľa veľa percent, garantujem. Hrajú Romain Duris a Vanessa Paradis, o žiadneho z nich by ste pohľadom ani nezavadili, keby sedeli vedľa vás v kaviarni, a pritom to v tom filme roztočia tak, že ich budete zbožňovať. Je to chick flick a robí si z toho srandu. Plus si robia srandu ešte aj zo Srbov a Poliakov. Tam ma dostali. George Michael a Dirty Dancing v cene. Úplne najsuper je, že na tom rande bude spokojná aj inteligentná slečna (lebo je to vtipné), aj vypatlaná slečna (lebo skončia spolu).

2. Rovnako dobré, rovnaká kategória: "Hors de prix", videné 5 krát, z toho dvakrát som klamala spolupozerajúcich, že ešte ani raz som to nevidela.

Chick flick, ale akože ne

3. An Education. Neogabali ste slečnu na prvom rande, je ťažší oriešok ako sa predpokladalo, a vám sa páčil Single Man a nechcete sa nudiť? Bonus (?): za štipku pedofílie. Obsah: anglicko, vzdelanie, pekné večierky, Peter Sarsgaard

Čerstvá česká produkcia (tzv. ČČP)

4. Pouta. Dobre, tie som videla dnes, takže nadšenie časom možno opadne, ale: možno je to Das Leben der Anderen 2, ale aký dobrý! Opäť vo mne oživil moju dávnu túžbu ísť do Ostravy. Keby to nebol český film, tak je už dávno vo všelijakých tohtoročných critics choice tabuľkách na najvyšších priečkach. Nebudete veriť, akých dobrých hercov ČS plodí, a nebudete veriť ako dokonale autori zachytili dobu. A budete radi, pretože a) doma sa vytvoril super film a to tam dokonca nehrá Táňa Pauhofová , b) nemusíte žiť dobu vo filme zachytenú, c) takáto hudba

Ako to, že to má na čsfd len 78 percent? zmrdi.

5. Kto nevidel Kawasakiho růži, nech mi ide z očí. Odporúčam moralistom i rozumným komunistom (čiže len tým moralistom). Pretože priatelia, multidimenzionalita. Áno, áno, to je to, čo napr. postrádajú v KDH. Mne sa tradične páči, keď sa ukazuje disent aj z tej škaredšej stránky, a trochu ma ten film naučil zo dve sekundy porozmýšľať, kým začneme vyvreskovať "ukrižuj ho". Vekom mäknem. Že mám pravdu, vedia aj v Newsweeku.

A teraz, moje tri naj filmy.

6. Gori vatra (2003). Badateľná snaha o láskavý humor, čo je v prípade vojny donebavolajúca bezočivosť, ale k povojnovým časom asi patrí. Na zamaskovanie toho, že nie sme úplné hyeny. Asi. Keby to bol český, alebo slovenský film, asi sa do top 3 nedostane, ALE: nadávajú tam, a nie je kraj bohatší na pestrofarebnosť nadávok ako Balkán, hlavná pieseň filmu to dotiahla v rotácii môjho mp3 playera na prvé miesto. A keď ešte raz bude niekto točiť o "balkánskej mentalite", tak poprosím premietnuť tento film, zistíte, že hlavní hrdinovia maju charakterové vlastnosti vašej vlastnej rodiny.

7. Kontroll (2003). Dlhé roky moja absolútna jednotka, dokonalosť sama. Privodil mi metro-fóbiu a nevadí mi to. Zbožňujem ťa Sándor Csányi, ale len tu. Úplne nové, úplne prekvapivé a úplne z Pešti.

A teraz, najstarší, a najlepší film vo výbere?

8. Lepa sela, lepa gore (1996). Na obale filmu sa spomínalo porovnávanie s Kubrickom, takže som dvd takmer nezobrala domov. Takmer. Pozerala som ho na trikrát, pauzy nutné. Obsah: vojna. Viac ako film u mňa, ale čože ja viem o svete.

hnusný anglický trailer

príznačnejšie, no nie trailer

Novoročné filozofovanie 101

2010-12-30T05:14:00.001+01:00

Upozornenie: tento článok je príliš dlhý, dôsledne preto zvážte jeho prečítanie.

Volám sa Karolína, a mám problém. Poruchu sústredenia. Táto samodiagnóza prišla nečakane. Dnes som mala za úlohu vybrať si z 40 elektronických periodík jedno, následne vybrať článok podľa vlastného výberu, zosumarizovať ho do dvoch odstavcov a kliknúť na "send". Keď som ako-tak, za omieľania frázy "zlatý socializmus" zo 40 periodík vybrala The New Yorker, trvalo mi presne 48 minút môjho života vybrať vhodný článok. Taký ten, čo obsahuje slová ako unlined copper, Messi, reindeer's blood, tarragon a Lapland zarovnané v jednom tematickom celku. Myslíte, že tortúra skončila? Vážne? Počas čítania článku som zapísala dve strany v mojom poznámkovom bloku, nakreslila slivkové gule a asymetrickú lyžicu, pustila si zvučku československej televízie uvádzajúcu Fanfána Tulipána (1952) a od stola vstala 12 krát. Lebo dačo.

Veľa, veľa, príliš. Nedokážem udržať pozornosť, vo väčsine prípadov skončím rýchločítaním perexu, a prisahám, že keby nebol taký predvídateľný, tak začnem čítať Nový Čas. Pretože to je presne dĺžka článkov, ktoré som schopná denne dočítať. Na strane druhej ma desí predstava, že s perexovou rýchločetbou prestanem a stane sa úplné zlo, a teda, že nepochopím kultúrne-spoločenskú narážku, nastolí sa téma, ku ktorej nebudem vedieť ani ceknúť, prípadne skončím v pokazenom výťahu s nejakým géniom a nebude k dispozícii google a ja budem musieť priznať, že som tak trochu idiot. Božeuchovaj. Áno, priatelia, toto sú moje myšlienkové pochody.

Pritom, veľký pozor, po prvý raz v histórii tohto blogu prichádzam s receptom, pravým a nefalšovaným riešením, známym aj ako novoročné predsavzatie. Keby som bola úplný idiot, tak napíšem, že sa mažem z Facebooku a všetkým to dôsledne a dostatočne oznámim. Až takto kataklizmatický môj vnútorný rozvrat nie je, príp. tiež, ako onehdá kdesi spomínal Lemuel, ako spoznáte človeka, ktorý nie je na Facebooku? Povie vám to. Či tak nejak. Keď je najhoršie, načim sa obrátiťna skúsenejších, v mojom prípade to bude stará dobrá pruská výchova. Tajomstvo spočíva v sebadisciplíne, a nebojím sa povedať, i v štipke osobnej askézy. So slovom askéza som bola oboznámená na hodine literatúry, pri preberaní staroslovienskej literatúry, približne pred 9,5 rokmi.

Za starých dobrých brnenských čias, keď ľudia platili za to, aby som ich učila, sa ma moji žiaci zvykli obvykle pýtať, kdeže rastie tá čarovná bylinka, vďaka ktorej sa naučia anglicky. A ja na to, akoby som múdrosť všetkých svojich predkov pojedla ako dezert som vždy pravila: "neexistuje. Pamätáte na školské časy, kedy sa vám tak strašne veľmi nechcelo, no museli ste, nakoniec ste si sadli na stoličku a tie slovíčka sa z debilníčka krvopotne naučili? Tak, presne to je ono. Ten hnus a odpor, to prekonanie, tá nechuť - to je presne ten želaný proces. A keď si zvyknete, zmení sa i v potešenie a zarodí ako sladká jabloň v babičkinej záhrade!" (btw. vedeli ste, že jabloň môže dostať regulérnu porážku? btw2. porážka je slovo akoby z 50. rokov, btw3. skúste dnes niekomu v rámci bežnej konverzácie povedať slovo porážka, budete ako z nakladateľstva Mladé Letá, btw4. pamätáte tú sovičku, čo mali v logu?, btw5. fact-check neni to sovička, blúznim?, btw6. čo to teda mali v logu?, btw7. klame ma moja pamäť? starnem?)*

*- obsah tejto zátvorky som nefilmovala, neprikrášľovala, ani nevymýšľala nasilu, takto by vyzeralo moje automatické písanie, takže chváľme Pána, že píšem len občasne)

K veci. Je nutné nastoliť vojenský režim. Herr Oberst (aka Ja) vymyslel, a konštatuje, že problém nie je v nedostatku času, ale jeho manažmente:

vstávať krátko po siedmej hodine, či je piatok, a či sviatok
neodkladať nepríjemné maily. (doteraz som si neprečítala hodnotenie môjho testu spred mesiaca), čeliť trápnosti, nie pred ňou utekať
myslieť, nie skákať kde-kade v mysli, zapisovať
2 krát v týždni plaváreň, či je teplo, a či mráz (keby toto klišé bolo sladkosť, odumrie mi od príkrosti jazyk, napriek tomu pridávam)
2 krát v mesiaci galéria/múzeum
menej/žiadne light potraviny (v reakcii na citát č. 6, kt. by som do výberu aj ja)
uvážlivé surfovanie (úloha najťažšia), nemýliť si s ukončením internetovej prítomnosti, podobné snahy považujem za zbytočne hysterické a nedôstojné
čo týždeň to kniha/do konca dočítaný časopis
viac spoločenského pitia diablovho mlieka (polroka som abstinovala, sranda u mňa dočasne odumrela)
cvičiť sa v konverzácii, kvalitne zvládnutá je umenie

Jedná sa o samozrejmosti, to si musela blognúť?
Musela, som vysoko vizuálne založená, plán musím vidieť, prezentovať, konfrontovať, aby nadobudol váhu. Plán je skromný, splniteľný. O výsledkoch budeme informovať. Prosím o ďalšiu inšpiráciu, námietky, pripomienky.

Taľafatky

2010-12-29T00:54:00.001+01:00

Ideme na to, v bodoch - vari čakáte pointu?

Prisahám, že ešte raz sa ma dakto spýta, či mi cez Vianoce nebolo smutno, tak ukončím všetok kontakt s danou osobou. Neviem, kde vyrastajú ostatní, ale skutočne dokážem naložiť so "samotou", nemám samovražedné myšlienky keď nevidím Popolušku a oželela som aj kapustnicu.
Bola som účastná dvoch štedrovečerných večerí, prvá Azorská (krevety = dáviaci reflex v plnej pohotovosti), druhá medzinárodná (stal sa zo mňa fanúšik kazaškých donutov).
Novinky: V Kazachstane stále nemajú radi Borata. Tam máte, keď národ nie je schopný sebairónie, je na polceste do stanice Idiocia zastávka Božie požehnanie.
Ďalším kamienkom do mozaiky vlastnej spoločenskej nepoužiteľnosti sa stal fakt, že som bola na párty o cca. pätnástich ľuďoch, a ako jediná som nebola schopná hrať na klavíri. Zdá sa, že hranie na hudobnom nástroji patrí v civilizovaných krajinách do dobrej výchovy. Ja viem nadávať ako pohan a hádzať kriketkou a granátom, keby dačo.
Zo slušnosti sa ma pýtajú odkiaľ som, tak slušne odpovedám, že východná Európa. Tí úplne najslušnejší aj pokračujú, a že čo by tak na Slovensku mali navštíviť. V dobrej viere odpovedám, že až budú mať tú česť v našich geografických priestoroch, tak by som sa návštevou Slovenska nezdržovala, pokým vás tam neženie úprimný lásky cit k miestnej deve. Som obviňovaná zo skromnosti, dotyční nevedia, že čelia krutej pravde.
Čo ma pobavilo posledné dni, tak to bol chudák opitý bezdomovec, ktorý zablúdil pravdepodobne v snahe ohriať sa do miestnej Zary. Keď sa mu nedarilo vymotať sa zo sofistikovaných priestorov predajne, tak spustil niečo, čo by sa dalo voľne preložiť ako "vy piče, ako sa mám odtiaľto dostať, do piče". Nemusím snáď pripomínať, že ma táto scénka a tváre prítomných príjemne naladili na celý deň.
Tiež som stretla rodákov. Rodáci si v anonymite veľkomesta hrkútali niečo ako "sa tam hrabe ten čierny ako taký...". Dýchol na mňa domov celým svojím teplom.
Aby som ale nekydala len na rodné hniezdo, celá Kanada sa mi začína podobať na zlé diely Jamesa Bonda. Človek musí byť pravdepodobne tajný agent, aby všetkému porozumel. Skôr či neskôr sa dozviete, u bielej majority, že teda Číňani to v Toronte svojou prítomnosťou preháňajú. Toto mimochodom vychádza najmä z úst bielych prisťahovalcov, echt Kanaďana som podobné zatiaľ nepočula. Asi sa ma boja.
Na strane druhej, nie som bez viny, a moja ranná zastávka smerom do školy je chinatown. To by bolo všetko v poriadku, ale ako iste vieme, čínske smrkacie zvyky sú iné ako odporné európske vreckovky. Povedzme, že keď tak čakám na prechode pre chodcov čerstvo naraňajkovaná a pár centimetrov od vás sa mládenec snaží vydolovať hlieny pravdepodobne až z dolnej končatiny, mám čo robiť presviedčať vlastný žalúdok, aby ostal v stave pokoja. Zlynčujte ma.
Ďalej, zjavne tu existuje niečo ako "Systém". Neviem ešte celkom, čo to je, ale býva mi odporúčané, aby som sa "dostala do Systému", prípadne tiež býva podotýkané, že "je ťažké dostať sa do Systému". Ani za nič netuším, čo tým myslia, ale vždy chápavo prikyvujem.

Rada do života:

Staré, no vysoko aktuálne. Toto je Brad Pitt a vyzerá s tým ako čistý kok. Aká je šanca, že u kohokoľvek, kto nevyzerá ako Brad Pitt to bude naopak?

via

Happy Birthday

2010-12-23T18:45:00.000+01:00

Šťastlivý Kračún!

1 , 2
inspired by

Stručne Vianočne

2010-12-17T02:09:00.006+01:00

Život je plný malých tragédií. Tak napríklad, pozeráte pred dávnou dobou film, ktorý je natočený presne tak, aby to zaihralo každou bunkou vášho primitívneho ja. Archetypálny alfa samec šlahnutý kúskom exotiky, vzdelaný, krásny, šľachetný, scestovaný. Ten hlas. Tie maniere. Áno, hovorím o tebe mladý Ralph Fiennes aka count Almasy (ps: naše deti sa budú volať Romana a Jakub). No a tento überkok potom začne brať úlohy vo filmoch, ktoré vás nútia nenávidieť sa a hanbiť sa za bývalú vlastnú náklonnosť k nemu a aj za zariadenie vášho spoločného imaginárneho domu... Je to, ako vravím, smutný svet. (pozor na carrier choices, Colin Firth!!)

Blížia sa ~~Boxing day~~ Vianoce, to je čas, kedy treba naplánovať aktivity. Ostatne, znervózňujem samú seba, ako si pri čítaní neoddýchnem. Teda, denne sa prebehne celá RSS, to je jasné, aj sa pobavím, naštvem, povznesiem ducha. Ale chýba to úplné, staromódne, stredoškolské "nemôžem zaspať, tak veľmi chcem toho Goriota ešte dnes dočítať". Seriózne, to bola aká výborná kniha. Preto, tieto Vianoce - budeme vychutnávať.

Lipták, Ľ.: Storočie dlhšie ako sto rokov (výtečné!)
Evans, G.: The Responsibility to Protect
Cooper, A.F.: Celebrity Diplomacy (guilty plezír & študijný záujem = 2v1)

...

A teraz už len krátko, v bodoch:

prosím vysvetlite mi, prečo ma denne niekoľkokrát, znenazdajky napadne, že "Saku Koivu"? Idem po parku - "Saku Koivu". Pijem kávu - "Saku Koivu". Mrznem - "Saku Koivu".
Božena detto. wtf?
Inak som vedma. Dnes myslím na jedlo a v tom mi zazvoní telefón. Karolína, hybaj na lunch. Vidíte? Tomu vravím skills. A preto, teraz tuho myslím na:

- biela VINEA

- magyar vizsla

- najlepšie jedlo na svete. áno, správne, jedlo

- plagát s Falcom

- Waldiho. Áno, lebo Herr Müller, Tanja a Waldi.

- zelené, alebo magenta Plattan Urbanears

Prosím, poraďte, čo prečítať, čo pozrieť, bez čoho nemôžem existovať, len o tom zatiaľ neviem?

A nezabudite - rada do života, keď niečo neviete, povedzte, že vy ste predsa radikálny demokrat®.

Polčas rozpadu, UofT vyhrnutie

2010-12-09T03:50:00.005+01:00

Dnes teda skončilo skúškové. Jasné, jasné vás to ešte len čaká, je pred vami veľa učenia. Týmto sa dostávam k blahým skutočnostiam kanadského študentského života = pravidelná príprava na hodiny. Preto to skúškové až tak nebolí, lebo, šakáno, nemusím naliať vedomosti za semester do hlavy v priebehu 7 dní. (alebo tiež dvoch dni)

Čo som za ten semester zistila?

neviem diskutovať. Nie je to sranda, ako na Erazme, vstúpiť zmysluplne do debaty, kde nie je internacionálna angličtina, ale angličtina kanadská angličtina. Na rozdiel od začiatku semestra, už tú debatu aspoň dokážem plne uchopiť, horšie je to s tvorbou argumentov. To jest: "Ja si myslím, že ___, lebo ____, a _____, a ešte aj ______." A nie ako som bola zvyknutá - "ja si myslím, že je to tak správne lebo je to tak". Nedá sa to odrbať tak ľahko ako v Brne.
Doslova nenávidím svoju angličtinu. Nenávidím, ako sa mi tam mieša tá slovanská melodika. Trojslabičné slová sú mor. Je temer jedno ako sa snažím, vždy ma prezradí "r". "R" je sviňa. V každom jazyku.
Nerobte si srandu zo Žižeka. Alebo hej, z neho môžete, stále je môj prízvuk lepší.
Snáď ešte horšia je moja frustrácia z vyjadrovania. Ja samozrejme zbožňujem jazyk, nemám v slovenčine tristoslovnú zásobu, a jazykový prejav je moja devíza & hobby. A tu zrazu fuč. Ostali len slová, hračiek na hranie málo. Vtip len kultúrno-referenčný, ak vôbec. Odtienky slov sú zrazu tieniská. A pritom žalovať sa je zbytočné, len čítať, hovoriť a písať. To jest medecínka na tieto rany.
Pritom samozrejme, angličtina poskytuje omnoho väčšie pole pre srandu s tým aká je hravá a neskutočne zábavná. Len, bohužiaľ, v mozgu už tróni slovenčina a tá pripúšťa len dvorné dámy.
Asi viem písať eseje, dokonca aj anglicky. Tie mi pochválili. Zase, ale, písať o Talianoch, Chorvátoch a Kosove až taký kumšt nie je, ak ste z cca. regiónu. Meh.
Mimochodom, musím sa priznať, keď som sa hlásila na štipendium, bola som v prvom ročníku Mgr. Ekvivalentne ma preto priradili tu v Toronte do štvrtého ročníka t.j. stále Undergraduate. Moje pocity sa vtedy dali zhrnúť asi ako "tsch, psch, pff!", budem rulovať. Nerulujem, som lama, a vďaka bohu, že som undergraduate. (pozri časť "neviem diskutovať)
Som tiež Borat?

Zaujímavá vec, NIK nepíše ako ja. Všetci píšu tlačeným. Ja tlačeným písať neviem. Úplne živo si predstavujem ako sa musí cítiť vyučujúci, keď opravuje môj test. Asi ako keby vám v časoch blackberry prišiel list písaný švabachom v lámanej nemčine
Skoro som zabudla, vďaka U of T je pre mňa Afrika ako objekt záujmu passé. Stráviť život s niečím čo je doménou starbucksových intelektuálov, bože uchovaj.
Svet už dlho nie je Starbucks, veď uznajte.
Skúškové je samozrejme obdobím so zvýšenou spotrebou cukru. Neviem, či mi načisto preplo z tých sója drinkov, čo stále pijem, ale všetky sladkosti mi prídu sladšie ako v Európe. Šibe mi? Až príkre.
Ako teda jesť niečo, čo je sladké tak akurát? Predsa - detské cereálie! (btw. lucky charms by mali dávať deťom za odmenu, nie na raňajky. epidémia hyperaktivity je určite z toho a po uliciach sa potĺkajú deti nadopované konskými dávkami cukru)
Ľudia chodia spať do knižnice. Knihovníci to vedia a podobné správanie dokonca podporujú.
Keď sme pri tej škole, nedávno, samozrejme, kolega tuto, môj denný informačný chlieb ponúkol jeden článok. The man who writes your students papers. Voči článku som skeptická, too entertaining to be true, ale poznáte to, bez vetra... A tu, dnešná cesta kampusom:

PS: Keď to začnem s blogovaním preháňať, prosím, citlivo naznačte.

und Blut quoll aus seiner Wunde

2010-12-08T01:24:00.001+01:00

Moja spolubývajúca je super. Teda, odhliadnuc od faktu, že študuje biológiu a verí v homeopatiu. Dokonca má homeopatickú zubnú pastu (note to self: preštudovať zloženie, keď nebude doma). Ďalej tiež odhliadnuc od toho, že je pravoslávna kresťanka. Na druhú stranu, veci neberie príliš vážne (note: kanadské domy majú steny so zvukovoizolačnými vlastnoťami asi ako polystyrénová nástenka), (note to self: prestať si nahlas šomrať). Inak má ale furt nejaký náboženský pôst. (čo je super, lebo sa vtedy zbavuje čokolády v môj prospech) Horšie je, že keď pôst končí tak nastupuje niečo ako impulsive eating disorder. Hm. K veci, je veľmi zlatá, a úprimne si ju obľubujem, napr. dnes sme pri domácej úlohe z nemčiny, čo mala, spoločne zažili chvíľu, kt. sa nedá pomenovať inak ako bonding.

ja aka radca: "Nie som si istá, či to treba takto rozpisovať, myslím ale, že Nemci budú mať jedno slovo pre "byť celý od krvi"
A: "...myslíš? Vlastne.. dáva to zmysel.."
ja: "hej, blutbeschmiert"
A: "omg, pozri - koľko nemeckých slov začínajúcich na Blut!"
ja: "to je národ! aha, ďalšie a ďalšie"

-veselý smiech-

Vidíte? BONDING.

Aha, psíček.

Slovak Cool

2010-12-03T03:33:00.001+01:00

Globalizácia je sviňa. Pozeráme, pohmkávame, kupujeme, obliekame. Šecko z Ameriky a priľahlých marketingových kolónií (osvojujem si miestny antiglobalizačný slovník). Návrať ku koreňom, rodoľubi! Ste svedkom historického okamihu. Vy ste ešte vo fáze, že:

Ja so už post-post, ale zároveň aj meta.

Už som sa z toho vyznávala, ale: <3 Ivan Krajíček <3

Pre fajnšmekrov, Kurva Božena

Hamilton, LOL

2010-11-29T17:35:00.001+01:00

-Cestopis-

Ako tvrdí moja obľúbená stránka „Stuff white people like“, white people zbožňujú vyhrážať sa, že sa odsťahujú do Kanady. Navždy. Nedbám veru a som schopná zaraz zostaviť zoznam ľudí, ktorý by sa do Kanady mohli odsťahovať hoc aj hneď. Najlepšie smer provincia Nunavut. Pre tých, čo sa plánujú sťahovať prikladám obrazovú reportáž. Občianska žurnalistika, to je moje. Dnes si preberieme Hamilton. Hamilton je deviata najväčšia mestská oblasť v celej Kanade. Pri tomto momente sa môžme pristaviť a prežehnať sa pri predstave, že Kanada je posiata desiatkami ešte väčších dier ako je Hamilton.

V Hamiltone sa konal festival tzv. Prvých Národov. To sú, presne tak ako myslíte, bratranci od Winnetua. Keby tak Winnetou vedel, čo so sebou potomkovia First Nations dorábajú dnes, tak by si v hrobe odistil svoju vybíjanú winchestrovku, strelil si do palca na nohe a do rany nasypal vegetu. Radšej, ako sa na to pozerať.

Skúste pomiešať esenciu kolotočárskeho romantizmu s motívami vlka a orlov, šnicel od kamionistu vymeňte za fast food, pri ktorom je aj Tim Hortons prvá cenová, dodajte obézne deti, flitre, polyester, za hrsť peria a pridrbaného moderátora, ktorý vyzýva na „rešpekt a úctu“ keď pred vami pod bannerom McDonalds v klimatizovanej športovej hale defiluje Nšo Či v rokoch a krikľavo-oranžovom habite. Celé to môžete zabiť lapačmi snov a koženými predložkami.

Toto pôsobivé divadlo sa nedá primerať k ničomu inému, vari len ku Country Festu Alana Mikušeka, prípadne tour moravskej dychovky počas predvolebnej kampane ČSSD. Vravím si teda, v tejto atmosfére úcty k Prvým Národom, že skôr ako začnú všetci tancovať do rytmov od Rednexu, idem ja radšej objavovať mesto. Vydala som sa na cestu von z klimatizovanej športovej haly.

Mesto dýcha duševnou atmosférou pozdného mečiarizmu, ktorá sa snúbi s blízkovýchodnými variáciami na rumunské žobravé mafie. Toto všetko sa odohráva v kulisách, ktoré si pre potreby tohto blogu nazveme “kanadská šeď” feat. “hladová dolina”. Ak máte problémy so vzhľadom, ale zároveň sa vás ľudia na ulici priamo neľakajú a nereagujú zúfalým krikom, alebo ak dokážete prejsť pomedzi 10 ročné sídliskové deti bez toho, aby vás hneď kameňovali, príp. máte menej ako 90 kg a ste žena, odporúčam pobyt v Hamiltone ako povinnú jazdu, v prípade ak túžite pracovať na sebavedomí. Výsledky zaručené!

Tu sa konala celá tá paráda, šípkami označená je "tlač".

Chutné motívy odkazujúce na hrdosť a stáročnú múdrosť predkov.

Aplikácia s Pocahontas na batôžku.

Skutočné Pocahontas.

Na, už aj tá Rimavská Sobota vyzerá zrazu ako kúlové miesto na život, že?

UPDATE: logický error. Winnetou si nemôže streliť do palca, keďže pušku má Old Shatterhand.

Dzien swira

2010-11-25T09:18:00.000+01:00

"Wau, ešte som nestretol väčšieho frfloša ako si ty." O., medzinárodný študent

"Pocuj inak, kebyze ta nepozna clovek, aspon trochu, tak po precitani nasej diskusie by musel uzavriet, ze mas zlu naladu tak nejak konstantne" M., študent

"Jak se mas?"
ja: "Úplne super. V skutočnosti - neuveríš - sa cítim ako Popelka... len bez tej fancy časti s vlastným odvozom, princom, bálom a novými handrami."
"Nestezuj si porad!" M., medzinárodný študent

Toto sú zaujímavé konštatovania vo svetle faktu, že momentálne prežívam jedno z najpríjemnejších období môjho života. A teraz si predstavte, aké to musí byť - vydržať so mnou - keď mám naozaj, ale naozaj zlú náladu.

Ľahká pomoc inak na podobné pripomienky. Ak si aj vy voľkáte v pasívnej agresii ako jedinej možnej ceste ako prežiť deň, tuhľa, bratia Poliaci natočili náš manifest:

za tip vďačíme Slawekovi, super exkolegovi

Orientácia na výsledok

2010-11-18T19:23:00.000+01:00

Viem, viem idem hádzať hrach na stenu. Väčšina čitateľov tohto blogísku sú slušní ľudia. Viem to, lebo ich poznám osobne. Dostali ma veru, moji spolužiaci, včera. Sú to výborní mladí ľudia, rozumní, motivovaní. Väčšina z nich sa pravdepodobne uplatní v nejakých pomáhačských medzinárodných organizáciách alebo budú spoluvytvárať kanadskú pomáhačskú politiku. Lenže včera prišiel midterm. To teda vyučujúca dva týždne vopred pripraví 4 otázky, a na hodine sa potom jedna vyberie a píše sa esej. Pre ilustráciu, ako sa na zadaní otázok odbavila naša ESL vyučujúca:

"Critics argue that allowing humanitarian interventions destabilizes the international system by legitimizing abusive actions from powerful states and aggressive war and proponents of humanitarian intervention counter that inaction in the face of atrocity damages the legitimacy and authority of international institutions like the United Nations, by undermining international security (1) directly (through the unchecked consequences of atrocity) and (2) indirectly (through the discrediting of the international system). Consider the relative merits of these arguments and explain which one you agree with and why."

Vybrala sa otázka. Zjavne nie podľa gusta väčšiny zúčastnených, lebo takú reakciu ako vyvolala "zlá" otázka by na hodine nevyvolal ani izraelský vojak dávajúci LIVE frčky palestínskemu dojčaťu. Krik, hnev, "argumentácia" prečo je tá otázka zlá. Potom rezignácia a nahnevané fučanie a odfrkovanie. Tak si tam sedím a pýtam sa, čo si asi tak musí o celom tom humbuku myslieť môj iný spolužiak, ktorý strávil sedem rokov v irackom väzení? Že future policy makers sú v pohode, kým majú Áčka? Čo si ja mám myslieť o mrachte, čo jej vtisne slzy do očí midterm a pritom chce riešiť svetové problémy. Alebo o naozaj skvelej argumentácii študentky, ktorej sa na krku hompáľa "píšťalka na pomoc Afrike".

A vôbec celá tá priposratosť v očakávaní známkovania ma rozčuluje. Ja chápem, že konkurencia je veľká a na to, aby študenti mohli ísť v lete odfotiť Negev v rámci nejakej stáže, tak musia dokladovať výsledky známkami. ALE (cliché alert) už aspoň tieto Peace&Conflict štúdiá zasluhujú väčší nadhľad skrze tú ich náplň. A to som si myslela, že táto zväzácka krvopotná honba za prvým miestom na nástenke je výsadou nás post-soc. Nie je.

Ratgeber

2010-11-12T05:34:00.001+01:00

Dnešný post bude priehrštím dobrých rád, taký malý receptárik. Keďže mi chýba schopnosť zošiť myšlienky pevnou priadzou súvislého, pútavého príbehu (!), dovoľte mi - body:

Ženám, ktoré čítajú tento blog (teda ahoj S. a Naťa): Viete, ako sedíte pri telke v rodnej vieske a pozeráte vo vyťahanej a fľakatej mikine všetky tie luxusné seriály, a snívate, že tak nejak bude váš život vyzerať? Že budete bezstarostne kráčať vo vysokých opätkoch po uliciach svetových veľkomiest, cupitať pomedzi mrakodráple, a váš život bude ako jeden pôsobivý videoklip?
Doteraz krívam, od toho dňa, kedy mi prišla na um myšlienka ísť sa prejsť do mesta v obuvi 7 cm vysokej.
Drahí brnenskí priatelia: služby, ktoré ponúka Dopravný podnik mesta Brna by ste mali vyvážiť zlatom. Čisté, bezpečné a neuveriteľné - brnenské spoje chodia na čas a často. Vedenie dopravného podniku v Toronte je zdá sa mentálne nedostatočné, kanadskí cestujúci za vedením v ničom nezaostávajú a čakať na frekventovaných uliciach 20 min na starú a lepkavú električku je moja denná zábavka.
Cestovať v Toronte MHD, je ako by vám Boh šepkal ucha, že vás nenávidí.
Na veselšiu strunu. Obsahujem pižmo pre postaršie Južanky. Vzbudzujem v nich city, a potrebu starať sa o mňa. Nedbám veru. Dnes rebierka, zajtra guláš.
Dobrá rada. Ak nemusíte ísť nutne okolo Niagarských vodopádov, nechoďte tam. Voda, zima, vlhko a kasína. Developeri sa v Niagara Falls hrali na schovávačku. Vyhrali to Vkus a Cit, a dodnes sa v Niagara Falls nenašli.
Btw. doteraz dúfam, že tých 8 Čínskych študentov, čo sme k vodopádom priviezli, je skutočne tých istých 8 Čínskych študentov, čo sme odviezli. Nemám pamäť na tváre, tak som sa usmievala na každého tak, akoby to bol člen našej ekipy. Malo to veľký úspech.
Na Exchange Fair som bola za ČR. (čelindžujúca otázka kto tratí? čr či sr?) Odpoveď: Nateraz najviac tratí MŠMT. Inak, díky za štipko. Za odmenu, v slušnej spoločnosti prehlasujem, že som z ČR.
Kanaďani sú hlúpi. Všetci sa točili okolo Francúzska a Nemecka. Je to úplne jasný dôkaz toho, že ľudia príliš málo sledujú Gossip Girl. Inak by samozrejme vedeli, že Praha je úplne kúlové mesto. A keď si odmyslím Hlavák, tak aj Brno. Neni som ja nejaká scestovaná a som schopná zatratiť úplne všetko, ale Brno, Brno...funkcionalismus... kaviarne... Kraví Hora... Dom umenia...divadlá...ani provinčné ani veľkomesto. Brno je sakra dobré mesto. Tam, je to vonku, máte to. Mám dosť veľmi rada Brno. Koniec citového výlevu.
Podľa Fína (!), čo ma poznal cca. 15 minút mám "public intimacy issues". Lichotník.
Späť. Ešte dve veci. Záverom. Vymyslela som super prirovnanie, a nemám ho na koho použiť. "Nenávidím ťa a si otravný ako Internet Explorer." V mojej hlave to znelo dobre, prisahám.
Ženy treba biť. Bez komentára a podpisujem.

Čo s vami spraví UofT?

2010-11-10T07:02:00.000+01:00

Uspí vás! Na chodbe, na prednáške, v knižnici.

Knižnica

2010-11-01T04:43:00.001+01:00

Hej, môj prvý Halloween. Veru, môj najobľubenejší, relatívne dôstojný sviatok v roku sa zvrhol na otváranie dverí deťom.

Ako tak zvádzam ľúty boj so socializáciou, rozhodla som sa nedávno preštudovať voľnočasové aktivity, ktoré univerzita ponúka. A hľa - Storytelling. Niečo pre mňa. Kanaďani mi plnia sny o skvele strávenom piatkovom večere. Nič agresívne, ani pozérsky umelecké, bude zábava. Vyštafírovala som sa, ako sa patrí a vydala sa na cestu za poznaním. Tu otvorím dvere, aby som zistila, že som aj v prípade ak svoj vek vynásobím dvoma stále najmladšia osoba v miestnosti. Stále lepšia možnosť ako kričať po sebe holé vety v hlučnom podniku, šakáno.

Dôležité zistenia, deň po: aj dôchodcovia po sebe zazerajú, aj dôchodkyne sa predvádzajú a áno, počula som 22 minút spievať jednu pani stredoveký príbeh zo škótskeho hradu.

Exkluzívne špiónske foto:

Halloween mi opäť pripomenul životnú lekciu, ktorú som sa naučila v tretej triede ZŠ. Na maškarný bál som nahovorila svoju kamarátku Máriu. Pôjdeme spolu za Černozem a Hnedozem. Prvá rana nášmu outfitu prišla so vstupom na školský bál. Sama učiteľka prírodovedy, ktorá ma na nápad s Černozemou a a Hnedozemou svojim výkladom naviedla, nebola schopná uhádnuť kto sme. Tajnú túžbu vyhrať medzi princeznami a zvieratami zhatilo zas vyhlasovanie víťazov. Vyhral ho kúpený, farbami hrajúci kostým papagája Tomáša Ružicu. Lekcia znie: obliekaj sa tak aby to chápali učiteľky, príp. úspech zožneš ako farebný papagáj.

Aby sme to tu udržali v optimistickom duchu, dovoľte mi podeliť sa so zážitkom. Štúdium je seriózna vec, a keďže som psychopat s poruchami sústredenia, potrebujem sa zdržiavať v knižnici. Moja mama by na tomto mieste povedala "tak sa zober a choď". To ale nie je tak jednoduché. Knižnica musí sadnúť. Ak si myslíte, že sitcomová postava je ohľadom svojho miesta na sedenie psychopat, teší ma, práve ste spoznali väčšieho. Pri jedle si nepotrpím, to mi stačí výhľad na miestnosť a relatívne kryté pozadie. Ale nájsť si miesto v knižnici, to je veda.

Musí byť podľa podľa možnosti v časti pre silent study. Musí byť mimo hlavného ťahu, ktorým sa po knižnici presúvajú ľudia. Je dobré, ak je miesto orientované vľavo, ale nie je to podmienka. Potrebné je, aby bolo aspoň z dvoch strán chránené. Miesto nikdy nesmie byť uprostred miestnosti. Roh miestnosti tak postačí, ale ideálny je študijný stôl, ktorý je doskami krytý z troch strán. Svetlo musí byť dostatočné a nesmie vydávať ani minimálny zvuk. Preferuje sa koberec, nie kdejaké hlučné krytiny. Prievan je zakázaný a klimatizáciu nenávidím. Knižnica musí mať vhodnú atmosféru, nevadí ak je masová - pokiaľ je tichá.

Z 32 knižníc, ktoré UofT poskytuje som tú vhodnú našla pri čísle 8. Ako tak chodím po jej skvelých priestoroch, neviem si vynachváliť. Má všetko, vhodné knihy, veľkorysé priestory, nie je preľudnená, stoličky sú pohodlné, má plnohodnotnú DVD kolekciu európskych artových filmov, ako stvorenú na neskorý odchod. Klimatizácia je na môj vkus príliš divoká, ale kto som aby som si odpierala kúsok rozmarnosti? Ako bonus sú všade veselé orientačné nápisy s figúrkami z akčných filmov, a na stene sú takéto smiešne hodiny:

Prechádzam po knižnici, hladkám police, počúvam ticho a pýtam sa, komu za toto poďakovať? A nápis na stene mi odpovie: Faculty of Theology.

Vtáčky

2010-10-22T00:40:00.001+01:00

To čo? Ako? Je to nejaké verejné tajomstvo, o ktorom sa nehovorí, lebo je to jasnejšie nad Slnko a je trápne o tom hovoriť? Šepkáte si za mojím chrbtom? Cítim sa oklamaná. Prečo mi dodnes nikto nepovedal, že Markéta Lazarová je veľdielo svetového formátu? Jasné, o hercoch vieme: mladá* Vášáryová je bohyňa, nebohý Ivan Mistrík je hrdina môjho dospievania, Kňažko za svojich francúzskych štúdií musel byť úplný rytier, ALE František Velecký! Som obeťou nejakého kultu, že som dodnes nepoznala jeho meno? Strávila som detstvo pri televíznej obrazovke - bolo to nebodaj zbytočné? Je možné, že existuje nejaká iná televízia, ktorú všetci ostatní pozerali a ja o tom neviem? Židia? Maďari?

Btw. film. Je tam odpoveď na všetko, čo ste chceli vedieť o stredoveku. Plus úplne strhujúci a pritom sliční herci v dobovom oblečení. Rok výroby je 1965-1967, ale nič kvalitnejšie natočené som od tej doby nevidela.
Ale, zjavne, toto všetci viete, a ja môžem len zisťovať, čo všetko ešte u nás v kulte nevieme a nemáme.

Chceli by ste chovať vtáčky a potrebujete radu? Postrihajte si ich. Ja mám dva, radšej by som síce chovala psa, človek ale musí žiť kompromisne. Tiež, jazvečík na stene nevyzerá vábne.

Vystrihovať si vtáčiky je tiež odporúčaný spôsob, ako sa zbaviť otravných myšlienok typu "kristepane čo len budem v živote robiť?", "čo si o tebe musí myslieť google, keď ráno hľadáš - funny german names" príp. "nevadí ti, že štvrtý deň ješ to isté, lebo si lenivá ísť do obchodu?".

Výborne, keď už som bola ako tak spokojná, s tým, čo študujem, pretože je to superzaujímavé, a má to budúcnosť, lebo ľudia sa budú zabíjať kvôli neexistujúcim bytostiam a mýtom ešte dlhé veky tak BUM. Zrazu tu všetci netočia o ničom inom, ako o law school. Iďte dakam, Perún nech vás zmastí!

*- To mladá je tam trochu nefér, jasné, tkanivo a gravitácia nepustia, ale M.V. je veru fešná dodnes. Hej, pamätáte to slávne predvolebné Sito, kedy vám bolo tak trápne aj za ňu? Veru s malou dušičkou som šla na debaty s M.V., a musím uznať - naživo je znesiteľnejšia. Dobrá správa - vo filme toho veľa nenahovorí, a aj to čo nahovorí, je myslím predabované.

Courtney, Christina, Karolína

2010-10-16T03:42:00.001+01:00

V dnešnom poste bude všetko. Aj bulvár, aj hodnoty, aj ponaučenie.

A je to tam. Po téměř 3 rokoch som znovu sexy single. Skôr teda len single. Stará dievka. Na ocot. Ted Mosby. Opäť sa teda zvýšila šanca, že ma nájdu ohlodanú vlčiakom v malom, dvojizbovom banskobystrickom byte. Čo je horšie, je fakt, že veru latka partnerského života je vďaka môjmu výbornému ex nastavená v nebeských výškach. Čo vám budem hovoriť, bude ešte so mnou sranda v tomto desaťročí! Ak by tomu tak nebolo, je nutné si už dnes pripravovať záložný plán.

Záložný plán pozostáva v prvom rade vo vytýčení si toho, čo nechceme. Určite teda nechceme, aby sme v požehnaných Kristových rokoch sliepňali po hrdých podnikoch a boli pyšní na svoju kariéru, pričom doma budeme revati do vankúša a preliečať všelijaké komplexy. (ako vidno z môjho písania, čítanie poviedok slovenských realistov v rannej mladosti napáchalo na mne galiby viac než dosť) Aha, tutok - keď budem takáto, zastreľte ma. Prosím.

Ešte odpudivejší scenár predstavuje spasiteľský komplex, ktorým napr. tu trpí dosť veľa ľudí. Charita. Spočíva v tom, že všetci MUSÍME pomôcť Afrike. Afrika je zjavne tak fotogenická, že tam každý túži ísť a bezmedzne pomáhať. Ja byť Keňan, tak ujdem za najbližšiu náhornú plošinu. Pretože už dávno je v univerzitných inštitúciách sveta zapísaných na tisíce dievok a romantikov, čo čakajú kým sa s nimi zatrasie ich svet a oni budú môcť ísť POMÁHAŤ a meniť svet. Teda Afriku*.

*- za vsuvku o Afrike sa ospravedlňujem, lomcuje so mnou úžas, po tom čo nám bol jeden africký dobrodruh-pomáhač rečniť.

Hej, pamätáte, ako som tu onehdá zmajstrovala príspevok o tom ako nečítam knihy? Bola to sranda. Čo už až taká sranda nie je, tak to, že veru posledné roky som bola neduživý čitateľ. Hlúpnem tak, že to aj sama vidím, takže šup sa, doplniť základné medzery - tak v knižnici ako aj v hlave.

Ako na zavolanie. Dnes začína univerzitný Book Sale. A že teda to nie je Univerzita Alexandra Dubčeka, ale naozajstná univerzita, tak je vo výpredaji 70 000 titulov. Ja vlastním doteraz 11. Keďže mňa zo zásady viac vzrušuje výpredaj tunáka, bola som triezvo skeptická. V tom vojdem do sály, kde sa to knižné mecheche konalo, a nebolo mi viac treba, aby ma dostali. Huncúti kanadskí mi brnkli na citlivú strunu. Žiadne dvadsaťročné hostesky, žiadna omladina, ale tak ako to má byť, keď sa robia vážne veci, a nie sponzoring pre mobilného operátora. Mrštné dôchodkyne - knihovníčky a gentlemanskí knihovníci v takom požehnanom veku, že to aj mňa udivilo. A ako tam pristali! Och.

Čo ma samozrejme neudivilo, je to, čo pri podobných intošských výpredajoch považujem za najväčší neduh - idioti. Tentoraz idioti s knihami. Keď sa niekto strká, predbieha, alebo sa tvári, že v rámci svojho intelektuálneho ovlažovania tú knihu hľadá tak vážne, že nevidí vozíčkara 5 cm od nosa je to mimoriadne zábavné. Pretože všetky tie knihy, čo sa za nimi tak strašne veľmi pachtí mu budú nanič. V apatieke to nekúpiš kámo.

A teraz, čo sme dnes odniesli. Podotýkam, že za ceny smiešne až sa za brucho chytám.

G.J. Bass - Stay the Hand of Vengeance
H. Kissinger - Diplomacy
N. McPhee - The Book of Insults
T.S. Kuhn - The Structures of Scientific Revolutions
R. Gutman & D. Rieff - Crimes of War
L. Kuper - Genocide

a následne klasiky na osvieženie: The Centaur, A Proper Marriage, To Kill a Mockingbird, meh.. Catch 22, The Great Gatsby.

Kebyže som fashionbloger nalakujem si nechty a zožerem muffin.

Šípim, že cesta domov s kuframi nebude práve pôvabná a classy.

Kuře po kanadsku

2010-10-06T17:22:00.000+01:00

Som tak trochu sedlák. Ne, vážne - za celý život som sa nebola schopná naučiť sa držať príborový nožík v ľavej ruke. S mojím sedláckym pohľadom na svet si napríklad predstavujem, že keď je človek napr. bohatý, nepotrebuje to každému nutne opakovať, lebo to jednoducho nemá za potrebu - pretože mu to može byť úprimne egal. Ďalej, je napríklad človek sexuálne príťažlivý - tak proste nebude každému na počkanie vyprávať (sedlač, vidíte? vy-prá-vať), že je napr. ľúbivá samička vhodná na rozmnožovanie a má vonkajšie znaky nahrávajúce predpokladu, že plodenie bude hračka a šialená zábava.

Nie, nie, tak to proste nefunguje. Kým teda nie ste idiot alebo Mojsej. Alebo tiež Kanada. Viete čo je sranda? Počúvať v Kanade verejné prejavy a počítať, koľkokrát pri tom padne slovo "diversity". Pretože my sme tak diverse, že až. Úplne najviac. A je to super, byť diverse. Aj ty si diverse? Lebo ja som a je to bomba. Proste diverzita. Je fakt dobrá.

Vitajte tiež v eldoráde grafikov a sadzačov! Pretože nie, nestačí úprimné fuck off - ktoré si ja cením pretože nepotrebujem rozprávky keď niečo vybavujem - nie- oni vám do ruky vtisnú brožúru a nálepku. A usmejú sa, a že príďte znovu, po ďalšiu. Tak tak, brožúrky na lesklom papieri sú to, čo človek potrebuje. A nálepky.

Havana Nights

2010-10-03T04:47:00.002+01:00

Ako som už v osobných rozhovoroch mnohokrát spomínala, som mimoriadne spoločensky znevýhodnená. Hudobne. Nielenže hudbe nerozumiem, nechápem ju, dokonca ma ani nijak nefascinuje. Pritom nedokážem prejsť dlhšiu vzdialenosť, byť v kúpelni, alebo ísť v dopravnom prostriedku len tak, naľahko - bez podcastu, alebo iného hovoreného slova. Len tej hudbe nie a nie prísť nachuť. Pritom dokážem reagovať - napríklad viem, že musím utekať z námestia, keď Smatanová ťahá dačo z hrdla (true story). Na strane druhej, keby som mala počúvať, to čo Fričko niekedy púšťa, tak musím brať drogy na upokojenie.

A predsa, mám dáky cit v sebe. Tie megalopolisy sú zvláštne mestá. Hlučné. Nikdy som si to neuvedomila tak ako teraz, keď mám pocit, že starnem 10 násobnou rýchlosťou, len čo vstúpim do obchodného centra. Prosím, prestaňte produkovať hluk. Panebožekristoverany, prosím prestaňte hrať rádiový pop. Všade, v každom obchode. Girls-fun-bitch-love-party-like. Buď-už-prosím-konečne-ticho! Vaňkovka sa zrazu zdá byť úplná oáza relaxu. Zajtra si ordinujem hodinu čumenia na hladinu jazera Ontario a dobrovoľnú fyzickú aktivitu. Na ukľudnenie.

Nuda, poďme na obrázky. Voľnočasové kampusové aktivitky. Čo skôr? Alebo rovno k mladým komunistom?

Zdobíme si izbu. Takéto výborné postery som našla. A už aj veru visia na stene. Záviďte - teraz!

An Education 101

2010-09-27T00:26:00.008+01:00

Dnes sa naučíme, ako naplniť stereotypné predstavy o mrachte v zahraničí a oboznámime sa s terénom, na ktorom neradno kolobežkovať. Taká mrachta v zahraničí ledva / (tri týždne) zatvorí ze sebou dvere na rodnej hrude / (v Brne) - už aj začína porovnávať. Vitajte, dnes si pohovoríme o vzdelávaní!

Najčastejšia otázka mojich verných priateľov je, zdá sa, "Čo škola?". Čo by bolo, škola je super. Budova krásna, fotogenická - rovnako ako brnenská FSS. Wi-fi všade fungujúca - rovnako ako na FSS. Knižnica obrovská, zdrojov nespočetne veľa - podobne ako FSS. Rozdiel bude samozrejme v ľuďoch. Zlí brnenskí pedagógovia a skvelé, inšpirujúce torontské mozgy? Nie tak celkom, študentíci sú rozdiel.

Zatiaľ najväčší zážitok mám z hodiny profesorky Badescu. Úloha znela: načítať zadané texty, budeme diskutovať. Celá natešená texty načítam, napíšem 300 slovný position paper a spokojne usadnem do lavice. Diskusia začala. Skončila po hodine, počas ktorej si profesorka robila poznámky o kvalite príspevkov, k slovu sa dostal takmer každý a ja som si mohla za ten čas čo som venovala čítaniu zadanej literatúry radšej fúkať mydlové bublinky. Efekt by to malo rovnaký. Pretože drahí spolužiaci nemali text prečítaný - oni ho mali prekopaný, premyslený, znásilnený, prestavaný, premodelovaný a čo ja viem ešte čo. Nevystupovali agresívne, žiadne ideologické útoky zľava, dokonca ani zprava. Distingvovane, na úrovni.

Druhým pozitívom je spätná väzba. Viete ako vyzerá hodnotenie mojej poslednej brnenskej seminárnej práce na 15 strán? Takto:

Na strane druhej sa nečudujem, predstavte si, že ste doktorant a máte opraviť cca. 40 PPčiek každý týždeň, pričom akú-takú hodnotu majú možno dva. Zvyšok sú nesúvislé krčmové reči, zlá štylistika, ešte horšia gramatika, opísané polopravdy a prekrútené múdrosti starých mám. Ja by som to nerobila, ani ak by som mala ku každému PP krémeš navyše, za fľašu pálavského vína by som pouvažovala. Božeuchovaj - nieto ešte opravovať seminárky! Povedzme si, koľko kvalitného textu dokáže asi tak vyprodukovať študent, čo má podľa stále aktuálnej brnenskej módy na krku dve školy? Nuže?

Tým sa dostávam k ďalšiemu bodu - mám tento semester štyri predmety, je nedeľa večer a prípravu na budúci týždeň ešte zďaleka nemám hotovú. Pracujem na tom od štvrtku. Dve školy? Mám problém nájsť si čas na možnú extrémne nízkoúväzkovú brigádu.

A pritom to Brno nie je úplne mimo. Zoberte si napr. (titul, titul) T. Šmída. Akokoľvek môže byť jeho osobnosť obrastená urban legends, a asi ani nikdy nebude typom uhladeného profesora v politologickom saku®, ale vďaka nemu nie som na hodinách o etnicite úplne mimo. Ayoob, Brown, Smith, Nye, Luttwak. Všetko mená z jeho hodín.

Ešte v krátkosti, v bodoch:

hodinový plat TA - teaching assistant - 38 CAD (krát dvadsať) (neviem, či to bude rovnaké aj u social sciences, údaj je z prírodných vied)
hodina na FSS najpodobnejšia kanadskej? Jednoznačne (titul, titul) Ľ. Majerčík (titul). A nevravím to len preto, že je veľmi ~~pekný~~ rozhľadený. Vážne, jeho kurz som mala pred tromi-štyrmi rokmi, pričom dodnes si pamätám obsah kurzu, to o čom som písala a hodnotenie bolo pravdepodobne najviac k veci za celú moju dlhú FSS históriu. A ešte je aj ~~príťažlivý~~ zaujímavý rečník. Nech mu zvýšia gážu, alebo dačo také, pretože (nevídali!) hodiny si pripravoval a nemal ppt spred troch rokov, kde odverklíkuje to čo rok predtým a ešte rok predtým a ešte rok predtým.

A na záver. Kde neradno kolobežkovať? Na koľajach pre električku - len zázrakom som sa nevyrúbala - neni to sranda, keď kolieska zapadnú do koľají, a prisahám, že ten mastif, čo bol svedkom mojho temer-pádu mal v očiach strach.

Priateľské etudy

2010-09-22T02:34:00.004+01:00

“Áá, čo to dnes len bude? Určite bude zase meškať ako minule” – čviriká mi za chrbtom Lucy, nahlas konštatujúc úplne zrejmé veci a podávajúc si ruky s každým v dosahu. Zoznamovanie, kamoši. Akoby to nestačilo na strednej škole, v Brne, v Nemecku a kdejaviemeštekde. Nemusím pripomínať, že je mi to proti srsti. Obzvlášť v krajine, kde mám prízvuk, takže človek nemusí byť génius, aby uhádol prvú otázku, ktorá mi bude pri zoznamovaní položená. Na druhej strane to má i výhodu (a.k.a moja zábavka), kedy som si dovolila prebrať maďarskú i fínsku identitu. Na iné si netrúfam, čo ak by som tu v mekke multi-kulti, alebo ako tu tomu hovoria v kráľovstve "diverzity" natrafila na rodilého mluvčího.

Pravdepodobne najhoršie na tom je, že človek kamošov potrebuje. Približne po mesiaci sa každý potrebuje posťažovať, ako strašne veľa povinného čítania má. Potrebuje, aby sa niekto uškrnul jeho pokusu o frk. Potrebuje mať pocit, že je komu zavolať, alebo koho otravovať cez IM.

Tak teda ideme na to – tenkrát potřetí. Ako na kamošenie – tipy a triky. Život ma naučil zlaté pravidlo – ľudia, čo spočiatku rozprávajú najviac, sú zvyčajne najmenej zaujímaví. Týmto škrtáme Lucy. Už som asi tiež vyrástla z bezmedzného záujmu o podivínov. Ako som bola bývala spomínala – vedieť súradnice Antananariva je ok, kým je pritom človek upravený, zvláda bežné sociálne výzvy a má ostrihané nechty (panebože vážne, chlapi, nechty! také jednoduché).

Nasleduje “zdieľanie informácií”. Zdieľanie informácií na ceste ku kamošeniu je procesom, ktorý sa nedá preskočiť (i keď, nazdávam sa, potenciálneho priateľa dokážem poľahky rozpoznať podľa jeho facebookových chúťok*).

Zdieľame:

-2 vtipné historky z detstva (ja mám v zásobe kopec mŕtvych domácich miláčikov)

-2 obľúbené seriály

-1 pubertálnu boliestku na duši (alkohol nutný)

-4 názory na zásadné geopolitické témy dneška (lepšie bez alkoholu)

-členstvo v organizáciách, prípadne obdiv k polarizujúcim osobnostiam (ftipná historka z natáčania: sedím si raz takto v podniku s možnou kamoškou, pekná, vzdelaná, chytrá, už sa chcem aj po stehnách ťapkať, ako som si dobre vybrala, keď tu – potúžená alkoholom – zašveholí, že to Hitla nemyslel až tak zle)

Ak sme zdarne prešli aj touto fázou, týmto pohyblivým pieskom, hrobárovou lopatou kamošenia, nasleduje obdobie – a to pomerne dlhé. V tomto období sa rozhodne, či je to človek, na ktorého by sme mysleli, aj keby nám Facebook nepripomenul, že má narodeniny. A to je prosímpekne – ho-dno-ta. A ako všetci vieme, ja veru som na hodnoty.

Priateľstvo je bolestný, útrpný proces s mimoriadne neistým výsledkom zahrňujúci niekedy tak dehonestujúce aktivity ako trhané pohyby rytme konga, nepochopené ftipkovanie a investovanie času a energie do ľudí, kt. za to nestoja. Poďme na to!

_______

*Pozn.: spýtať sa Zuzy, prečo má medzi “likes” – HUGS.

Domček v prérii

2010-09-12T22:38:00.004+01:00

No tak a blogujte z Kanady. Blogovať z Taškentu, či Kigali, to je hej! Ale skúste blogovať z Toronta. Je tu pekne. Je tu tiež veľa možností. Je tu pekná a podľa všetkého slušná univerzita. Je tu nízka kriminalita. Moje schopnosti nedokážu vteliť torontskú pravdu do súvislého textu, kt. by mal hlavu a pätu, poďme teda v bodoch:

Toronto je veľmi, veľmi ázijské. Samozrejme som skúšala počítať ľudí, aby som zistila nakoľko ide o môj osobný dojem dievky, čo je prvý raz vo veľkom svete, a či je tomu skutočne tak. Doteraz som sa ale k žiadnym relevantným výsledkom nedostala. Musí teda stačiť nasledovné - univerzita - very asian, ulica - stredne, drahý supermarket - nula asian.

Som jediná, koho pri pohľade na rasovo zmiešaný pár napadne, že sa chlapcovi práve splnil pubertálny sen, keď si vedie za ruku mladú Číňanku veľmi vysoko mimo jeho ligu?

Definitívne viem rozoznať stredoeurópsky ksicht, jeden vlastním.

Môj tweet z 2.4.2010: "mam novu kaamosku, twilightom reznuta military krestoska z Rumunska. True story."

Moja spolubývajúca hen vedľa je: z Rumunska, má po celej izbe ikony Panny Márie a na poličke bibliu s krucifixom. Zatiaľ žiadne znaky Twilightu. True story.

Nemôžem ale bezuzdne kydať, je veľmi milá a nápomocná. Podobne ako pani domáca, Maria.

Maria je jedna z tých čarovných osôb, kt. v Toronte strávili "46" - slovom štyridsaťšesť rokov a stále nevedia po anglicky. Mýval je podľa Marie proste divá mačka s you know... fúzikmi.

Ako ste iste postrehli, stále som vo fáze úplneho nadšenia, a takmer nie som schopná krivého slova.

Zatiaľ definitívne najkrajší pocit som mala na brehu jazera. Drevené lavičky, preteky kajakov, svieži vzduch. Ešte nikdy som nechcela ísť plachtiť viac ako teraz.

Zajtra začína škola, tu hľa, čo budem študírovať:
Africa: 21st Century
Topics Peace & Confl
Politics of Development
Ethnic Pol Comp Pers
20th Century Caribbean
Ako som bola bývala písala dávnejšie, Bobo Geldof môže ísť handry fajčiť. Počuješ Bobo? Choď. Vážne.

Úplne, ale úplne najlepšia vec na Toronte je, že v každej verejne prístupnej budove je prosím pekne dezinfekcia na ruky! Čo je pre mňa, ako osobu, kt. sa vo verejnej doprave dotýka madla na tých najmenej pravdepodobných miestach, prípadne sa nedotkla verejnej toalety už mesiace, akoby mi cherubíni spievali personalizovaný gospel. Diky SARS.

A na záver, pozdravy pre Frička. Čože je to, čože?

Not Another Student Exchange

2010-08-24T18:46:00.002+01:00

Takže, opäť raz UPDATE. Za dva týždne odchádzam na ročný študijný pobyt. Kde-kade som veru prisahala na zákaz študentských výmen, okresanie/zrušenie Erasmu (alebo aspoň jeho juhoeurópskej časti) a kdejakých zbytočne minutých peňazí. No vodu káže, víno pije. Skočila som do štipendijnej rieky druhýkrát. Poslednou mojou štáciou bolo božské Sasko. A hnevám sa veru na seba dodnes, že som si pobyt viac neužila, viac nezažila. Nešla som na „rande“ do Zwickau, ušiel mi Budišín aj Gorlitz a takmer všetky tamojšie šmakovky.

Tento raz to musím zmeniť. Ako ale začať? Ako sa dnes človek vhodne pripraví na taký študijný pobyt? Veľmi nutné je podľa všetkého na Facebooku v dostatočne vhodnej dobe drbnúť do statusu dostatočne zaujímavý status. „Idem na rok na Azúrové pobrežie“, „Stážujem v Mossade“ obstálo možno tak medzi januárom 2009 a júnom 2009. Dnešný vek si žiada invenciu! Pravdepodobne najinvenčnejšie sa zdá byť dnes, 24.8.2010 neinformovať na FB vôbec a naoko skromne sa pripraviť o pätnásť závistlivých likeovacích palcov.

Ďalším problémom sa zdá byť vhodné uvedenie miesta pobytu. V Japonsku som mala štyroch friendov, v Anglicku študuje vyše desiatky, a do Pešti to ťahá slovenský výkvet masovo už od osemnásteho-devätnásteho storočia. Dostávame sa k najväčšiemu oriešku – ako vhodne uvediete … prepytujem – Kanadu? Ja si dokonca kladiem ešte odvážnejšiu otázku hodnú skutočného génia – čo vlastne vieme o Kanade?

Rozmýšľam už mesiac, dokonca so sebou vláčim Tesco Value poznámkový blok, reku – čo ak mi myšlienka napadne a nebude kam ju zapísať. Po mesiaci mám pod nadpisom „Kanada“ nasledovné:

-Robin Scherbatsky

-South Park

-Peter Šťastný – Hokej na dvoch kontinentoch, máme doma

-spolužiak zo ZŠ - Groši, známy aj svojou výstavkou drobných skulptúr z mokrého toaletného papiera na parapetnej doske a časopisom KreSlo a.k.a "krepé slová"

-“Z druhého brehu“ - Rubrika Petra Breinera v SMEčku. Moje spomienky na ňu sú nasledovné: „Fuj Slovensko, je to tu úplne nahovno, spamätajte sa, je dvadsať rokov od pádu železnej opony, byrokracia. Fuj Kanada, úplný socializmus tu je, plíživý boľševizmus, šecko affirmative action, nechutné.“

Významne si ku svojim znalostiam gratulujem - úloha prvá - " nenápadné uvedenie do problematiky" zdarne ukončená.

°°štenjatka, škola a hajling°°

2010-06-19T20:04:00.005+01:00

Keby niet odrodilého diverzanta Faragóa (maďarské meno - náhoda??), ktorý ma fyzickou silou ťahal od mojej občiansko-investigatívnej povinnosti pofotiť posledné predvolebné zhromaždenie ľudovej strany Naše slovensko Majka Kotlebu v Banskej Bystrici, boli by na tomto mieste super fotky lováckych hláv držiace bannery s víziou budúcnosti Lovenska. Podobné stretnutia sú vždy veľkým otáznikom k skutočnej vedeckosti darwinizmu, prípadne tiež predstavujú ohromnú výzvu k vám, zúčastnením. Napríklad ja sa mám chuť vždycky ohmatať a nájsť si plutvu, alebo chvost, čo by znamenalo, že som iný živočíšny druh ako zúčastnení. Nič z toho sa nestalo, občianska investigatíva bola zhatená. Vtedy a tam. Na strane druhej, máme čas, internet a chuť poznávať. Stalking – alebo volajme to „hobby“. Ako na to?

V rámci tohto hobby si na Facebooku nájdete jednu z rodoľubých a protiparazitických skupín ako sú napr. STOP madarom, Je veľký rozdiel medzi POTKANMI A CIGANMI? potkan aspoň nečaka pred LIDLOM, Rómovia a Maďari za Dunaj ... !!!, Maďari za dunaj a cigáni do neho!, príp. MADARI za dunaj ROMOVIA do dunaja (btw. 6 552 fanusikov).Z ponuky si vyberieme mozgový trust “Slovensko si nedame” s podtitulom “madari za Dunaj”. Jedná sa o menej početnú skupinu, s počtom členov 171. Velmi zvlastne je, že členovia skupiny majú divotvorné prostredné mená. Uvážte: PaulínQa ŇuŇu, Peťka Smejko, Lucta, Kikisko, Bobík, Srnka, KattyKitty, Levíčatko, Pufinka, Veveridžga, alebo tiež Psotilda. Vyzerá to, teda, že Peťka Smejko spolu s Pufinkou by najradšej vykopali všetky kurvy maďarské za Dunaj. Ale tak nebudeme zostávať pri povrchnom pozorovaní, poďme k profilom tejto budúcnosti Slovenska.

Takmer všetko je to mladô, osciluje pod hranicou osemnástky. Zvyčajne sú zo stredného a menšieho mesta na Severe alebo Východe, radi sa fotia vlastnou ľavačkou, zo záľub sú to v prípade chlapcov autá, spoločné záľuby sú hokej, fucik, no a samozrejme alkohol. Zvyčajne sú tiež členmi skupín typu: “veľmi si mi ublížila ty kurva nechutná”, “uhni piča”, “rád jebem”, “baby z keceroviec su vyhlasene kurvy” prípadne “daj mi fajku”, či “milujem ťa, neublíž mi, zle skončíš”.

Úplne najmladšie členky podobných skupín sa v snahe zapadnúť predstavujú fotografiami, kde si z mne neznámych dôvodov stláčajú kožu na hrudníku, alebo tiež pózujú s veľmi otvorenými očami. Takže pozor, lebo sa vám ľahko môže stať, že Kikušqa od susedov skrýva v duši onakvejšie myšlienky ako len na Ďusiho z vedľajšieho vchodu. Chlapci sa tiež bez ostychu fotia doma pred skriňou. Aby som tiež nezabudla, ako vraví profil jedného člena týchto fajných skupín „... asi budem fízel...“. Ha ha.

Deti, tie z toho vyrastú, všakáno. Dúfajme. A tiež si pripomeňme, že 33 724 občanov tejto republiky volilo Ľudovú stranu Naše Slovensko, a všetci tiež vieme, ktorý to parlamentný výkvet to ustál (použijúc hzds hantýrku) o nejaké tie stotiny percenta kokotizmu. Gratulujeme si.

°°prava tvar°°

2010-06-05T22:09:00.003+01:00

Toto je 20 najhľadanejších výrazov v online slovniku cudzich slov:

1. sofistikovaný
2. implementace
3. implicitní
4. asertivita
5. portfólio
6. explicitní
7. altruizmus
8. sarkazmus
9. latentní
10. pragmatický
11. infantilní
12. anotace
13. marginální
14. xenofobie
15. empirický
16. konsolidace
17. demagogie
18. klišé
19. melancholik
20. extravertní

Tak, a teraz vy a) čo si tieto slová nemusíte dohľadávať, b) neboli ste odkojení na závisti, hlúposti, falošnom velikášstve a ezoterike - koho idete voliť?

"Z úcty k našim otcom, z lásky k našim mamám." Jedine Magyarul. Bátran. Híd tunáka volíme.

°°ukazujem svoju ľudskú stránku. skoro.°°

2010-05-28T00:02:00.006+01:00

Úplne to mám v pamäti, ako by to bolo dnes, keď sme na strednej škole stretávali naše platonické ehm... lázky každú jednu prestávku. Úplne rovnako náhodne sme vedeli ich rozvrhy, odchody autobusov a úplne náhodou sme si odkladali autobusové lístky, keď niektorá videla toho dotyčného v inom ako obvyklom čase. Úplne náhodou napísala B. (sorry Bubi) básničku "Dám Ti svoju mamu", a úplne náhodou mal každý svoje meno. Čau Ruka, Ivo Di Carlo, Šišo, Horčičák. Darmo, obsesívne, len vo vašom mozgu existujúce vzťahy sú najlepšie vzťahy. Dosť bolo. Proste, čo som to chcela... hej, neverím na náhody. Bohuslav Sobotka spôsobuje bezdomovectvo.

°°noc v múzeu°°

2010-05-15T22:41:00.010+01:00

Tak som bola na tej, tej, no Muzejní noci. Druhý a posledný krát v živote. Niežeby sa nepáčilo, to božechráň, skrátka starneme, vyvíjame sa, čím ďalej tým viac máme pocity, že si ktosi namiesto ľudí tvorí zlé vtipy. Tiež veľké množstvo ľudí pokope nám vadí, tak vo všeobecnosti. No neprišli ste po dávku reality, prišli ste čítať postrehy. Takže. Čo sme zistili:

väčšina historicky hodnotných umeleckých, či technických vecí v ČR má jedno spoločné. nemecký pôvod.
netuším, či to čo bolo pred domom umenia bol bordel, alebo umenie. Podľa mňa bordel, ale ľudia sa tvárili akoby nič.
apropos cena! Dobré znamenie, tento rok som nikde nestretla niekoho, kto by sa zoširoka pred nejakým obrazom rozkročil a zašvitoril čosi ako "Týýý, to by mě zajímalo, kolik takovej špás stojí."
ak toto neni znakom kultúrnosti národa, tak už neviem.
ak budete v Brne, skočte do Wannieck gallery, je tam dobre a vystavuje tam práve Stanislav Diviš, pre domácich Standa. Standa dobre maľuje. Viem to podľa toho, že sa mi to páčilo a v brožúrke bolo napísané, aké je to hodnotné a prevratné.
inak luPqáMe aj Dům umění a Uměleckoprůmyslové muzeum.
to mi pripomína, keď už píšem ako päťdesiatnička, včera sme boli v Mahenovom divadle. A sa pýtam: top z newyorkera, plážové šatičky od číňana a tenisky zn. lebosompizda a papať čipsíky akože potichu, vážne? to ako fakt?
ďalšie postrehy nateraz nemám, poďte prosím teda aspoň do mojej súkromnej galérie, keď už je tá noc. zadara:

1.Cesta do města (jar, 2010, Brno)

2. Ffffš! (dnes, Brno) Z cyklu Fajčíme fašírkové ftáky f šaline.

3. S chľebom a fašírkou v plnej šaline (dnes, Brno) Z cyklu Ale domácou.

4. Unavený (dnes, Brno) Z cyklu A teraz si všimnite aký má tento post že posolstvo, leží tu nadrbaný chlap, čo vyzerá "unavene" a na obraze je slizký socan sobotka (SSS). Umenje. Inak to nazvať neviem.

°°übermater°°

2010-04-21T00:37:00.003+01:00

Takto na prahu dospelosti (čochvíľa 24 rokov, kristepane) sa už samozrejme zamýšľam aj nad životne dôležitými vecami. Ako napríklad čo to je, daňové priznanie? Načim sporiť? Ak hej, tak z čoho? No a najdôležitejšie - čo sa vám to porobilo, matky?! Pekne poporiadku, privyrábam si tým, že ľudí v Brne učím jazyk anglický, niežeby som ho sama vedela. To samozrejme vedie k tomu, že mám kopec zážitkov, po štvrtom deci vína som úplná studnica.

Zážitok č. 1 z 2836

Ja k žiakom (exaltovane pateticky): "No čo, poradíte mi v Brne dáky perfišný obchod na handry?"
Žiaci (snaživo): "Tchibo!"

No, a takto vám ja učím a stretávam ľudí. A kde tu sa v kurze vyskytne fenomén zvaný übermater. To je pre mňa nesmierne zaujímavé, lebo v mojom požehnanom veku som si stihla extrémne obľúbiť pravdepodobne len seba, a tuhľa som konfrontovaná s osobami, čo sa priam zombícky oddali malým ľuďom z reklamy na piškóty. (tak uvažujem, aká toto bude musieť byť lahoda, ak to bude čítať moja drahá mama v brzkej dobe veraže aj očakávajúca vnúčence, muheheh). K veci. Übermatka nemusí vedieť slovosled, tvoriť otázky, nemusí vedieť ako sa povie stôl, pero, mačka. Nie nie. Ale keď sa spýtam (exaltovane pateticky) "Kto vie ako sa povie ihrisko?" zaihrajú v očiach übermatky také ohne, že vatry zvrchovanosti môžu ísť handry fajčiť. Slová ako plienky, hračky, kočík majú taký účinok ako by ste bezdomovcovi pred nosom ukazovali španielske vtáčky. Zábava. Kým normálny človek odpovedá na otázky lektora zlou angličtinou z ktorej vás ide vychytiť, übermatka dáva otravnosti úplne nečakané dimenzie.

Ja (skromne): "Čo si myslíte o francuzskej revolúcii?"
Imaginárna Übermatka: "To, čo moje deti."

Ja (skromne): "Tak čo, ako sa máme?"
Imaginárna Übermatka: "To viete, deti bla bla..."

Ja (skromne): "Aké máte sny?"
Imaginárna Übermatka: "Odkedy som bola oplodnená len meniť plienky a chodiť bez makeupu..."

Tak, a ony vám budú ešte, prepytujem - ukazovať mobil kde si odfotili ako nejaký spratek a) kydá po sebe zmrzlinu
b) hladká nejaké zviera.

Seriózne, máme to my, ženy na prahu dospelosti (24!!!) bez hypotéky v živote veľmi ťažké, stretávať übermatky - to chce charakter.

Tak mimochodom ma napadá, fráza, frázička... Get a life!

PS: Hej, viete ako sa otvárajú dvere v trolejbuse? Takým tým hlúpym, trhaným pohybom. Dnes ma to zasiahlo rovno do čela. Neviem, či to má súvis. Ako alibi pred pogromom zo strany veďvyvietekohovyššiečastospomínaného to snáď stačí.

°°kto teda vypálil ten Telgárt?°°

2010-04-16T22:17:00.008+01:00

Po prečítaní tohto postu by ste mali nadobudnúť dojem, že autorka je vzdelaná mladá žena, ktorú nejde inak, než zamestnať na zaujímavom poste s veľa loove. Ak to tak neni, je to vaša chyba a ste
pravdepodobne hlúpi.

Pamätám si, ako by to bolo dnes, čo nám na tabuľu v tretej triede základnej školy napísali, že sme "výberová, nemecká trieda". Pamätám si to najmä preto, že som si myslela, že som sa dostala do triedy anglickej. Ale čo tam, na detailoch nezáleží, všakáno.

Nasledujúce roky sme tak strávili drilovaním deklinácií, životom Herr
Müllera, krepej Tanje a môjho milovaného jazvečíka Waldiho. Keď sme boli starší dozvedela som sa, že keď vám padne lietadlo v džungli, môžete z toho dostať červíky do mäsa, a takisto frázu, ktorú nezabudnem ani na smrteľnej posteli "Ein Auto wird geboren."

Učenie nemčiny bolo mimoriadne podporované aj zo strany rodičov, veď teda, no, ak nebude úplne tupá, bude z nej gastarbeiter, a nemčina sa jej v nejakej Tirolskej krčme zíde, nie? Schnitzel, Bratwurst, Rinderfleisch, Pumpernickel, všetko viem, všetko ovládam.

Keďže odkedy som v Brne, pumpovanie nemčiny do hlavy ako za starých
slovenských čias prestalo, načim sa mi bolo poobzerať po iných možnostiach. Polroka som bola vo Veľkom Krtíši vo východných Nemciach, kde teda málokto z Erazmákov dokázal aspoň vetu po nemecky vystrúhať, a tak sa moje trénovanie nemčiny zvrtlo na frázy, ako napr.:
*"Nebojte sa, to sú len poľskí Erasmus študenti."
*"Nie, nemyslím si, že Rómska otázka na Slovensku by sa mala riešiť
väčším prílivom peňazí."
*"Nie, nemyslím si, že väčšina Rómov sú čisté, ublížené duše."
*"Máte to aj vo veľkosti 34?" (ešte som aj chudá, ha ha, nežrať a cvičiť!)
*"Gin tonic poprosím."

Po návrate s požehnanej diery vo východných Nemcoch, som si povedala, že keď ma už nenaučili nemecky v Nemecku, tak teda udržím v sebe aspoň zbytky znalostí a zapíšem si dajakú magisterskú nemčinu na FILOZOFICKEJ FAKULTE. A to bol prosím pekne moment v mojom živote, ktorý spôsobil, že som nútená tráviť hodinu a pol týždenne v spoločnosti ľudí, čo budú o rok disponovať magisterským titulom, ktorý pre mňa týmto neskutočne devalvuje. A títo ľudia, nielenže sú tupí ako mrazené bedne toho najtvrdšieho gitu*, nieee... oni sa neboja byť hluční, neboja sa otvárať svoje prázdne ústa, prípadne prísť bez prípravy a s nechutným pepanským prízvukom hádzať perly ako "íbr" a "imr". A smiať sa. Veľa sa smiať. Lebo veta "Ako sa povie strata panenstva?" je tak neuveriteľne vtipná, že som musela čakať 23 rokov aby som stretla Láďu, čo ju vypustí z úst.

PONAUČENIE: neučte sa nemecky, je vám to na hovno.

A aby to nebolo všetko, ak ste boli rovnako hlúpi ako ja, tak budete
rozumieť tomuto, akože ftipnému článku:

"ZEHN GUTE GRÜNDE, DEUTSCH ZU LERNEN

(1) Damit man die Texte von Tokio Hotel verstehen und phonetisch sauber mitsingen kann.

(2) Damit man Bill Kaulitz (dem Sänger von Tokio Hotel) einen Liebesbrief schreiben kann.

(3) Damit man bei deutschen Fernsehserien wie "Derrick", "Ein Fall für zwei" und "Sturm der Liebe" nicht auf Untertitel angewiesen ist.

(4) Damit man seine Freunde durch Wörter wie "Fußballweltmeisterschaftsendrundenteilnehmer" oder "Überschallgeschwindigkeitsflugzeug" beeindrucken kann.

(5) Damit man Goethe im Original lesen kann. Und natürlich nicht nur Goethe, sondern auch alle anderen Klassiker der deutschen Dichtung, einschließlich Heinz Erhardt, Wilhelm Busch und Loriot.

(6) Damit man es als Porsche-Fahrer nicht nur allen zeigen, sondern auch noch allen sagen kann, dass der Wagen weder "Porsch" noch "Porschie" ausgesprochen wird.

(7) Damit man als Reinigungskraft in der Lage ist, gut gemeinte Hinweise zu berücksichtigen, wie man sie auf deutschen Putzmitteln findet, zum Beispiel "Augenkontakt unbedingt vermeiden!" oder "Dämpfe nicht einatmen!"

(8) Damit man bei der Bambi-Verleihung auf Deutsch sagen kann: "Ich danke meinen Eltern! Und allen Leuten von Sony Music! Und natürlich meinem Publikum! Ihr seid so wundervoll! Ich liebe euch alle!"

(9) Damit man als Journalist dem deutschen Außenminister bei einer Pressekonferenz Fragen auf Deutsch stellen kann.

(10) Damit man die Rolle des Bösewichts im nächsten James-Bond-Film bekommt."

Chachacha, no do popukania.

*bulvár verzia: dve baby sú tak tučné, že sa nezmestia do stoličiek,
a chlapci majú asi tak inteligentný výraz v očiach ako Robert
Rosenberg po šichte, inak sú tam baby čo vyzerajú ako krestošky se
vším všudy, ale tie sa aspoň pripravia. Konec hlásenia.

°°poďme sa bavit o dobrých veciach°°

2010-01-20T22:01:00.002+01:00

Cha! Dnes bol nádherný deň, napríklad som si musela v šaline len jediný raz odsadnúť, pretože verte-neverte, pot prebije aj páperku z osemdesiatych rokov. Ja som neverila. Zistila som, že na francúzštine sa dá prežiť 135 min konverzácie s vetou: "Oh, oui, c'est ca!", takže tým pádom už tiež chápem ako prežije východniarka v bratislavskej firme (nie ty, to tá druhá).

Je veľmi dôležité, niekedy porozmýšľať a uvedomiť si, že v skutočnosti si z vás Ježiš nerobí srandu, keď vám do cesty posiela ľudí. Dokonca, to s vami niekedy myslí vážne. Ježiš má tiež rád internet, a také perly tam schováva že až. Šup do komentov s tipmi na perly, ja verím v ľudstvo vďaka týmto:

-Túto zadanú slečnu v podstate neznášam, a dúfam, že jej profilovka je photoshop, a že aspoň škúli, keď už nič iné. Píše tak, že budem rok robiť v open office database clerka a vo voľnom čase ponúkať paušály Vodafone v podchode, aby som ju mohla ďalej čítať. Ona sama má job snov. Keď je najhoršie predstavujem si, že je z Rožňavy a svoje posty kradne od iných. Tak!

-toto je zas pripravené na váš podcast. Robí to Český rozhlas, aktivisti z Post bellum, a sú to vynikajúce príbehy pamätníkov. Výsluchy na Loretánskom námestí v Prahe, mučenie, eštebáci, a ľudia o ktorých majú točiť kasové trháky! Choď preč Lady Gaga, mp3 player radšej Příběhy 20. století.. Hej, a tiež mám potom dobrý pocit, že aká som iná, uvedomelá.

-a posledná vec, nestáva sa mi často, že si dokážem pamätať celé vety. A potom prišiel človek, čo napísal vety, a sú podľa mňa jedny z najvtipnejších, aké som čítala, a to až tak, že mi je ľúto použiť slovo "vtipný" v krajine, kde humor robí Oliver Andrássy. Aha:

"P.S. Milá Sandra, to mesto, kam sa, ty brzda jedna namachlená, každý pondelok terigáš na internát, aby si tu rodičovské peniaze investovala do vzdelania, ktoré ti aj tak nepomôže, sa nevolá Blava, ale Bratislava.Tak ako ty sa voláš Sandra a nie Fľandra." (Adam Batrflaj, humno.sk, tu)

Adam Batrflaj, admin na piskosky.sk a Ľubomír Nemeš sú voňaví, príťažliví muži, s výbornou kariérou, budú skvelí otcovia našich detí, a do staroby ma budú každé ráno rozosmievať brisknými postrehmi nad cereáliami s džúsom, budeme čítať medzinárodnú tlač v prútených sedačkách na terase nášho slnečného podkrovného bytu v jednej zo stredoeurópskych metropol, cez víkendy budeme jazdiť s naším švédskym autom na mätou prevoňanú chatu a pomedzi nohy sa nám bude pliesť starnúci, ale poslušný, verný a dobrý pes z útulku...

°°Anger management, deň 1.°°

2010-01-11T12:46:00.003+01:00

Po včerajšku, kedy som po tristo rokoch bez blogovania prišla s famózne inovatívnym postom za použitia dvoch hrubočizných nadávok si vravím dosť. Vari chcem skončiť svoj život v sebaľútosti ako sociálny demokrat? Vari chcem slintať v Topoľčianskej bytovke, že susedovie chlapec má lepšie kopačky? Pritom každý psychologyczny paperback a rapavá redaktorka ženského časopisu vám povie, že cesta vedie skrz optimizmus a ovládanie hnevu.

Zamyslieť ma prinútil všemocný nástroj, nás spoločensky retardovaných – Facebook. Tutoka aha výpis mojich posledných aktivít:

· I Pretty Much Hate Everyone,

· DAMN!!!! I Need Anger Management,

· Fuckoff ya annoying bitch,

· Zasraná zima, posranej sníh, zkurvený bahno, vyjebaná tma,

· HATE CATS,

· I hate Mice and Rats!

Prípadne Twitta:

este jeden den v miestnosti s viac ako 3 ludmi a zacinam znovu blogovat
fuj davy a tlupy.
dnes ma obtazovala sialena socka a v najludnatejsom podchode v brne su rozslapane ludske fekalie. dvojita porcia. yummy.
pozorovanie spravania studentov v PC centre:den 3: jednoznacne najviac vymyte vnutrolebecne priestrory vlastnia studentky pravnickej fakulty
krista, ako ja to tu neznasam.

Nepoznať sa, poviem, že som zakomplexovaná neurotická krava (božechráň), ale ako dôkaz použijem citát môjho dospelého suseda, ktorý sa mi približne pred troma rokmi pozdravil „ahoj smejo!“ (Sused P. 2007). A on toho o charaktere teda čosi vie – profesionálne trénuje psy.

Príklad: „Keď nabudúce vedľa mňa bude sedieť v študovni vygélovaný erazmák, čo hovorí po anglicky ako šikovnejšia opica, bude žviakať tri žuvačky naraz a jeho vyfrézovaný mozog mu neprinesie informáciu, že telefón má aj tichý mód...“

Túto informáciu preberiem ako:

„Medzinárodná študentská výmena, zdravý chrup a komunikácia sú predsa skvelé veci.“

Vaša Karolína, človek víťazný

°°breaking news°°

2009-08-29T15:17:00.011+01:00

Kto z vás bol dnes oslavovať, há? Ivan G. rečnil o charaktere a hodnotách, deti pri pohľade na vlak Štefánik zas prozaicky konštatovali, že "aha, ihličky!", nejaký srandista zas po skupine veteránov zvolal: "zdravím, bývalí soudruzi!", ÚPN pidistánok a stará expozícia, rokmi nemenná. Ňu, ňu, ňu, SNP. Ale dobre tí Bielorusi spievali, dobre.

°°môj zázrak°°

2008-11-21T20:56:00.004+01:00

Vždy ma ide rozhodiť, ak aj predtým možno dobrý blogger na SMEčku otehotnie, a začne postovať také tie tuctové detské hlavy, usmievavé detské hlavy, zívajúce detské hlavy a mračiace sa detské hlavy. Úplne najsamhoršie je to v prípade, ak sa snažia ten blog napísať akože v mene tej detskej hlavy, a dávajú vety ako "ahoj som Marko a som na tomto svete nový" príp. "volám sa Samko a mamička ma veľmi ľúbi".

Čo som to chcela... Jednoducho, existujú veci, čo patria len a len do vášho albumu, a to, že detské hlavy otravujú vaše rodinné stretnutia je len a len vaša vec, netreba trápiť aj cudzích ľudí. Napriek tomu má každý také tie veci, o ktorých si myslí, že sú také roztomilé, že rovnako roztomilé ako jemu budú pripadať ostatným.

Voi la, trp čitateľ, trp.

-moja drobná relikvia z hodín náboženstva, z čias, kedy flanelová košeľa bola v móde a ja som si pred zrkadlom skúšala odpovede, ktoré redaktor kládol vtedy ešte neznámej Brigitte Schmögnerovej. Dámy a páni, novoročné predsavzatie, platné pre rok 1996.

PS: áno, nemýlite sa, skutočne som v tomto poste porovnávala malý šuter a detskú hlavu.

°°prvé výsledky°°

2008-11-04T19:15:00.003+01:00

Vždy, vždy som rozmýšľala ako to tie mrdky dokonalé robia. (áno, dikcia prvej vety pripomína blogy Olivie Olivieri, nebojte, neskončíme u toho, aká som šťastná aj s tým kilom navyše a že deti ma ľúbia aj nenamaľovanú a podobne). Nedávno som sa dušovala, ako idem veci robiť poriadne. Prvé výsledky.

Prihlásila som sa na francúzštinu. Títo frantíci sú vám veselý národ. Bližšie som v živote spoznala dvoch. Ten prvý zvykol po tretej vodke robiť kotrmelce a skackať po chodbách a vykrikovať niečo ako "aj fíl sou fríí" a tá druhá sa zvykla asi tak štyri dni v týždni váľať nadrbaná po dlážke vo východonemeckej klubovni, potom začala chodiť so Slovákom, ktorý ju po troch dňoch nechal, a tak sa začala po klubovni váľať o čosi častejšie. Ach, tie spomienky... Nič to ale nemení na fakte, že vo veku 21 rokov dokážem v románskom jazyku zašveholiť len "máš ho taký veľký", a aj to len po taliansky. A uznajte, zvyšovať ego talianskym juhošom je v Európe asi tá najmenej potrebná vec.

V mojej bakalárke, ktorú mimochodom píšem už rok a pol, a nachádzam sa na presne deviatej strane som narazila na zásadný problém, ktorý sa vymyká naplánovanému postupu.

Plán bakalárky:

vymyslieť sofistikovaný nadpis podlo a prefíkane s dopredu jasným záverom si položiť otázku "sú vlastne nemeckí islamisti reálnou hrozbou?"
kydať na islamistické spolky
kydať
používať cudzie slová a zložitú skladbu viet
zapracovať skrytý frk
kydať
prísť k sociálnovednému záveru, že táto zákerná intencionálna hrozba si žiada zvýšenú sekuritizáciu v systéme spolkovej ochrany ústavy

Reálny priebeh bakalárky:

sofistikovaný nadpis vymyslený
podlá a prefíkaná otázka položená
úvodné kydanie
kydanie sa zadrháva
kydanie zlyháva
organizovaní islamisti okrem posedávania v spolkoch, vydávania brožúr a nejakých článkov obstarožných páprdov majú útok na nemecký ústavný poriadok ťažko u riti (skúste si niekedy prelistovať nejaký ten vo worde písaný mesačník nejakej zastrčenej farnosti, a títo islamisti vám prídu ako celkom fajn ľudia)
autorská kríza
kríza
kríza

Aha, v úvode som niečo načala. Dokonalé mrdky. (úvod jadro záver bez spoločnej spojitosti je taká moja fajnovka). Otravujem s tým každého, koho stretnem. Ako to tí ľudia robia, viete takí tí, čo včera dočítali Kanta, odoberajú Respekt, dávajú dve školy (momentálne najvychytenejšia aktivita v Brne), sledujú dennú tlač, cvičia (to sú tí najvačší hajzli, vačší od nich sú len tí, čo pri tom dokážu vyzerať dostojne), majú kamarátov (facebook sa neráta), chodia do práce (ha!), majú dobrý vzťah s mamou (Freude, Freude), majú koníčky, vedia viac ako dva jazyky a teraz pozor niektorí pri tom všetkom ešte aj dobre vyzerajú.

Výsledky prieskumu:
6 ľudia - takí neexistujú
1 človek - "vieš ty vobec niekedy byť s niečím spokojná?"
2 ľudia - zase nemáš čo robiť, že?

°°do dánska na dánskáč°°

2008-09-30T10:13:00.009+01:00

Nie som ja veľmi na tieto západné kraje. Ja radšej tak, po našom, boratizmus poobzerať v strednej Európe, človek sa aspoň zasmeje a zabaví, keď nejaký Herr Genosse drbne komín a fabriku dakam do česko-saského pohraničia akoby sa nechumelilo. Keby len po mojom bolo, strihnem si to do Tiraspolu cez Telgárt a Duklu. Čo tam v Škandinávii, nuda je tam, načačkané a čisté všetko. Človek aby sa strážil, či dačo nezašpiní. No ba!

Keď to ale musí byť, ok, dobre, do Kodane ideme. Je úplne samozrejmé, že ani do Dánska nemôžete ísť len tak. Cestovať sa musí s príbehom. Keďže sa nám v minulosti nie celkom vydaril výlet "Po stopách Adventistov siedmeho dňa v Hamburgu", musela som si dať reálnejší cieľ. "Do Dánska na dánskáč"*.

*- Na tomto mieste by sa vám mali rozšíriť zreničky v prípade, že ste tak ako ja veľkým fanúšikom Gilmore Girls, v hlavnej úlohe s úplne najnádhernejšou Alexis Bledel. No a keďže Gilmore Girls mali v slovenskom znení za preklad pravdepodobne zodpovedného niekoho z UMB, chodili Rori a Lorelei k Lukeovi na "dánskáč", čo je teda zjavne to ako slovenský dabing chápe danish pastry.

K veci.

DÁNKY. Vždy ma dostane, akí sú ľudia v tej-ktorej krajine pekní. A v Dánsku teda sú. Už sa napríklad neviem dočkať diskusie, o slovanskej jemnej kráse. Kým si drahé Slovanky neprestanú drbať na ich slovanské šedomyšie vlasy blond peroxidový melír a potom ho nechávať celoročne odrastať (viď akýkoľvek dopravný prostriedok v akomkoľvek českom meste), prípadne vykupovať Newyorkery v každom meste, kde otvoria pobočku, tak slovné spojenie "slovanská krása" pre mňa neexistuje. No a pozor, lebo tie dánske mrchy ráno vstanú, nasadnú na bicykel v čiernej minisukni a štýlových svetríkoch, sú pritom schopné vypiť flašku Tuborga a vyzerajú pérfektne. Na Slovensku by ste na to potrebovali stylistu, kaderníka, aranžéra, a zo dve modelky a volalo by sa to "EXTRA ŠTÝLOVÁ PRÍLOHA časopisu EVA". V Dánsku sa to volá "ulica".

HIPÍCI. Keď už Kodaň, tak Christiania. Christiania je post-hipícka komunita, ktorá sa tvári, že je akože svet vo svete. Trochu priblblo som čakala zhúlené babky na priedomí, ako tam sedia v bavlnených self made šatách a čítajú Motocyklové denníky. Realita je ešte parádnejšia. Predstavte si, že vezmete deti do indiánskeho tábora. Problém nastáva, že ste tak urobili v sedemdesiatych rokoch, a deti ste tam jednoduch zabudli. Možnosť a) deti sa začnú samovzdelávať a pracovať na svojich obydliach a la Dva roky prázdnin, b) deti začnú chlastať, obchodujú s hašišom, bijú sa s políciou, myslia si, že sú pupok sveta, stanú sa z nich šupáci, ktorým by ste nedali ani 5 øre a vyzerajú ako brnenské staničné socky?

JYLLANDS POSTEN. Jyllands Posten je taký ten veselý denník, čo voľakedy bububu karikova lislamskú ne/schopnosť sebareflexie. Tak len na pripomenutie. Ja som sa nesebareflexívne postavila pred toten Jyllands Posten, a sa vie, že naďalej podporujeme a nezabúdame. Ako bonus vyjadrenie vypatlanca / riaditeľa nejakej dánskej turistickej kancelárie: "Dříve bylo Dánsko chápáno jako svobodomyslná, diplomatická a velmi ´lidská´ země. Nyní jsme chápáni jako agresivní, jsme téměř tam, kde bylo před několika lety kvůli Jörgovi Haiderovi Rakousko".

JEDLO. Mäso veľmi nemusím, nie že by to bol nejaký problém jesť ho, skrátka nevonia mi. Ale kvôli teplej husacej pâté na ražnom chlebe, obloženej červenou repou a hubami by som sa vrátila.

Ok, tak staré známe, je tam čistejšie, krajšie, lepšie, štýlovejšie, slušnejšie, ale tu je väčšia sranda, boha jeho! A sorry, ale kde inde ako na Florenci, môžete získať "pharfum pre slečnu a hodinky pre phána".

Ak ale môžete a máte chuť, určite choďte. Teplý, s vanilkovým krémom, posypaný orechmi, poliaty cukrovou polevou v krehunkom lístkovom ceste. Do Dánska na dánskáč.*

*- bože, ako ja to slovo nenávidím.

A ešte: do budúcna chystáme Kyjev, za redizajn je zodpovedný Fero od Fričkinsov. Haňte jeho!

°°viem, čo ste robili minulé leto°°

2008-09-20T20:03:00.003+01:00

Napríklad aj viem, čo som robila ja. (panebože dúfam, že sa mi podarí dokončiť tento post bez pátosu). Ja som v lete pochybovala. Pochybovala o sebe. (kurvafix, je to ťažšie ako sa zdá) Že veľa toho, za čo sa môžem hrdo postaviť nie je. Že všetko len tak pro forma, len akoby a nie poriadne robím. Že sa mi všetkého akosi priľahko dostáva, a veľa vecí so šťastím preliezam. Že sa pri ničom nepozastavím, nedotiahnem do konca, len preletím a odhodím. Na moju obranu, mám to od detstva, hádajte kto reval v Priore a metal sa v oddelení textilu, kým mu nekúpili plátené vreckovky? a hádajte, kto má, a ja teda fakt netuším prečo, ale zásobu textilných vreckoviek do konca života?

Veľmi pekne to načrtol tutoka JJ v ostatnej diskusii, a ešte krajšie socka na bystrickej hlavnej stanici:

"Jaj, však to tento Habera je len také hovienko zabalené v celofáne."

No fakt, nielen kdejaké smotany by som mala lízať, ale konečne aj trochu pohnúť a zapracovať. Tak!

(koniec ufňukaného postu, a náhodou ešte môžete byť radi, že som vás nimi nezásobovala celé leto, ha!)

...a nabudúce a skoro už po starom, a bez zbytočných emócií, presne tak ako to máme radi.